Ostiarius [pozastavené]

Clamantes

"Ahoj Katarína píšem ti túto správu s prosbou! Viem, povedia ti o mne hrozné veci! Povedia ti o mne, že som zlý, že som monštrum! Povedia, že to neni tvoja vina! Pamätaj, že ti hovoria lži! Oni sú zlý! Oni chcú vládnuť bez delenia sa. Asi sa už nestretneme, spravil som niečo čo som musel spraviť! Musel som to spraviť! Pre vaše bezpečie! Niekedy sa pozri na Zem. Prečo? Pretože stále chodíme po tej istej ako ten druhý! Katarína ja odchádzam! Budeš mi chýbať! Zbohom mami! Ľúbim ťa!". (#)"Utri si slzy! Clamantes neplačú!", povedal mi pán profesor Hutch a dodal: "Podaj mi tvoj komunikátor!" ajkeď nerád no ajtak som mu ho dal. Ihneď ako ho dostal do rúk tak ho vyhodil von oknom z armádneho vozidla ktorým sme išli. "Ako dlho k ním patríte pán Profesor?!", "Už dlho Richard! Dlho! A volám sa Will!", "Ako posledná vôľa však?". Netuším kam ideme! Netuším čo sa bude diať! Netuším nič! Odkedy som povedal áno nikto somnou nehovoril. Aerdon sa ihneď otočil a odyšiel do svojho vozu a ja som len uvidel ako Hut....teda Will mi ukazuje, že mám nasadnúť! Tak a teraz je môj život taký ako/mi ho osud postavil! "Nieje! Richard tvoj svet je niečim čo si určuješ ty! Nie tvoj osud!" keď to dopovedal Will ihneď mi došlo, že som premýšlal nahlas. O pár minút na to som sa díval na to isté továrenské mólo kde som po prvý krát uvidel Aerdona. No niečo tu nesedelo! "Kur*a BRZDITE! Zbláznili ste sa?" kričal som ako o život! Videl som ako smerujeme oproti múru jednej z tých tovární! My sme priam leteli! V stotine sekundy pred nárazom sa akoby pred nami mihlo nejaké holografické pole. Bál som sa a tak som radšej zavrel oči. No po sekunde som ich otvoril a uvidel to! Obrovský komplex! Akúsi budovu ktorá sa prehýbala do písmena U. Okolo mňa bolo veľa malých budov a rôznych čidiel, senzorov a premietačov. "Tak takto Vás nikto nenašiel! Ale akoto, že Vás nevidia zo vzduchu?", Will sa pozrel na mňa a s hrdým úsmevom povedal: "Tak čo ešte stále som nudný prof.? Alebo génius a ževraj terorista!?". Usmial som sa a povedal som: "Oboje pán prof. Will!" aj on sa tomu zasmial a ja som pocítil, že prudko brzdíme. Zastavili sme uprostred akéhosi dvoru pred hlavnou budovou. Nevedel som čo robyť! Mám vystúpiť či zostať? Nadýchol som sa a otvoril dvere! Už tam stáli! Ptedomnou sa zjavil Aerdon, hneď za ním stála Szuszana, za ňou bola tá čiernovláska bez pravej ruky a za druhú ruku ju držalo to dievča v oblečení z latexu ktorý bol pokritý čipmi. Za nimi ešte tý zrejme bratia ktorý telom už viac pripomínali bojový stroj než človeka. "Teší ma som Aerdon!" povedal prvý a ja som videl ako sa Szuszana skrila pred tým aby sa mi musela predstaviť. Zrejme to videli všetci. "Ahoj ja som Jane!", zrazu sa ku mne rozbehlo to dievča. Mohla mať tak štrnásť rokov. Taká mladá a už bojuje za nich? "A tamto je moja sestra Renathe! Páčiš sa jej!" v sekunde som videl ako sčervenela od hamby a aj od hnevu na sestru! "Renathe má dvadsaťštyri! Hodili by ste sa k sebe ajkeď si mladší!", doriti! Ostal som zo sekundy na sekundu zdesený! Pretože hneď ako to Jane dopovedala, Renathe jej strelila akúsi uspávaciu šípku do nohy! Videl som ako sa na ňu Aerdon naštvane pozrel no ja som k nej prišiel a chcel som sa tváriť akoby sa nič nestalo. Teraz je tu problém! Môžem jej podať ruku? Pozrel som sa na jej pravé rameno. Ktovie ako sa to stalo?! Možno to raz zistím! "Opováž sa ešte sekundu mi pozerať na tú ruku! Nakopem ťa do riti aj s jednou rukou!", vtedy mi to došlo! Ona bola pilotkou toho droida a Jane riadila toho robota! "Ahoj rád ťa spoznávam Renathe!", povedal som s kľudom a prešiel som k tým dvom obrom. "Zdrastvuj! Volam sa Alex a on je Jason!" mali prízvuk ľudí z 2.okrsku. Keď mi podali ruku myslel som , že som ju vložil do obrovského drtiča. "To ste všetci?" opýtal som sa s obdivom, že ich je tak málo! Len sa začali smiať a Aerdon ukázal smerom na okná budovy. Zrazu som si všimol, že sa dívam na desiatky tvárí nalepených na oknách. "Vitaj v Clamantes Richard!"