Správkyňa portálov

16.

,,Tak? Prijmeš to pozvanie dnu?" spýta sa ma Filip a zastane pred dvermi jednej z izieb - tej jeho. Vedela som to podľa zlatej menovky navŕtanej na dverách. Stálo na nej precíznou kurzívou vyryté jeho meno, Filip Damian Sanford. Jeho druhé krstné meno sa mi páčilo možno ešte o niečo viac, než to prvé. Otvorí dvere izby a trochu ich poodchýli, no necháva mi na výber, ktorý bol.. miestami lákavý, trúfalý a odvážny, tiež ale bláznivý. Zamyslím sa. Bolo to náročné rozhodnutie.

Čo som k Filipovi cítila? Páčil sa mi, práve teraz sa mi s ním dobre rozprávalo, ibaže.. naozaj som nevedela, čo od neho môžem očakávať. Nebol to predvídateľný človek, od takého mal Filip naozaj ďaleko. Bohužiaľ, spolu s tým som mala i akési skryté obavy - obavy, či mu môžem plne dôverovať. Čo by sa dialo, ak by sme spolu skončili sami v jednej izbe? Rozprávali by sme sa, alebo by odo mňa požadoval niečo viac? Dočerta. Prečo len musel byť taký atraktívny???

,,Možno niekedy inokedy," venujem mu úsmev a snažím sa usilovne ignorovať tú zvláštnu chémiu medzi nami dvoma, ktorú som cítila, celú jeho auru, ktorá ma priťahovala. Ja a on? To by nefungovalo. Len ak by som chcela, aby ma ľudia odsudzovali ako nejakú skrytú zlatokopku. Nebola som taká. Sanfordovci boli síce bohatí a ja nie, ja som pochádzala z výraznej skromnejších pomerov, ale od vzťahu som očakávala viac, než mať len dobre zaistenú budúcnosť po finančnej stránke. Bolo to síce lepšie, než žiť vo večnej finančnej neistote, na druhej strane, vo vzťahu mi išlo predovšetkým o to, ako som sa s tým druhým cítila, čo som k nemu cítila, či sme si rozumeli, a čo ku mne cíti ten druhý človek. Pre mňa bola láska hlbšie prepojenie dvoch bytostí, nič povrchné či založené hlavne na peniazoch a majetku.

,,Prečo nie dnes?" vyzvedá Filip. ,,Prečo to odkladať?" díva sa na mňa a ja sklopím zrak smerom k zemi.

,,Mala by som naozaj ísť už domov. Už vtedy vonku som ťa mala asi počúvnuť," uvažujem nad stretnutím s jeho matkou a s tým meničom. I celou našou hrou na pár, ktorá ma dosť zneistila. Bolo jednoduché hrať sa, že je to realita, na moje prekvapenie až príliš ľahké. Oveľa zložitejšie pre mňa bolo teraz si povedať, aby som sa spamätala, pretože ten chalan je úplne mimo moju ligu. Nemám s ním nič a najskôr medzi nami ani nič nebude. Navyše, pracujem pre jeho rodinu, po novom. A asi som si posledné dni o dosť skomplikovala život.

,,Myslím, že si robila dobre, ak si neposlúchla. Zarobila si si pesničku, cigánečka," smeje sa Filip. Mne to ale také vtipné neprišlo. To je to, za čo ma máš. Za cigánku.

Spomenula som si na všetky tie časy, kedy ma na škole spolužiaci šikanovali, kedy ma mali za chudobnú, okuliarnatú socku, ktorá je navyše, príšerná šprtka a s hlavou večne v knihách či učebniciach, a preto sa mi posmievali, potkýnali ma, strkali, ohovárali alebo robili aj iné, horšie veci. Okuliare som už síce nosiť nemusela, môj zrak sa polepšil, ibaže tie prezývky či oslovenie "cigánečka" mi prišli trochu urážlivé, akoby ešte patrili k časom, kedy som chodila na strednú a Filip bol zbohatlícky hajzlík, ktorý sa nado mnou povyšoval.

,,Nie som-" bránim sa, hoci už teraz viem, že to najskôr nezaberie.

,,Viem, že nie si, Andrea. Ale ako prezývka je to ok, či?" skočí mi do reči a venuje mi opäť ten šibalský úškrn.

,,To teda rozhodne nie je," nepáči sa mi to, a tak sa proti tomu bránim. ,,A hlavne mi prosím ťa, neskladaj nejakú rómsku pesničku."

,,Môžeš na mňa pri tom dozerať," i tak sa snaží dosiahnuť svoje. ,,Aby si mala istotu, že to, čo ti zložím, bude pohladením pre tvoje uši," podíde ku mne o niečo bližšie a ja trochu cúvnem, až sa pristihnem, že sa pomaly opieram o stenu na chodbe.