Ostiarius [pozastavené]

Klam

V hlave mi myšlienky doslova lietali hlavou, no odpovedí bolo menej a menej. EXPERIMENT? Tréning? Moje schopnosti? Moja voľba? Szuszana? Aerdon? Po slávnosti som sa chcel utiahnuť do svojej izby no bolo to zbytočné nakoľko som vedel, že ma začnú vítať ľudia. No nič. Nikto neprichádzal. Nič sa nedialo. Akoby som bol len niekto ďaľší. Asi to tak bolo lepšie. Sedel som na posteli v tureckom sede a keď som sa pozrel na okno videl som, že prší. Začal som uvažovať nad tým čo som to spravil! Vlastne som stratil samého seba. Potom ma niečo napadlo. Skúsil som využiť svoju moc. Tie kryštáli. Narovnal som ruku a skúsil v nej napnúť svaly. No nič sa nestalo. Len som sa díval na svoju ruku. Potom mi to došlo. Vždy keď sa niečo stalo, najprv som položil ruku na hruď niekoho alebo seba. Z hlboka som sa nadýchol a položil ľavú ruku na hruď. Cítil som ako mi rýchlo bije od strachu srdce. "Szuszana". To bolo jediné čo mi vyšlo z úst a zrazu sa to stalo. Pocítil som ohromný nával bolesti zaliaty adrenalínom. A zrazu. Z ruky mi vytreštil okrúhly štít podobný platni po akej som predtým skákal. Bolo to ako kúzlo. Ak to nebolo kúzlo! Vlastne som sa doteraz neopýtal na to čo to vlastne je! V tej sekunde ako som prestal myslieť na Szuszanu štít zmyzol a ja som zrejme omdlel. Prebral som sa až o pár hodín keď už bola tma. No ešte stále pršalo. Vydal som sa len tak na prechádzku po chodbe ubytovne Clamantes. Keď v tom som to začul. " ..dážď! Ty jenž do mňa slzy vkladáš. Kedy už dušu moju zbadáš? Kedy prestaneš plakať nahlas....". "Szuszana?" nechtiac som povedal hlasito a ona ihneď prestala recitovať. Sedela v miestnosti ktorá mohla mať tak desať na desať metrov a hedna stena bola presklenná takže videla na rozsvietené no upršané mesto. Nič tu nebolo len tá sklenená stena. "Čo tu chceš?" opýtala sa ma dosť hrubým hlasom. Akoby sa hnevala! "Ja počul som ťa a tak som si povedal, že chcem ísť k tebe.", " Choď odomňa preč Newton!", povedala a odsadla si ďalej odomňa. "Szuszana! A čo to predtým? Čo to všetko keď som ťa zachraňoval?". Pozrela na mňa a akoby bola len telo bez duše odpovedala: " Aerdon!", nechápal som no potom začala. "Aerdon vedel, že po mňa prídeš! Vedel, že sa mu vzopreš a, že ma zachrániš! Pomenoval ťa subjekt ostiario! Sledovali sme ťa dlhšie a teraz to len vyvrcholilo.", " Nie! Nie! Nie! Nie! Szuszana! Ty klameš! Nemohol to vedieť! Ani ja som to nevedel! A čo ten tvoj pád z budovy aj s tým rátal?". Len kývla hlavou a ja som stratil reč. No potom to prišlo. Všetko sa nahrnulo na môj jazyk. "Szuszana Milu....." v tej sekunde som zastal lebo som si uvedomyl čo som takmer spravil. Szuszana sa len znovu otočila smerom k oknu, vstala a otočila sa smerom k východu z miestnosti. Rozbehol som sa za ňou no to čo som videl som nemal vidieť. Vošla do jeho izby!!! On mal len rifle a nič viac na sebe! Ten hajzel! Ten bastard! Aerdon! V sekunde mi vyrazila z ruky akási dýka. Došlo mi, že to riadim svojimi pocitmy a, že sa musím ukľudniť. No len som začal plakať a kľakoľ si na zem. "Majú spoločnú izbu! Viem Richard, že si tu kôli nej! No ona je s ním akosi spojená! Mrzý ma to!" otočil som sa a rýchlo si utrel slzy. Stála tam Renathe. Prcý krát ma objala. "Prečo si sa k nim pridala?", " Aerdon! Keď som bola na dne! Ukázal mi cestu! Keď ma DNA vyhodilo ako odpad! On bol pri mne!"
, už ma to štve! Všetko iba on! Robí si z nich otrokov a oni mu v tom ešte sami pomôžu! "Dúfam, že zvládneš tréning Richard! Ukáž jej čo je v tebe a získaš ju.". " Vďaka Renathe!" len kývla hlavou a pri odchode zakričala niečo v zmysle teš sa zajtra ti nakopem prdel! Išiel som si radšej lahnúť. No keď som tam len tak ležal došlo mi to. Vážne som tu len kôli Szuszane? Alebo kôli sebe?