Správkyňa portálov

24.

(Poznámka autorky príbehu, menší spoiler a varovanie: v nasledujúcej časti sa budú vyskytovať trošku pikantnejšie dejové línie).

_________________________________________

,,Kde to sme?" opýtam sa Filipa úplne prekvapene, keď ma na pár sekúnd zaslepia slnečné lúče plné svetla a tepla. Položím si ruku ku čelu a prižmúrim oči, aby som lepšie videla. Nečakala som to. More, pláže, dom pri mori, vlny, skaly, piesok.. dovolenka. To, čo som mala pred očami, mi až nápadito pripomínalo typickú predstavu letnej dovolenky pri mori z cestovnej kancelárie, dovolenku, na ktorej by sa chcel človek opaľovať so studeným drinkom s ľadom v rukách, rozvalený kdesi na lehátku. V učiach má zvuky prírody, šum vĺn kolísajúcich sa v mori a spev vtákov krúžiacich na oblohe. Na tvári mu pohráva úsmev a je príjemne uvoľnený. Nič ho neťaží a ktokoľvek, kto by to túžil narušiť, by si zaslúžil byť za to kruto potrestaný.

,,Na Hawaji," povie mi, akoby vôbec o nič nešlo, kým ja som prestávala strácať pojem o čase a priestore a panikárila som z toho. Zobral ma nie len z vlastného štátu, ale dokonca rovno na iný kontinent! Bez môjho vedomia! Bol tu iný čas, iné podnebie, iné všetko!

Bol to trúfalý krok. Myslela som si, že ma na mieste porazí. Že ho zaškrtím. Ibaže ako by som sa potom dostala domov?

,,A čo tu robíme?"

,,Sme predsa v suchu," usmeje sa na mňa a musela som mu uznať za pravdu, že oproti londýnskemu počasiu sme teda rozhodne v suchu boli, a že vlasy, do ktorých ešte prednedávnom padlo zopár dažďových kvapiek, som už mala takmer suché.

,,Koľko je tu hodín?"

,,O jedenásť hodín menej, než je v Londýne."

Rýchlo som si to v hlave preratávala. Filip a vlastný adrenalín, ktorý mi koloval v žilách, mi tie počítacie procesy dvakrát neuľahčovali. ,,A prečo si nás premiestnil práve sem? Okrem toho.. okrem toho sucha?" rozhodím okolo seba frustrovane rukami.

,,Pretože je tu pekne a mám tu jedno zo svojich sídiel. Vitaj u mňa v domove číslo 2."

,,A koľko tých domovov máš?" Nešlo o majetok a moju túžbu chodiť s ním práve pre ten. Jednalo sa o číru zvedavosť. Ak ich mal takto očíslované, tak bol predpoklad, že ich je viac. Jeho nasledujúce slová ma v tom iba utvrdia.

,,Je ich viacero. No tento mám asi najradšej," povie, kým ja sa obzerám po dome, ktorý predstavoval takú väčšiu napodobeninu jeho izby. Ibaže sa tu toho nachádzalo podstatne viac a dotváralo to krajšie, exotickejšie prostredie s lepším výhľadom z obrovských okien, ktoré vypĺňali väčšinu stien. Videla som z nich na široké more a palmy a bola to taká nádhera, že som sa mu vôbec nedivila, že sem rád chodieval a trávil svoj voľný čas.

,,Keď sa tak dívam na tie okná.. nevadí ti, že sú také veľké?" Bolo z nich vidieť snáď všetko.

,,Nie, vôbec. Ono nie sú to bežné sklá na tých oknách. Dalo by sa povedať, že ty z nich vidíš všetko. Ale dnu ti nevidí nikto. Ale dajú sa tu zatiahnuť rolety, ak ti prekáža veľa svetla."

Pokrútim hlavou. ,,Nie, to vôbec. Je tu krásne."

,,Nikdy si nebola pri mori. Je tak?"

,,Ako vieš?"

,,Vidím ti to na očiach. Rozpoznal som to okamžite."

,,S našimi sme na dovolenky nemali peniaze takmer nikdy. A ak sa aj nejaké nazvyš našli, vždy ich radšej vrazili do niečoho iného, čo bolo treba, alebo sa akurát vtedy niečo pokazilo. Práčka, chladnička, sporák.. proste vždy niečo, nejaké nečakané výdavky navyše. Vlastne ti aj závidím, že ty si sa tým nikdy nemusel príliš zapodievať," priznám sa. Netajila som pred ním, z akých pomerov som, chcela som, aby Filip poznal pravdu. A pravda bola, že pri našich by som sa výletov a dovoleniek dočkala len ťažko.