Bez vysvetlenia

Štrnásta kapitola

Prebudím sa celá dolámaná. Ešte stále sedím v aute. Hlavu mám otočenú smerom k oknu. Stromy za ním sa strácajú rýchlo. Razom míňame všetky stromy o poznanie rýchlejšie, ako pred tým, než som zaspala. Dokonca sa dá len sťažka rozoznať, že sú to stromy a nie nejaké zelené machule. Cesty sú prázdne, ani jedno auto, okrem toho Lianovho. Rýchlosť, ktorou ideme po ceste ma znervózňuje a vyvoláva vo mne strach. Ešte viac sa zaborím do sedačky. Pomrvím sa a hlavu si skryjem, aby som nevidela rýchlosť, ktorou ideme, no ešte stále ju vnímam. Sedím tak, aby som videla to, čo sa deje z uhla predného okna na aute. Lian uvoľnene zviera volant a nohu má položenú na plyne. Zatiaľ, čo rýchlosť v ňom vyvoláva uvoľnenie, u mňa to je strach.

„Mohol by si ísť trochu pomalšie," preruším ticho v aute. „Ty si už hore?" pozrie sa na mňa, no nespomalí. „Áno, už chvíľu." Prikývne a ďalej sleduje cestu mihajúcu sa pred nami, pred ktorou utekáme preč od všetkého. Už niekoľkokrát za túto cestu som si predstavila, ako utekáme pred mojimi rodičmi kvôli našej láske. Moji rodičia nemali Liana nikdy radi. Neboli spokojní, že chodím práve s ním, no nezakázali mi vyslovene s ním byť. Ale bolo iba otázkou času, kedy zakročia. Predsa som vtedy mala len o čosi menej rokov a nemohla som si robiť, čo sa mi zachcelo, ani teraz som nemohla. Tak im padlo celkom vhod, že ma Lian opustil. Ak by to nespravil, museli by mi ho zakázať. No nikto nemá právo, zničiť lásku medzi dvoma ľuďmi. Ani ten najhorúcejší oheň, ani ten najbolestivejší pád, nezničí silnú lásku. No skutočnosť je iná, neutekáme pre našu lásku, ale kvôli zlu v tomto svete. Kvôli nebezpečenstvu, v ktorom sa podľa Lianových slov nachádzam.

„Vyspala si sa dobre," na krátky čas sa na mňa zadíva, aby prerušil ticho medzi nami. „Podľa toho, čo myslíš pod pojmom dobre, pretože predsa len, spala som v aute," odpoviem prekvapená jeho nezmyselnou otázkou. „Hmm, to máš pravdu. Blbá otázka, čo? Len som nevedel, čo sa ťa opýtať," mierne sa mu nadvihnú kútiky úst a o poznanie dlhšie sa na mňa zadíva. Na malú chvíľu prestanem vnímať rýchlosť auta, no pohľad von z okna mi ju hneď pripomenie. Ešte viac sa zaborím do sedačky. „Naozaj by si nemohol spomaliť?" pozriem sa na neho prosebne. „Ak by som išiel pomalšie, išli by sme o dosť dlhšie. A ja navyše milujem rýchle jazdy." Jemne sa usmeje a pridá akoby naschvál o čosi viac.

To, že miluje rýchle jazdy som si už stihla všimnúť dávnejšie, dalo by sa povedať, že už v deň môjho údajného únosu. Teraz mi to príde už skôr absurdné. Únos. Ešte pred pár týždňami som si myslela, že môj únosca ma chce zabiť a teraz sedím s ním v aute ešte stále živá a dokonca ma pred pár hodinami pobozkal.

„Toto mi robíš naschvál," zakňučím s pohľadom upretým na cestu. Zasmeje sa: „Nič ti nerobím naschvál. To je pre tvoje dobro." „Tak, to ak robíš všetko, čo je pre moje dobro, presne takto, tak to ti moc ďakujem," pregúľam očami. Znova sa zasmeje. Je príjemné počúvať jeho úprimný smiech zas a znova. Vždy ma dokázal upokojiť, vniesť mi pokoj do duše. A ani teraz to nie je inak.

