Ostiarius [pozastavené]

Tréning

"Vstávaj blbečku!"
"Čo? Čo sa deje?"
V sekunde ako som sa opýtal pocítil som ako mi čelo zohrieva hlaveň elektrickej zbrane.
"Chyba!"
Zrazu som ucítil ako mi strelila elektrický výboj priamo do stehna. Začal som kričať od bolesti no ona sa len smiala.
"Renath...."
"Zmlkni! Keby som bola tvojim nepriateľom už si mŕtvy! A navyše nabudúce strelím o trochu vyššie."
Dohovorila a len sa pousmiala a mrkla na mňa okom.
"Mimochodom..... Nauč sa spať oblečený!... Nie len s tričkom!"
V tej sekunde mi to došlo a bolo mi jasné, že sa opakuje incident ako u Tanaky. No Renathe len na mňa pozrela opovrhujúco posmešným pohľadom "Videla som už aj väčší!". Ja.... Proste som sa chcel prepadnúť pod zem. Bolo mi už ajtak dosť na nič. Takmer celú noc som ležal a uvažoval nad tým čo tu vlastne robím a hlavne nad Szuszanou. Rýchlo som sa obliekol a vyletel z dverí. No v zápätí som letel k zemy kôli tomu, že som dostal elektrickú strelu do chrbta.
"V boji si musíš dávať pozor všade!!! Počas týchto dní tréningu si v neustálom boji! Tak sa vschop!! Chceš získať Szuszanu pre seba? Tak bojuj!."
Keď som počul tieto slová prebral sa vo mne elán, energia, sila. No aj tá prešla keď som to uvidel, že Renathe má na ruke ten strieborný náramok s kryštálom od ministerky. Nevedomky som naň ukázal a ona sa len zasmiala.
"Čo ty by si ho chcel?......hmmm..... Mám to! Dám ti ho ak zvládneš tréning!"
"Renathe! Ten náramok je pre mňa dôležitý! Prosím vráť mi ho!"
"Trochu zženštilí! Nemyslíš?..... No ako som povedala dostaneš ho, keď prejdeš záverečnou skúškou!"
"A čo to je za skúšku?"
"Nuž to isté ako vstupná."
Počkať! Vstupná? Ostal som s zdesený z toho čo ma čaká. Renathe len mávla rukou a ukázala mi nech idem za ňou. Na poschodí pod ubytovňou bola obrovská jedáleň. Videl aom ako sú ľudia podelený. Aerdonovy najblyžší mali miesto pri ňom a taktiež mali aj najviac jedla. Kdežto tý nižšie postavený dostávali menej a toho horšieho jedla. Bolo to akoby tam namiesto Aerdonom oslavovanej slobody bola len zase hierarchia. Ostal voľný už iba jediný stôl úplne v zadu. Nemal som moc chuť vidieť Aerdona a Szuszanu ktorý si určite užili noc. Všimol som si, že pri ich stole je jedno miesto voľné. Zrejme držané pre Renathe. No namiesto toho aby sa nasmerovala s táckou k nim, zamierila priamo ku mne.
"Prečo si tu?"
"Ako to myslíš Richard?"
"Prečo si pri mne a nie pri svojich?"
"Mojich?"
"Richard neexistuje mojich. Všetci sme si rovný!"
Tomuto chcú aby som veril. Nie! Tomuto on chce aby som veril! No ja to vidím.... Doslova cítim ako to je naozaj.
"Rýchlo sa najedz nech môže začať skúška.........Richard nemôžem ti povedať čo je to za skúšku ale dám ti jedinú radu- Vzdaj sa!"
Vložila si do úst zelenú papriku ktorú si zobrala ako celé raňajky a ešte mi vrazila po hlave za to, že vraj zase zíram na to, že nemá ruku. Hneď ako som upratal tácku tak sa všetci postavili a pozreli na mňa. Niektorý ani nedojedli len sa postavili. Cítil som sa vydesene no ignoroval som to. Keď v tom. Začali hovoriť a niektorý len akoby spievať stúpavo klesavú tóninu. O svetlo! To ty nás veď! Veď nás cestou ďalekou!
Ó duša! Ty nám ukáž! Svetlo na ceste samotou!
My sme tu! A sme voľný! To my sme Clamantes!
Ó to my! My sme svetlo! My sme dušou našou!
To my sa vedieme! To my bojujeme! To my trháme..."
Videl som ako išli pokračovať no hneď ako Aerdon zdvyhol ruku do vzduchu zrazu všetci stíchli.
"Richard Newton! Si pripravený?"
V sekunde som mal plnú hlavu myšlienok no v ďaľšej sekunde už bola zase bez pochybností a podobného.
"Áno, som pripravený!"
"To dúfam. Snaď to bude bezbolestné pre teba!"
Zrazu vytiahol zbraň a vystrelil po mne....... Nestihol som uhnúť.