Bez vysvetlenia

Dvadsiata druhá kapitola

Ráno sa mi zdá tmavšie ako obvykle. Obloha je zatiahnutá, tmavá a plná mrakov. Vyzerá ako chaos, presne taký, aký mám po včerajšom večeri v hlave. Chaos plný temna pred mojimi oči a v mojej hlave. Obidva sú rovnaké, no napriek tomu, jeden je väčší ako druhý, lež teraz neviem rozoznať ktorý. Von z okna sa pozerám o čosi dlhšie, ako zvyčajne. Nakoniec ho otvorím a pustím dnu chaotický vzduch s vôňou prichádzajúcej búrky.

Upravená a schopná aspoň, ako tak sa podobať na svoje obvyklé ja, sa pokúsim vyjsť z izby. Dnes som vo svojej izbe nenašla nachystané raňajky, ako to bývalo doteraz. Dnes nič nie je a ani nebude ako obvykle. Pomaly zídem po schodoch do kuchyne ostáva mi dúfať, že Lian ospravedlní môj hlad, ktorý zapríčinil porušenie jeho rozkazu, opäť.

Lian skrýva svoj pohľad v chladničke. Z časti vidím jeho vysokú postavu, na sebe má iba voľné tepláky, hruď má odhalenú. Zatvorí chladničku a pohľadom nachvíľu ostane visieť na mne. Odvráti zrak a do prázdneho pohára si naleje džús. Stojím na jedom mieste, nepohnem sa, azda akoby som sa k tomu miestu prilepila.

„Prepáč, ja... ja som bola iba trochu hladná," vysúkam zo seba jachtajúc.

Žalúdok sa mi stiahne, aj on cíti tú napätú atmosféru medzi mnou a Lianom. Najradšej by som odišla a vrátila sa tu, až keď by bol Lian preč z tejto miestnosti. Zrazu mi je zaťažko dýchať ten istý vzduch ako on, je príliš ťažké byť po včerajšku v jeho blízkosti. Mohla by som povedať, že si nič nepamätá, ale nepoviem to, pretože viem, že si pamätá, aspoň niečo.

Tvár má stiahnutú a žiadne emócie v nej, iba občas sa tam mihne hnev spolu so sklamaním. Na moje takzvané ospravedlnenie nijako nereaguje, iba ďalej pozoruje svoj pohár s džúsom a občas sa pozrie do mobilu. Neviem, ako sa mám správať, ako sa mám tváriť. Napokon sa konečne pohnem zo svojho miesta a čudujem sa, že som tam nevystála dieru. Pristúpim k chladničke a vytiahnem si odtiaľ jahodový jogurt. Dusno medzi mnou a Lianom by sa dalo aj krájať, je silnejšie ako kedykoľvek predtým. Prázdny pohár odloží do drezu a zaujatý svojím mobilom opustí kuchyňu. Keď odchádza, obzriem sa za ním a konečne mám možnosť prezrieť si jeho tetovanie na chrbte pod krkom. I'm strong because I have to.

Potichu si vzdychnem. Dúfala som, že aspoň čokoľvek povie, že aspoň zamrmle. Že mi venuje ešte jeden pohľad, aj keď iba prázdny, ako keď som tu vošla. Tak či tak sa budeme musieť rozprávať, pretože o pár dní ideme na ten blbý ples a ja nemám šaty. Každý deň odkedy mi oznámil, že s ním musím ísť na prehnane vymódenú akciu, mám myšlienky nasmerované iba k tomu. A teraz keď to je medzi nami zlé sa mi tam nechce ísť ešte väčšmi.

Pomaly jem jogurt a viac, ako jemu sa venujem svojim myšlienkam. Každé sústo sa mi zdá trpkejšie a chuť na jedlo ma prechádza. Žalúdok má pocit, že sa jedeniu nevenujem dostatočne, a tak sa urazí a stiahne. Viac do sebe už nedám. Nezjem ani polovicu malého jogurtu. Je mi ho ľúto vyhodiť, preto ho nedojedený odložím naspäť do chladničky.

Pomaly sa došúcham do izby, kde si vymením obväz na kolene. Rana už vyzerá oveľa lepšie ako v prvý deň, až na fakt, že krv vystriedal hnis. No už to tak nebolí, Lian mi dal čarovnú mastičku, ktorou si koleno pravidelne potieram.

Pre zmenu zmením tému vo svojich myšlienkach a venujem sa tomu, čo by som mohla práve robiť. Knižku som už dočítala a na moje prekvapenie skončil celý tento príbeh plný intríg, zákerností a bolesti, šťastne. Lian zas určite pracuje a ísť za ním, či by mi nedal ďalšiu knihu, by asi nemalo zmysel. A tak si sadnem na posteľ a opriem sa o stenu. S pohľadom namiereným von oknom na daždivý deň, nebude trvať dlho a ukáže sa aj búrka, sa ponorím do svojich myšlienok.