Pohľad znova upriem na cestu, po ktorej ešte stále ideme veľkou rýchlosťou. Hlavu mám opretú o okno auta a svoju myseľ zaneprázdnim myšlienkami. Myšlienkami o tom, čo bude, keď auto zastane, bojím sa toho. Bojím sa zajtrajška. Bojím sa toho, čo sa stane. Bojím sa budúcnosti. Budúcnosť je zajtrajšok, budúcnosť je aj to, čo sa stane o hodinu, o minútu.

Lianova ruka sa dotkne môjho stehna, tým ma vytrhne z mojich myšlienok. Zľaknem sa jeho dotyku. Od ľaku sa strasiem a vystrašene sa na neho pozriem. Prekvapene sa na mňa zadíva. Ruku si dá preč z môjho stehna a stlačí ju v päsť. „Prepáč," zamrmle a svoj pohľad venuje ceste pred nami a šoférovaniu. Nechcem, aby si myslel, že jeho dotyky mi prekážajú, aj keď to tak pravdepodobne vyzeralo. No nevysvetlím mu to, sama neviem prečo.

„Ešte ako dlho pôjdeme?" opýtam sa ho namiesto toho, aby som mu venovala vysvetlenie mojej reakcie. „Neviem, asi tak hodinu," nepozrie sa na mňa. Zrak upriem na hodiny, ktoré v aute svietia hneď vedľa rádia. Už je po polnoci, cesta je tmavá a spomedzi stromov vychádza strach.

Lianov pohľad je unavený. Oči má spuchnuté, občas si ich pretrie dlaňou. Táto nekonečná cesta ho iste vyčerpáva a ktohovie, kedy naposledy vôbec spal. Ešte v prvé dni, keď som bola s ním v jednom dome, som si nevšimla, že by išiel niekedy spať. Aj vo veľmi neskorých hodinách som počula jeho kroky po dome, dokonca som ho neraz počula hrať na klavíri tesne nad ránom.

„Už musíš byť určite unavený," pozriem sa krátko jeho smerom. „Trochu," zamrmle, no stále sa na mňa nepozrie. Mrzí ma to, ale nepoviem mu to. „Môžem ťa vystriedať, ak chceš. Určite by si si rád pospal," usmejem sa jeho smerom. Azda môj úsmev ani nezachytil. Prekvapene sa na mňa pozrie: „Prosím? Ty vieš šoférovať?" Myknem plecom: „Možno trochu. Kedysi si ma to učil. Pamätáš? Moc som sa bála, ale povedal si mi, že pri tebe sa mi nič nikdy nestane. Potom som skoro skončila v jarku a viac som si na miesto šoféra sadnúť nechcela." Jemne sa zasmejem pri spomienke na to, ako som mu skoro rozbila auto. Celý čas sa na mňa pozerá s niečím nezvyčajným v jeho očiach. Možno by mi malo práve prekážať, že sa vôbec nepozerá na cestu, ale nevadí mi to. „Spomínam si." Len dve krátke slová. Vyvolajú vo mne mierne sklamanie. Možno som čakala, že povie niečo viac. Že započujem pobavenie v jeho hlase, no hlas má čistý, bez emócií. Zvláštne, ešte pred tým, ako naštartoval ma pobozkal a teraz sa na mňa už ani poriadne nepozrie. Žeby za to mohol len jeden dotyk a moja reakcia? Neverím.

