Naše malé tajomstvá

Prológ

Mali ste niekedy pocit, že sa nič nezmení, že navždy ostanete na rovnakom mieste? Niektoré dni cítim, že vôbec neviem, ako prežiť daný moment. Niektoré dni mám pocit, že to, že sa snažím najlepšie, ako viem nestačí. Niektoré dni trávim tým, že sa snažím uniknúť panike, ktorá sa hromadí v mojom tele. Niektoré dni si prajem, aby som sa zodvihla zo zeme a bojovala z všetkých síl, no niektoré, aby mi už na zdvihnutie žiadne sily neostali.
Zaujímalo vás niekedy, čo by sa stalo ak by ste prestali bojovať ? Čo by sa stalo, keby ste to všetko cítili v jeden okamih ? Čo by ste cítili, keby sa zastavil čas?

Tma.
Je všade okolo mňa. Temnota je všetko, čo vidím. Čo sa to deje? Kde to som? Niekde na mňa niekto volá mojím menom. Počkať...Je to moje meno ? Otočím sa za hlasom. V diaľke je nejaké svetlo. Bežím k nemu. Čím bližšie som, tým náročnejšie to je. Som skoro pri ňom, moje ruky sa za ním naťahujú. Už ho skoro mám.
Tma.
Cítim niečo studené na mojej tvári. Moja hruď je, ako v jedom ohni. Na ruke cítim tlak.
„Sára!" Snažím sa otvoriť oči, ale nejde to, všetko, čo vidím je tma.
„Sára, počuješ ma?" Pýta sa ma naliehavý hlas.
„Áno, počujem. Čo sa to deje ?" Snažím sa odpovedať, ale z úst mi nevychádza žiaden zvuk. Snažím sa kričať o pomoc, ale nikto ma nepočuje. Akoby sa zastavil čas. Zmocňuje sa ma panika. Cítim, ako mi buši srdce. Začínam byť malátna.
„Sára, ostaň so mnou, nie... Strácame ju" Nestrácate, som tu. Prosím, ja som tu.
Tma.
Strhnem sa na to, že lapám po dychu. Prudko otvorím oči. Nado mnou vidím tváre. Vidí, ako sa im hýbu ústa, ale nepočujem nič, iba buchot môjho srdca. Nekontrolovateľne sa obzerám všade okolo seba. Z ľavej ruky mi vychádzajú dve priesvitné hadičky. Pravú ruku mám obalenú v uteráku na, ktorý tlačí nejaký chlap v oranžovej uniforme. Neuvedomila som si, ako veľmi mi v tej ruke pulzuje bolesť, až pokiaľ som si nevšimla, že uterák, ktorý bol kedysi zelený je teraz nasiaknutý krvou, ktorá vychádza z môjho predlaktia. Prudko som sa dvihla, ale žena, ktorá nado mnou stála, ma pritlačila späť k lehátku. V mojom tele sa hromadí panika. Monitor, ktorý stojí vedľa mojej hlavy pípa, ako šialený. Rozmazáva sa mi zrak.
„Sára, počúvaj ma, musíš zostať pokojná." Ten hlas mi je strašne povedomí, akoby som ho už niekedy počula.
„Hej, pozri sa na mňa." Upriem na ňu môj vystrašený pohľad.
„Moje meno je Marika. Si v záchranke, postaráme sa o teba, ale musíš ostať pokojná. Môžeš to pre mňa urobiť ?" Prikývnem a vtedy si uvedomím, že mám na ústach kyslíkovú masku. Zavriem oči, snažím sa spomenúť si, čo sa stalo, ale nejde to. Muž, ktorý mi tlači na ranu vymení uterák za niečo iné. Zastonám od bolesti. Rozmazáva sa mi pohľad.
„Sára, snaž sa zo všetkých síl nechať oči otvorené, prosím, sleduj môj prst." Poprosila ma tá žena s povedomím hlasom a ja sa snažím najlepšie, ako viem. S prstom chodí z jednej strany na druhú, potom hore a zas dole. Snažím sa ich sledovať najlepšie, ako dokážem. Jej ruka zastavila na mieste.
„Koľko prstov vidíš?" Koľko prstov vidím ? Sú to dve alebo tri, neviem to povedať presne, všetko je rozmazané a zdvojené.
„Tri," povedala som chrapľavým hlasom cez masku.
V jej pohľade sa objavila obava. Takže nie tri. So zdravou rukou som sa dostala ku maske na mojich ústach. Odsuniem si ju nabok.
„Čo ?..." snažím sa opýtať no nevládzem, môj hlas je strašne chrapľavý a tichý, nikdy som si nemyslela, že rozprávať môže byť také namáhavé.
„Čo sa...stalo ?" Vypadlo zo mňa.
„Volala nám tvoja kamarátka . Zjavila si sa pred jej dverami celá od krvi. Spomínala tvojho otca, ale neviem ti povedať viac. Stratila si veľa krvi. Sme na ceste do nemocnice. Všetko bude v poriadku."
„Nie je to môj otec" povedala som šeptom, ktorý som ledva sama počula. Spadla som na železo ? To mi nejako nedáva zmysel. Snažím sa spomenúť si čo som robila, ale nemôžem si vybaviť nič. Cítim neznesiteľnú bolesť, a to mi zabraňuje premýšľať. Prosím, niekto tu bolesť zastavte. Neviem, ako dlho to ešte budem schopná vydržať. Stroj, ktorý predtým šialene pípal, teraz pípa pomalšie a pomalšie. Snažím sa dýchať, ale moje nádychy sú príliš plytké. Akoby moje pľúca nechceli prijať viac vzduchu. Som nejaká unavená. Záchranárka mi na ústa opäť nasadila masku.
„Snaž sa len pomaly dýchať. Už sme skoro tam, musíš vydržať ešte chvíľu." Snažím sa, keď si už myslím, že to zvládnem, sanitka vojde do diery a chlap, ktorý mi tlačil na ranu zatlačil až príliš. Posledné čo si pamätám, je môj výkrik od bolesti a tma.