Správkyňa portálov

21.

Keď príde večer, snažím sa zaspať. Mám však veľké obavy ohľadom toho, čo príde a bude. Odjakživa som ich mávala, a to mi pravidelne spôsobovalo úzkosť. Môj vlastný strach o budúcnosť a až prílišná snaha mať všetko pod kontrolou, mať pod kontrolou vlastný život natoľko, až som sa sama často dobrovoľne vyhýbala tomu, čo by ho spod kontroly mohlo vyviesť, čo by ma mohlo raniť, ma niekedy privádzala k dlhým úvahám o sebe samej. Dnes už som vedela, že som robila zle, ak som sa takým veciam snažila vyhýbať - a vždy som sa snažila neopakovať rovnaké chyby. Niekedy som sa však stále ako idiot bezhlavo rútila k dôverne známym spôsobom svojho myslenia a vnímania, k poznaným uhlom pohľadu na veci, i keď som vedela, že mi to neprináša v živote veľa cenného. Že mňa to nerobí cennejšou a veľa mi to nedáva. Lákali ma staré a známe spôsoby môjho myslenia, pretože nepredstavovali také ohrozenie pre moje srdce. Alebo som si to aspoň dlho myslela. Ibaže to tak nebolo a bolesť spôsobená opakovaním rovnakých chýb tomu len nasvedčovala. Tiež to oslabenie mysle, ktoré som cítila, jej uzavretie sa do akejsi neviditeľnej, hoci pevnej bubliny. A niekedy som sa reálne pýtala samej seba, či som si dobrovoľne nevybrala radšej prežívať než žiť pre svoje mylné úvahy týkajúce sa honby za šťastným a zároveň pokojným životom - aký chce napokon dosiahnuť každý jeden z nás. A niekedy - ako teraz ma to trápilo a chcela som to zmeniť. Naozaj áno.

Zaspať sa mi nedarí, vzdávam snahu o pokojný spánok. Odrazu mi pípne ďalšia správa na mobil. Bola od Filipa. Konečne.

,,Ponocuješ ako upír 😂"

Oh, tak odrazu sa rozhodol doberať si ma? Jeho zlá nálada bola razom preč? Šokujúce. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.

,,Možno trošičku 😀," odpíšem mu na správu. ,,Pravda je však inde, od upíra mám ďaleko 😀"

Bola to pravda, alebo nie?

Uvažovala som nad tým, koľko nocí som prebdela. Ako som mala rada tmu. Ako ma niektoré dni fascinovala. Aká mi prišla inšpiratívna. Koľko príbehov som v nej vytvorila. Koľkokrát som sa dívala na mesiac, ktorým som niekedy chcela byť - vzácna a žiarivá v tme, odhaľujúca svojim svetlom krásu temnoty, krásna, priam až magicky, a pri tom všetkom stále reálna.

,,Ja ani nie. Ponocujem takto bežne 😀 Ale tak aspoň v tom dnes nie som sám 😀"

,,Nie si? A s kým si?"

Vyzvedám. Takže mal asi spoločnosť. Kto to bol? Nejaká baba z baru? Alebo odniekiaľ zo školy? A prečo vôbec nad tým uvažujem? Bolo to pre ten jeden bozk? Robila som si uňho nádeje? Bola som až taká hlúpa?

,,No predsa s tebou 😂"

Ah. Tak takto to myslel. No nič to. Pousmejem sa a prekvapí ma úľava, ktorú náhle v sebe pociťujem. Ponocoval so mnou. Tak fajn. Nebol to len jeden z mojich urýchlených záverov, asi je skutočne sám.

,,Čo si si myslela? Že s kým som? 😂"

,,Ani neviem, popravde 😅" uvažujem a cítim sa pre vlastné myšlienkové pochody dosť trápne.

,,No, nejaká pekná baba by sa mi tu vlastne páčila v mojej posteli 😏"

Filip bol divný. Akože sorry, chlape, ale dnes si so mnou flirtoval a len dnes si so mnou chcel chodiť. Potom si na mňa vyletel a teraz sa správaš akoby nič a napíšeš mi. Žiadne prepáč, že som na teba tak vyletel, jednoducho si napíšeš a doberáš si ma a provokuješ ma. Nechápala som to. O čo mu ide? Najskôr len dostať ma do tej postele, dávalo by to zmysel. Čo mi zmysel nedávalo, bolo, že sa mi predstava byť s ním v jednej posteli vlastne aj páčila a chcela som sa za to teraz prefackať.