Náš vzťah už viac nebude taký ako kedysi. Zakaždým, keď sa usmievame príde moment, ktorý nám zmyje úsmev z pier za pár sekúnd. Mrzí ma to. Mrzí ma každá sekunda dúfania v to, že zas bude všetko ako pred tým. Mrzí ma všetko, v čo som kedy dúfala, týkajúc sa to nás dvoch. Mrzí ma, že som sa zmýlila v jeho láske ku mne. Viem, nič z tohto by ma mrzieť nemalo. Nikoho by nemal mrzieť žiaden jeho čin, pretože práve vtedy to tak chcel.

Auto odbočí na lesnú cestu vedúcu pomedzi stromy. Ocitneme sa ešte vo väčšej tme ako sme boli. Myslela som si, že sa to už ani nedá. No vtedy na nás svietil aspoň slabý jas mesiaca, teraz sme sami, už aj mesiac nás opustil. Sami uprostred nevedno čoho s osudom, ktorý na nás čaká.

Auto zastane kúsok od menšieho domčeku. Všade naokolo sa rozprestierajú stromy, ktoré ochraňujú dom v strede malej lúky. Malý plôtik okolo domčeka pôsobí útulne a zároveň pripomína ozajstný domov. Ešte chvíľu obidvaja sedíme v aute. Ja si prezerám okolie z okna auta, zatiaľ čo Lian niečo ťuká do mobilu. Nakoniec vystúpi s mobilom priloženým pri uchu. Po chvíli vystúpim tiež. Lúku neosvetľuje nič okrem svetiel na aute, ktoré nechal Lian zasvietené. Z rozhovoru Liana a niekoho na druhej strane telefónu počujem iba malé útržky. Napokon zloží a podíde ku mne, nič nepovie. Pozriem sa na neho, opätuje mi pohľad. „Vezmem z kufra veci a môžeme ísť."

Obíde auto ku kufru a potom, ako vyberie všetky veci, vypne svetlá a auto zamkne. Všade naokolo sa rozľahne tma a vo mne začne narastať strach. Podľa zvuku krokov počujem, že Lian smeruje k domu ani tma ho nedokáže zastaviť. No ja sa nepohnem, bojím sa, vždy som sa bála tmy a zvlášť v lese. Kroky zrazu stíchnu, Lian zastal. Vďaka malému mesačnému svetlu, ktoré preniká na lúku na miesto, kde stojí, zazriem, ako sa otočí mojím smerom. Pomaly začne kráčať ku mne. Už stojí v mojej tesnej blízkosti, chytí ma za ruku: „No tak poď." Spoločne sa so spojenými rukami vyberieme k malému domčeku. „Je to tu síce dosť malé oproti tomu, ako si zvyknutá, ale sme tu v bezpečí," povie s ospravedlňujúcim tónom, keď vojdeme do domu. „Aspoň dočasne," dodá po chvíli. „Mne to neprekáža, páči sa mi to tu," usmejem sa na neho. „Aj tak mám radšej útulnejšie miesta, tam sa cítim bezpečnejšie." Ešte stále držím jeho ruku a vyzerá to, že ju tak skoro nepustím. Vyjdeme po točitých úzkych schodoch na malú chodbu, kde je pár dverí. „Tvoja izba je hneď tu," ukáže na prvé dvere. „A tá moja je zas vedľa tvojej. Ak budeš čokoľvek potrebovať, budem tam alebo v miestnosti na konci chodby."

Otvorí mi dvere do izby, na posteľ mi položí jednu malú tašku a odíde z izby. Ja sa v pokoji posadím na posteľ a prezriem si celú izbu. Je o čosi menšia, ako tá, v ktorej som bola v Lianovom dome. Steny sú drevené a vyžaruje z nich príjemné teplo, pôsobiace útulne. Nachádza sa tu malé hojdacie kreslo v rohu izby pri okne spolu s malým stolom. Izba má taktiež svoju vlastnú kúpeľňu a samozrejme aj skriňu.

Tašku položím z postele na zem a zhasnem svetlo. Unavená sa uložím do postele. Svoju myseľ ponorím do ríše snov.