Správkyňa portálov

15.

,,Páči sa mi, keď sa hneváš. Kiežby ten pohľad vraha dokázal odplašiť i moju matku z domu," povie mi Filip a smeje sa na tom. To ma hnevalo ešte viac - že jemu pripadal môj hnev podľa všetkého roztomilo. Nestála som o to, naozaj som tak teraz nechcela pôsobiť, ako mladé, zlaté dievča, ktoré sa hnevá a pôsobí pri tom nie ako dospelá, nahnevaná žena, ale naopak, ešte ako o pár rokov mladšie dievčatko.

Vždy mi vraveli, že na svoj vek vyzerám podstatne mladšie. Často ma to ranilo na viacerých frontoch, obzvlášť, ak ma ľudia považovali za naivné, neskúsené dievčatko, ktoré o živote a o svete toho ešte veľa nevie. Priznám sa, občas som bola skutočne veľmi naivná, a to bola moja slabosť. A pretože som to o sebe vedela, tak som sa snažila byť aspoň opatrná - no niekedy nepomohlo ani to a zlyhanie bolo nevyhnutné, aby som sa poučila zo svojich vlastných chýb.

,,Už tak trochu chápem, prečo ste ju tu nechceli," priznám sa mu úprimne. Vedela som si totižto predstaviť, ako jej temperament a Filipova povaha spôsobujú v dome množstvá hádok, ako si pravidelne lezú na nervy a je to celé plné výčitiek rôzneho charakteru.

,,To som rád. Naozaj to nie je bezdôvodné. Ver mi, odžil som si s ňou svoje," Filip mi je vďačný, že sa mu odo mňa dostane aspoň trochu pochopenia a to nás opäť akoby o niečo viac spojilo: že sme o niečo viac chápali svet toho druhého a to, čo ho formovalo. Naše rodiny v tom mali podiel, ktorý nebol zanedbateľný.

,,Prečo sa odtiaľto neodsťahuješ?" vyzvedám. Nevyzeral, že by na to nemali on či jeho rodina peniaze. Bývali vo veľkom sídle, vyvážali sa na drahých autách, v ktorých aspoň v jednom z prípadov nechávali parkovať niekoho, kto ani parkovať nevedel. Napriek tomu všetkému aj keď si to tu spolu zdá sa, že úplne neužívali, ostávali spolu pod jednou strechou, hoci mali všetky možné prostriedky na to, aby mohli zrealizovať zmenu.

,,Aby som to mal blízko do práce," v očiach mu stále pohráva tá pobavená iskrička. Sama sa na tom iba súcitne pousmejem a pokrútim hlavou. ,,Nie, naozaj. Páči sa mi vedomie, že všetky tie bytosti sú tuná v podzemí domu a ja spím len pár poschodí nad nimi, je to proste adrenalín. Ja mám také rád," doplní a mne rýchlo dojde, že si zo mňa opäť len uťahuje, i keď sa snaží pôsobiť ako niekto, kto to hovorí s plnou vážnosťou a naozaj to tak myslí. Nebolo to presvedčivé. Bolo by bláznivé, ak by to bola skutočnosť.

,,A čo máš ešte rád?" pobavene sa z neho snažím získať ďalšie strelené odpovede, ktoré by povzbudili moju bujarú fantáziu.

,,No to by si počúvala ešte veľmi dlho, čo všetko ja mám rád. Radšej by som ti to ukázal v mojej izbe," povie mi a párkrát za sebou rýchlo až zvodne nadvihne obočie, čím ma privádza ešte viac do rozpakov a asi si to aj sám dobre uvedomuje. Znelo to dosť.. viaczmyselne.

,,Len včera si ma nazýval cigánkou a chcel si, aby som odišla. A dnes tu odo mňa chceš, aby som hrala tvoju frajerku a dávaš mi takéto neslušné návrhy?!?" nejako mi to nedáva zmysel. ,,Čo sa od včerajška zmenilo?"

,,Videl som ťa v plavkách. Ale nie. Nedával som ti žiaden neslušný návrh. Ale je vtipné, na čo práve myslíš, cica-mica. Jeden len myslí na svoju izbu a playstation. A ty už by si chcela sexovať. Niežeby som nerád sexoval. Dal by som si povedať," premeriava si ma a ja mám chuť mu streliť facku.

,,Nevolaj ma tak! Naozaj," poviem už celá z neho hotová. Čo si mám akože počať s takýmto hovädom??? Bola som z neho zúfalá. ,,A nie! Proste.. nie!"

,,No dobre, no. Ale tú izbu môžme navštíviť tak či tak," stále mi navrhuje.

,,A to už prečo?" pripadá mi, akoby sa len zabával na môj účet a naozaj nemám ďaleko od toho, aby som sa neotočila na odchod, a to som si myslela, že mám tuhý korienok a božiu trpezlivosť. Tiež som si ale uvedomila, ako hlúpo som v tejto chvíli sama mohla znieť. Bola som nervózna. On ma takou robil.