Správkyňa portálov

9.

Filip ma napokon zvezie pred bytovku, v ktorej som bývala.

,,Tu bývaš?" spýta sa ma, keď zastaneme pred panelákom.

,,Áno, odpoviem a študujem jeho zamyslený, miestami až sklamaný výraz. Čo čakal? Osadu? Kočovný tábor? Alebo naopak, luxusný dom podobný tomu, v akom bývali oni? Asi rozhodne nie starší panelákový dom postavený ešte niekedy za čias komunistov plný družstevných bytov.

,,Smutné..." povie napokon.

,,Prečo myslíš?"

,,Je to také.. úplne obyčajné. Bez záhrady, dokonca i bez balkónov, ako tak pozerám. Chýba to tu."

,,Dá sa zvyknúť si," odpoviem mu.

,,Hej, to i na šibenicu že vraj," zamrmle si popod nos a ja sa na tom iba slabo pousmejem. Bol to krutý fakt.

Stmievalo sa, dalo by sa povedať, že v tejto chvíli bola na ulici už celkom slušná tma. Nebolo ani najteplejšie, práve naopak, keď som vystúpila z auta, prekvapilo ma, aká veľká zima mi bola. Ulica bola prázdna, bolo tu len odparkovaných množstvo áut, ktoré osvetľovali pouličné lampy, no v širokom okolí sme boli len my dvaja.

,,Vieš, nemusel si vystúpiť spolu so mnou," podotknem, keď ma Filip odprevadí i tých pár krokov pred panelák, ktoré by som bez problémov zvládla prejsť sama.

,,Chcel som mať istotu, že naozaj dorazíš domov v poriadku," povie mi. ,,Takéto ulice.. naozaj, nikdy nevieš, kedy ťa tu niekto môže prekvapiť," zahovára. ,,Elena mala pravdu."

,,Oh, no to je šľachetné. A čo keď sa zaseknem vo výťahu alebo ma niekto prepadne pri schránkach?" zamudrujem. ,,Máme pokazené dvere na zadnom vchode. Dnu do paneláku sa mohol dostať ktokoľvek."

,,Mám ťa odprevadiť až hore?" spýta sa ma. ,,Nemám s tým problém."

,,Nie, ďakujem. To vôbec nie je potrebné."

,,Tak prečo si sa pýtala?"

Jeho otázka ma zmätie. Celkovo, on ma miatol. ,,Ja.. len tak," pokrútim hlavou. ,,Ďakujem za odvoz," odvetím a začnem hľadať kľúče od vchodu v kabelke. Keď ich neviem nájsť, zasvietim si do kabelky mobilom. Stojí mi to za zistenie, že v kabelke kľúče nemám, za čo v duchu spanikárim. To ma však rýchlo prejde, keď napokon zistím, že kľúče mám v bunde. Cítim sa strápnene, pretože tu stále stál on a videl, aká som nemožná bordelárka.

,,Maličkosť. Dobrú noc," popraje mi.

,,Dobrú," poviem a dostanem sa do vchodu. Zveziem sa výťahom až hore do bytu, kde som bývala s našimi. Obaja boli ešte hore, otec pozeral televízor, kým mama na mňa vybehla hneď po príchode domov v pyžame z kuchyne.

,,Kde si bola?" opýta sa mama.

,,Vonku," odpoviem jednoducho a vyzúvam sa.

,,Tak vonku, hej? A kto bol ten chlap, s ktorým si prišla na aute?" pýta sa podozrievavo. Mohlo mi byť jasné, že so svojím orlím zrakom znovu sledovala dianie z okna v kuchyni a špehovala.

,,Bola som dnes na pracovnom pohovore. No a on bude môj zamestnávateľ. Bolo už celkom neskoro, tak sa navrhol, že ma zavezie domov," vysvetlím jej.

,,Takže ťa zobral? A čo to je za prácu?" pýta sa.

,,Budem slúžiť v jeho dome. Proste upratovať a variť, prať.. chápeš. To, čo robím i doma, len platene," klamem jej.

,,Aha. A to ťa hneď len tak zobral?" neveriaco nadvihne obočie.

,,No áno. Bola som mu sympatická," hryznem si zamyslene do pery a v duchu túžim len po tom, aby mama prestala vyzvedať. Áno. Bola som mu až taká sympatická, že možno by pôvodne ani o mňa neoprel metlu. Až natoľko som Filipovi bola spočiatku sympatická.