Ostiarius [pozastavené]

Posledná príprava

A je to tu. Dnes je posledný deň pred príjmacou skúškou. Od toho večera čo sme sa so Szuszanou pobozkali sa môj svet zmenil. Inak k sebe pristupujeme a inak sa správame... OBAJA! Szuszana síce naďalej spáva u Aerdona no na to som si zvykol. Začal som sedávať u ich stolu a perfektne si rozumieme. V ten večer sme ešte vyšli na vrchoľ budovy a dívali sa na hviezdy. Vtedy vraj zložila novú báseň.... Snad si ju raz od nej vypočujem. No vráťme sa k dnešku. Posledný deň mám stráviť s Alexom a Jasonom. Obaja merajú dva metre tridsať centimetrov a sú tak silný, že dokážu len jemným nárazom preraziť stenu. Proti nim by som vážne nechcel bojovať.
"Dóbrem útram drúgu! Kak ty si sa vyspal? Dnes sa budeme igrať!", povedal Alex a len som počul ako sa Jason smeje. Pomali som sa vyhrabal z postele a z izby. Potichu sme prešli do jedálne. Zistil som, že je len päť hodín ráno. Takže tým S ešte nevstal a nepripravil raňajky.... (Pozn. Za tieto tri týždne som tomu konečne pochopil. Ľudia sa tu delia do týmov S, Epsylon, Delta, Echo, Centauri, F, Beta a najlepší tým zložený z vodcov podradených týmov. Tým Alfa.) Zobrali sme si len akési bochníky chleba čo boli odložené zo včerajšej večere.
" Nu drugu što? Pajéchame?"
"Da!", odvetil som a začali sme sa smiať. Popravde týto dvaja hrôzu naháňajúci bratia sú neuveriteľne milí ľudia, ktorý neraz takmer obetovali životy za ochranu nevinných. A navyše sú strašne zlomyseľný takže sa pri nich nikdy človek nenudí. No ajtak neviem čo ma čaká od nich. Renathe ma naučila bojovať proti strojom. Szuszana bojovať proti ľuďom a čo oni?
" Nu! Pervoje! Zavri tie tvoje krasívaje očká málčik!", zaviazali mi oči a jeden z nich si ma vyhodil na rameno. Dosť dlho ma niesli až kým ma snad po pol hodine nosenia hodili na stoličku a ja som počul ako zabuchli dvere.
"Nu drugu! Ty možeš otvariť óči!", pomaly som si skladal satku z očí a otváral som ich. Bolo tam dosť silné svetlo a pár sekúnd som videl len žiaru. Po tých pár sekundách sa predomnou vynorila miestnosť s rozmery asitak 4x4m. Nič v nej nebolo. Okrem mňa, stoličky na ktorej som sedel a....stolíku na ktorom bola položená zbraň.(pozn. Bola to klasická Hutera! Zbraň ktorú poúžívajú vojaci, teroristi...proste všetci. Malá ručná zbraň. Vyrobená v roku 2047.)
"Slíšaj drugu! Mnóga ščásca pro tibjá!"
Všetko svetlo zhaslo. Nič som nevideľ! Počul som ako sa pootvorili dvere a ihneď sa zatvorili. Čo sa to tu deje? Prečo s.......aaaargh! Kur*a! Niečo mi vrazilo do hrude a ja som narazil do steny! A zas mi to vrazilo! Auuu! Znovu! Počkať! Zakaždým než mi vrazí...z miesta odkiaľ priletí pesť je počuť akési zacinganie! Mám to. Odistil som zbraň a čakal som. Mam to! teraz! Vystrelil som! A zapocul skm zarindžanie akéhosi stroja! Tak tak to je! Poslali na mňa robotov. Zrasu sa rozsvietilo.
"I éta vsjo što ty móžeš zdéľať?"
"Si na omyle Alex!", dohovoril som a vystrelil som po kamere čo ma sledovala. Otvoril som dvere a predomnou sa teraz zjavila akási malinká vzduchotesná miestnosť! Dvere sa zamnou ihneď zavreli a utesnili. Jediné čo v nej bolo bola kamera, akési kovové dráty na strope a úplne dole nejaká trubka ktorá vychadzala zo steny. Okamžite som vystrelil po kamere. Ak ma neuvidí nebude vedieť kde som a ako útočiť! Myslel som, že to bude dobrý nápad. No potom ma to prešlo. Prešlo ma to sekundou keď z tej trubky začala striekať voda a začul som ako tie dráty nad mojou hlavou začínajú sičať pod prúdom elektriny.
