Správkyňa portálov

2.

Premôžem zvedavosť a na Erikovu radu sa poberiem domov. Možno som sa na tú pracovnú pozíciu i tak nehodila a nebola som až taká statočná, ako by tam v tom dome zrejme potrebovali. Pri zmienke o kriminálnikoch, drogách či bitkách pred krčmou som vedela, že to nie je nič pre mňa.

Mohlo ísť len o klebety jedného chlapca na ulici a ja som bola možno až príliš dôverčivá - dôverčivejšia, než by som niekedy mala byť. Aký by bol ale motív za tým, že by mi Erik klamal? Nemal na to žiaden dôvod - žiaden, o ktorom by som vedela. Preto som sa rozhodla držať ruky ďalej od niečoho tak pochybného, aj keď ma to trápilo pre už spomínané peniaze a prácu.

Doma sú už naši a mama sa ma pýta, kde som bola tak dlho. Hoci som mala 23 rokov, stále som niekedy mala dojem, akoby ma niekedy považovala za podstatne mladšiu. Poviem jej pravdu, vonku s kamarátkou. Pýta sa ma, či s Jenny, a ja jej na to len prikývnem. S ňou som chodievala vonku najčastejšie. A až tak veľa iných kamarátov, s ktorými som chodievala vonku, som nemala. Odkedy som odmaturovala a bola mimo školy, mohla som ich zrátať na prstoch jednej ruky. Tak troch.

,,Čo si od rána jedla? Choď sa najesť," posiela ma otec a v kuchyni sa mi naskytne pohľad na hrniec plný kuracej polievky. Ten hrniec mal tak osem litrov. Bolo mi zle už len pri pomyslení na to, koľko najbližších dní polievku zase budeme dojedať. Nehovoriac už o biednom množstve zeleniny v nej, pri ktorom mi bolo do plaču.

,,Nie som hladná," odpoviem a idem do svojej izby. Kedysi som v nej bývala s bratom. Ten sa ale od nás odsťahoval a tak som posledných pár rokov mohla aspoň z malej časti ochutnať to, čo prežívali jedináčikovia. Mala som svoje súkromie. Pokoj. Tvorivé ticho. Ibaže - bolo to iné, než predtým. Iné, než som bola zvyknutá, a trochu mi to chýbalo - tá vedomosť, že nie som sama, kto tu prežíva vzťahové problémy našich rodičov a ich zvláštne spôsoby uvažovania nad životom.

Ozvem sa Jenny a napíšem jej, čo sa mi dnes stalo. Ona ma ale sprdne, či som normálna hodiť ponuku s takým ponúkaným platom len tak za hlavu, na čo ja argumentujem, že tí ľudia sú možno veľmi nebezpeční. Ona mi ale odpíše, že nie všetko, čo mi povie random týpek na ulici, je pravda, a že mám beztak dosť nudný život, čo sa ma trochu aj dotkne. Vraj potrebujem "vzrúšo". Vraj riešim somariny a hlúpe klebety miesto toho, aby som sa zaoberala dôležitými vecami, medzi iným tým, ako sa niekam posúvať a čo chcem robiť so svojim životom. Akoby som si tú otázku nepokladala každý jeden deň.

Znechutene zvraštím čelo, nakoľko sa mi z jej správ zdalo, že jej ako mojej najlepšej kamoške bolo ukradnuté moje bezpečie. Že pri nejakých kriminálnikoch by som sa doňho mohla dostať. Aj v ňom umrieť. Plakala by za mnou? Ťažko povedať. No niekedy som mala obavy, že ak by som umrela, tak mimo rodiny by som nikomu až tak veľmi nechýbala. A ten strach ma mátal vo chvíľach, kedy som sa cítila byť najzraniteľnejšou. Akékoľvek zmienky o mágii už úplne vynechám, lebo viem, že by ma Jenny bola vysmiala. Samej mi to celé prišlo absurdné a nemožné.

,,Ak tam nejdeš ty, pôjdem tam dnes ja. Ak by ma zobrali, určite by som lepšie zarobila, než tam v hoteli," príde mi ďalšia správa od nej.

,,Tak to ti prajem veľa šťastia. Dúfam, že ťa tam zoberú, aspoň sa uvoľní flek na hoteli," odpíšem jej. Bolo to možno hnusné, no ona ku mne oveľa milšia nebola.

,,A čo keby sme tam išli spolu?" navrhne mi. ,,Tak aspoň budeme mať obe šancu tých majiteľov spoznať. A nebudeš tam s nimi sama."

,,No ja ti neviem..." nemám z toho dobrý pocit.

,,Takto sa nikdy nikam nepohneš. Sprostá nie si, len buď viac otvorená svetu. Novým veciam. Novým zážitkom. Nebuď taká upätá."

