Ostiarius [pozastavené]

Blog

Pomaly schádzam dole po schodoch svojho bytu. Je mi smutno. Sú to dva roky čo som dosiahol plnoletosť a vďaka mojim kvalitným výkonom v škole som získal dotáciu na žitie a štúdium. Pomaly odchádzam z bytovky a prechádzam cez cestu smerom ku stanici. ''Richard!", ako každé ráno sa ku mne rúti Tanaka. A ako každé ráno mi v plnej sile narazí do chrbta tentokrát mi vyrazila tým nárazom komunikátor z ruky. "Tanaka! Jedno ráno skús prísť normálne!", pokúšam sa jej nevynadať no ona namiesto vďaky len na mňa vyplazuje jazyk. Neznášam infantilnosť. "Nehovor mi, že si zase od rána počúval Szuszanin blog! Neodpovedaj! Ja viem, že áno! Len... vieš čo hovorí! A vieš, že to je smerované proti DNA!", musím ju zastaviť! " Viem viem, máš pravdu Tanaka. Len to už nerozoberaj... Pozri už nám ide tranzit!". Nastúpily sme do tranzitu a usadil som sa smerom tak aby som mal výhlad na Londýn. Viem, že mi celú cestu Tanaka niečo hovorila no ja som ju proste ignoroval. Celú dobu mi išlo hlavou to čo som dnes počul v správach a Szuszanin včerajší status."Zajtrajším dňom sa zmení svet!". Čo tým myslela? "Richard!", uvedomyl som si, že na mňa niekto kričí. " Tanaka, prepáč zamyslel som sa.", vidím ako jej z úsmevu ubúda a stáva sa nešťastnou. Ona je mojou najlepšou kamarátkou už od mojich dvanástich rokov. Spoznali sme sa v detskom domove. Vtedy som tam uvideľ mladé dievča s blond vlasmy a zelenými očami. Predstavila sa mi ako Tanaka. Bola jedinou osobou čo so mnou hovorila. Ja... preto ma mrzý keď viem, že je nešťastná kôli mne. "Tanaka!", pozrela na mňa a ja som z vrecka vytiahol 'Tursku', sladkú tyčinku ktorú som vždy nosil pri sebe, pre prípady keď sa na mňa nahnevá a ja si to u nej budem chcieť zlepšiť. Podal som jej ju a ona sa ihneď pousmiala. Zrazu tranzit zastavil a mne došlo, že už vystupujeme.