" Tak toto je vážne univerzálny nápad!",povedal som to s kludom aby si mysleli, že sa nebojím. Popravde som vtedy prežíval zástavu srdca. Rýchlo som dobehol k ďaľším dverám a pokúšal sa ich otvoriť. Boli zatvorené na elektrický zámok. Zámok bol reverzný takže dokiaľ sa doňho nedostane elektrina tak sa neodomkne... Mysli, mysli, mysli! No tak! Keby aspoň tie zasr*té elektrickédráty nešušťali! Tak počkať! Mám to! Vyzliekol som si mikinu a prehodil som ju cez jeden s tých káblov. A poriadne škubol. Uz som mal vodu po pás. Nešlo mi to! Cítil som ako sa mi začína tá mikina prepalovať na kábloch. No tak mám to! Začal som vyskakovať a padať. Vyskoč. Padni. Vyskoč. Padni. Vyskoč! Zachytil som takmer horiacu mikinu. Padni! Zoškubol som trn kábel a ten začal okamžite padať na hladinu vody. Vďaka bohu som ho zachytil do tej mikiny. Voda bola asitak centimeter pod kľučkou a ja som sa snažil všeljiako štelovať ten kábel no nič! Uz sa ho takmer dotkla voda, keď! Konečne! Dvere sa otvorili a mňa vtiahol prúd vody do malej odsávacej komory. Oh môj bože! Už som veril, že je po mne! Preďiel som do ďaľšej miestnosti. O k*urva! Ocitol som sa zoči voči najväčšej fóbii. Predomnou bola nekonečne vyzerajúva miestnosť. Bol tu len drevený most. A priepasť. Akoby pozostatok po veľkom zemetrasení z 2019. Och bože! Ako to mam prejsť!!! Tak počkať! Pozrel som sa hore a došlo mi to! To na čo sa dívam je len hologram! Rozbehol som sa a na záver na most a keď uz som bol v polke a bol som si istý, že ma Alex sleduje tak som sa pozrel do kamery pousmial sa a preskočil cez zábradlie mostu a skkočil dole. Prepadol som sa o pol metra nižšie A uvedomyl som si, že pod tou priepasťou ktorú vytvára hologram je akýsi poklop. Keď som ho pootvoril a vliezol si doňho všimol som si, že sa namiesto hologramu začína plniť miestnosť akousi parou. Čím som išiel hlbšie tým viac sa ku mne ta para priblyžovala. Ked som došiel na dno, bola tam tenká ulička no vtedy ma už para dohnala a za pár sekúnd som nic nevideľ, necítil ani nepočul. Len sičanie. Rozbehol som sa no zakaždým čo som niekam dobehol bola tam len stena. Až potom ma to napadlo. Vytiahol som zbraň a strelil som kúštek odomňa. Dúfal som, že začujem ozvenu a podľa nej sa budem riadiť.... Uz nemám moc času. Keď otvorím oči tak sa mi zaplnia slzamy, keď to vdýchnem zrejme odpadnem. Potom ma to napadlo. Každý test po mne niečo chcel teraz to chce len jedno. Začal som rukami obchytkávať stenu. Potom som to ucítil akoby šípka smerujúca napravo odomňa. Okamžite dom sa rozbehol tým smerom az som narazil na dvere. Bez rozmýšlania som schytil kľúčku a vletel do nich. Okamžite som ich zavrel a pachtil ako kôň. Keď vtom.
"Ruky gore drug!"
"Čo do ri......!", díval som sa ako na mňa alex mieri bazukou ktorú stále nosieval na chrbte a Jason sekerou ktorú zvyčajne používajú hasiči.
" Nu, Kanéšna stanica!"
"Vy mi nedáte pokoj!", akosi som naštvane vybuchol a namieril na Alexa zbraň. Vystrelil som! No nemal som náboje.
" Hahahaha! Ja tibje bratu gaváril i on jest maladec!", videl som ako sa začali rehotať a podávať mi ruku nech vstanem zo zeme!
"Vieš Richard.... Pred godom svetla sme mali brata. Bol mladší než mi ale mali sme go nadovšetko radi. Potom sme ho stratili. Ta zbraň bola jego! Prosím nechaj si ju Ty! Lebo ty di teraz našim bratom!"
"Spasíba Alex, spasíba Jason!", Jason je väčšinu času ticho kdežto Alex hovorí stále. No teraz sa aj v jeho oku zjavila slza.
" Nu, poď! Ideme sa najesť a ty si odpočiň! Zajtra zažiješ väčšie peklo než to čo bolo dnes!", tak to je! Zajtrajšok rozhodne o všetkom. Buďto budem člen Clamantes alebo odpad. Zajtrajšok mi všetko ukáže!