,,Tak to díky," odpíšem.

,,Tak ideš do toho?" spýta sa a píše ďalšie správy, v ktorých som ja za tú neistú, zaťatú, s nudným životom a ona je spasiteľkou, ktorá mi chce pomôcť niekam sa v živote dostať, aj za cenu toho, že by som pracovala v dome údajných drogových dílerov, čomu ona neprikladá veľký význam. Citujem: ,,Tvoja práca by bola byť správkyňou sídla. Nemyslím si, že ťa tam budú nútiť robiť niečo z ich biznisu, ak tam aj niečo také robia."

,,Uvedomuješ si, že byť správkyňou sídla môže pokojne zahŕňať i starostlivosť o rastlinky, ktoré si tam možno pestujú? Niečo nelegálne?" napíšem jej.

,,Tak sa budeš starať o marišku. V tom taký problém nevidím."

Ona asi nebola normálna. Nie len asi. Rozhodne nebola normálna, ak mi napísala niečo takéto.

,,Ako to?"

,,Čo ako?"

,,Že v tom nevidíš problém. Je to kriminálna činnosť."

,,A ty vieš držať jazyk za zubami až veľmi dobre."

,,To zo mňa robí spolupáchateľa."

,,Dobre plateného."

Z jej slov ostanem akosi umlčaná, aj keď boli len napísané do správ, a teda som mala dlhší čas na premyslenie si toho, čo by som jej na to odpísala. Nemám však na tento jej spôsob zmýšľania slov. Niekedy ma Jenny vedela prekvapiť, ba až šokovať svojimi výrokmi. A aj toto bola jedna z tých chvíľ.

,,Poznáš ma. Nerada robím takéto veci."

,,Aké veci? Veď predsa o nič nejde. Ak to doteraz ustáli pred fízlami tak, že nie sú zabásnutí, tak si myslím, že jednoducho vedia, čo robia. Majú peniaze alebo pod palcom políciu a tak. Možno oboje."

,,Myslím tým, že nerada klamem."

,,Nikoho neoklameš. Len si ticho."

,,Niekedy je to akoby to samé. Dva v jednom," zamyslím sa.

,,Ser na to. Choď tam. Skús to, a možno to bude oveľa lepšie, než si myslíš," stále ma prehovára. ,,A možno tam bývajú aj nejakí mladí sexi chalani."

,,Nezaujíma ma až tak, nakoľko sú alebo nie sú sexi a či tam vôbec nejakí sú. Hľadám si prácu. Zamestnávateľa. Nie frajera."

,,To je smola. Možno by si mohla. Dobre sa vydať je jedno z riešení tvojej mizernej situácie."

,,Jenny!"

,,Sorry. Ale iba fakty ti píšem."

,,Nie som zlatokopka."

,,Tak to smola. Čia smola? No tvoja smola."

,,Smola pre jedného je často radosťou a šťastím pre druhého."

,,Joj, zase si múdra ako rádio. Čo keby si sa radšej obliekla, zobrala životopis a išla do toho domu?"

,,Ešte taká otázka, ale myslíš si, že kriminálnikov vôbec bude zaujímať môj skromný životopis?" zamyslím sa nad tým tak sama.

,,Isteže. Hľadajú správkyňu. Nie osobnú šľapku," pípne mi správa a ja sa na tom dobre zasmejem. Jenny mala v tomto jednom pravdu, a ja si uvedomím, akú hlúposť som sa jej spýtala. Dávalo to logiku a ja som si mala chuť poťukať po čele a zistiť, či je môj rozum doma.

Dnes som mala celkom dosť socializácie, čo ma trochu i popravde unavilo. Potrebovala som si dobiť energiu. Zo zásuvky si preto vyberiem poslednú čokoládu, ktorú som dostala na narodeniny a už mesiac ju ľutovala rozbaliť a rozbalím si ju, keď tu zrazu začujem hlasy. Naši sa hádajú, ako inak, znovu pre financie a ich nedostatok, čo ma zamrzí.

Zrazu mi nechutí až tak ani tá čokoláda, hoci som si ju ani nekúpila, ale ju dostala k narodeninám. Znovu som sa cítila mizerne sama zo seba. Bola som zdravé, mladé dievča. Mohla by som dobre zarábať. Ale stále sa tak nedeje. A trápilo ma to.

_____________________________________

Druhá časť príbehu vonku a s ňou i krátky náhľad do Andreinej rodiny + v kapitole hrá dosť významnú rolu Jenny, jej najlepšia kamarátka 🙂 To, ako sa Andrea ďalej rozhodne a zachová, si budete môcť prečítať už v ďalšej kapitole ❤️