Ostiarius [pozastavené]

Rozhodni sa!

"Varovanie! Požiar! Varovanie! Požiar!" začul som ohlasovanie požiaru od môjho robotického kontrolóra. " Dor*ti! Čo sa to deje? Kde to som? Počkať! Môj byt? Szuszana? Ku*va!", vyletel som z trosiek ktorými som bol zavalený. No keď som si uvedomil kde som. Čo sa tu deje, mal som chuť si vraziť a spadnúť znovu do trosiek. Uvideľ som ako je môj byt v troskách. Videl som ako všetky moje veci boli buďto vyhorené alebo premočené. Videl som a hlavne vedel som, že som prišiel o všetko. Pomaly som dokulhal k posteli no nikto v nej nebol. Takže ju dostali. Cítil som sa previnene. No nemám prečo! To ona sa mi vlámala do domu! To ona ma zranila. V tej sekunde ako som si pomyslel na Szuszanine ovalenie mojej hlavy lampou mi došlo, že mi z tváre kapká krv na ruky. Opätovne som dokulhal ku zrkadlu no to nefungovalo. Zrejme bol už byt odpojený od elektriny. Jemne som si začal rukamy chytať tvár a hladať zranenie. Nad ľavým okom som si nahmatal reznú ranu. Všimol som si, že som mal pod nohamy lekárničku. Pomaly s veľkou bolesťou som sa po ňu zohol a v tej sekunde som sa prevalil na zem. Vytiahol som obväz a dezinfekciu. Pokúsil som sa si vyčistiť ranu a zaviazať si ju. Keď som si ju zaviazal a nemotorne sa postavil na nohy tak som to začul. Podivné pískanie vychádzajúce z dverý šatníka. No opātovne sa neotvárali lebo boli bez prúdu. Pár sekúnd som naberal sily. Potom som z plných síl zatlačil na dvere šatníka a tie sa nakoniec čiastočne otvorili. Ja som opätovne skončil na zemy. To bzučanie a pišťanie sa zvýšilo a ja som sa popravde začal obávať čo to je. Zrazu zo šatníka vyletel ten istý vtáčik aký predtým vyletel zo Szuszaninho rukávu. Pomaly priletel až k mojej tváry a z ničoho nič mi zpadol do rúk. "Si vyčerpaný, však?", opýtal som sa ho ajkeď som vedel, že mi asi nebude rozumieť. No on sa len pozrel na mňa a začal otvárať zobák. Zrazu sa zapla nahrávka: " Aerdon! On ťa k nemu zavedie. Musíš mu to dať!", zas a znova sa pootvorila vtáčikova hlava a zasvitila mu tam ampulka v tvare DNA. Zrazu sa predomnou nahrala holografická mapa. Smerujúca takmer ku hraniciam Londýna. Viedlo to na miesto starých a opustených fabrík. "Richard! Richard! Preboha si v poriadku? Richard prosím ozvi sa! Richard!", v tej sekunde mi vtáčik vletel do vrecka na potrhanom saku. Vedel som, že to je Katarína. Katarína Person je moja nevlastná mama. No adoptovala ma keď som mal štrnásť. Neni to síce ideálna matka. Vlastne vídavám ju raz mesačne a to len keď príde domov vyjesť mi chladničku a opýtať sa ako sa mám. No večer keď si ideme lahnúť a ja jej zaželám dobrú noc tak už vtedy viem, že tu ráno nebude. Ale asi to tak má byť. Viem, že pracuje pre DNA a je dosť významnou osobou. " Katarína! Som tu! Hore!", v priebehu pár sekúnd vletela do sutín niečoho čo bývalo mojou spálňou. Oči mala plné sĺz. Rýchlo ma chytila a objala. Strašne plakala. Totiž raz keď sme spolu večer sedeli tak mi Katarína povedala, že počas Roku svetla prišla o svojho 7ročného syna. Takže keď som prežil túto katastrofu bola šťastná, že som v poriadku. "Podľa AI sa ti v byte poškodili obvody a došlo k explózii. Hneď ako mi to povedali Nápomocný vedela som, že musím prísť!", tak toto jej povedali. Nemôžem jej povedať pravdu! Je lepšie ak uverí ilúzii než skutočnej realite. Lenže čo mám spraviť ja?! Aerdon! Mám ísť za ním? Nie! Mal by som sa na to vykašlať! Ale ona sa pre mňa obetovala! Szuszana! Nenechám to len tak! " Poď Katarína! Som OK! Nemusíš sa o mňa báť!".