Ostiarius [pozastavené]

Nenávisť je láska

Milujem ťa Aerdon!
Aj ja teba Szuszana!
"Szuszana! Ale ja som ťa miloval celý život! Poznám všetky tvoje piesne, básne a ku desiatkam z nich som dopísal pokračovania!"
Ha! Čo by si zmohol! Si len slaboch bez možností. Všetko si skazil. Len kôli tebe ma dostali! Nikdy sa nebudeš rovnať Aerdonovy!
Videl som ako sa nahými telami lepily na seba a bozkávali. Tak takto to malo byť? Toto je skutočnosť? Alebo je to pravda?
Cítim niečo mokré! Vyletel som z lehátiek na ktorých som bol položený. "Kde to ku*va som? Aerdon?! Kde si? Prečo si ma chcel zabiť?"
Zrazu som si uvedomyl, že stojím na akejsi plošine a, že sa začína dvíhať. Potom sa to stalo. Uvidel som ako sa zjavujem kdesi v sutinách továrne. Bol som v kruhu vyhraničenom ľuďmi. Oproti mne stál on Aerdon!
"To čím som ťa postrelil nebola guľka ale šípka napustená jedom ktorý útočí len na šedú kôru mozgu a tak ti vytvára halucinácie tvojich najväčších obáv. Tak si na ne spomeň a útoč!"
Zrazu schytil do ruky tyč ktorú mal pri sebe a povedal: "Nechť sküška započne!"
Rozbehol sa oproti mne a ja som sa pokúsil vyskočiť. No nemalo to úspech. Vrazil mi a ja som pristál o desať metrov ďalej. Postavil som sa a vypľuľ krv. Pocítil som to! Ten gén sa prebral. Rozbehol som sa a premiestnil k nemu. Vrazil som mu a on letel ešte dlhšie než ja. Schytil som kamene ktoré boli na zemy a začal som ich hádzať po ňom no on ich odrážal akoby to boli len loptičky. Potom vytiahol zbraň a začal strieľať! Nechápem ako ale vyhýbal som sa im. Chcel som aby sa vo mne prebralo to čo vtedy pri ministerke no nedokázal som to. A potom. Som dostal nápad. Pribehol som k troskám akéhosi železného stroju a skúsil som sa premiestniť nad neho no premiestnil som sa len ja. Nohamy som narazil do jeho hlavy. No on sa v tej sekunde len odrazil a zhodil ma na zem. Spravil otočku vo vzduchu a akoby som tam ani nebol rozbehol sa smerom do davu a zobral jednému z mužov katanu. Vedel som, že prehrám. No zakaždým keď som zavrel oči, uvideľ som ako bozkáva Szuszanu. V tom to prišlo! Konečne tá známa bolesť a krv z mojej ruky. Hneď som držal aj ja katanu no nevidel som Aerdona. Keď zrazu som ucítil ako sa mi u krku zjavila čepel. Došlo mi, že som prehral. Moja šanca skončila. Prečo všetvi tlieskajú?
"Gratulujem trvalo mi takmer štyri minúty ťa poraziť! Nie zlé chlapče!"
Renathe len tlieskala. Prvý krát som ju videl nosiť bionickú ruku. Bolo to úžasné zas som si chvýľu myslel, že svet je krásny. Nevedel som, že už vtedy som si vykopal hrob a, že sa len čaká kedy doňho spadnem.
"Richard! Bol si skvelý!"
Renathe.... Bolo to po prvý krát čo ma Renathe objala. Je poslednou osobou ktorej dôverujem. Môžem? Veď je pri Aerdonovy? Veď som veril aj Szuszane a ako to nakoniec skončilo. Som v tejto vojne naozaj sám?
"Hm, vážne platí, že blbý majú šťastie." pousmial sa a podal mi ruku. Vtedy som to uvidel! On! Akotože? Nemožné! On mal na pravej ruke tú istú jazvu po spálení ako ja na ľavej! Ako je to možné?
"Richard!!!! Ty si ma vezmeš však?"
Pred očami sa mi zahmlelo a uvidel som siluetu akéhosi dievčaťa. Bola mi známa no neviem odkiaľ. Viem vidať z mozgu len jediný pokyn. Kričať!!!! Kričať o pomoc!
"Uaaaaaaa Peter! Pomoc Peter!"
Zrazu som sa prebral a ležal som na zemy pri mne Aerdon no z výrazom aký som uňho doteraz nevidel. Akoby na niečo čakal odomňa.
"Richard si ok?"
Zrazu sa všetci okolo mňa zhrnuly a ja som len videl ako ho strácam z dohľadu. Vážne som videľ svoju spomienku? Takže? Čo je realita a čo pravda?