Naše malé tajomstvá

Kapitola 7

Zobudím sa na hlasné tresnutie. Zľaknem sa a vyskočím na rovné nohy. Poobzerám sa okolo seba a uvedomím si, že vonku už je svetlo čo znamená, že som na gauči prespala celú noc. Z chodby sa ozývajú Martinove tiché nadávky a buchot. Potichu prejdem cez obývačku a hľadám z kadiaľ ide ten hluk. Na chodbe nikto nie je no všimnem si, že sú pootvorené dvere do spálne. Prejdem k nim a nakuknem dnu. Vidím papiere, ktoré sú porozhadzované na posteli a Martina, ktorý stoji pri skrini a prehrabuje sa v šuflíku. Čo to robí ? Otočím sa, poobhliadam sa okolo seba a hľadám nejaké známky po mame, no vyzerá to, že tu nie je. Z vrecka na bunde vyberiem mobil, žiadne správy ani neprijaté hovory. Je pol siedmej, do riti budem meškať do práce. Chcela som sa nepozorovateľne vkradnúť so mojej izby zobrať kabelku a odísť. Ale z toho rozrušenia čo tam Martin asi tak hľadá som sa otočila prirýchlo, neuvedomila som si, že vedľa mňa už nie je miesto a rukou som vrazila do dverí. Zasekol sa mi dych. Ostala som stáť na mieste a započúvala som sa do zvukov okolo, no všade bolo ticho. Pohľadom som zablúdila na škáru medzi dverami a pozerala som sa priamo do Martinových oči.
Do riti.
Do riti.
Do riti.
Ak som si niekedy myslela, že som videla Martina nahnevaného, beriem to späť. To čo som v jeho očiach videla doteraz nie je nič v porovnaní s tým čo tam je teraz. V jeho očiach horí hnev, nenávisť a nevraživosť. Akoby som sa pozerala do očí nazlostenému pittbulovy. Automaticky začnem cúvať.
„Prepáč, ja-, ja-nevedela som, že si tu ty. Myslela som, že to je mama." Cítim v hrdle moje pulzujúce srdce. Stále cúvam a ruky som intuitívne dala pred seba do ospravedlňujúceho gesta.
„Ja už pôjdem, nenechaj sa rušiť. " Nespustím z neho oči ale uvedomím si, že už som na chodbe. Seriem na veci, musím sa odtiaľto dostať preč. Pri tom, ako sa mi v hlave zjavuje plán úteku sa v mojom bruchu opäť objavy ten pocit. Včera som bola taká zaneprázdnená a unavená, že som si to prestala uvedomovať. Ale teraz je tu zas a ja už viem, že to neznamená nič dobré. Znamená to, že sa stane niečo zlé. Cítim to v každej kosti môjho tela. Akoby boli moje kosti tvorené z ihiel. A každým mojím pohybom a mi tie ihly zarezávali hlboko do kože. Pohľadom zablúdim k dverám. V sekunde kedy od neho odlepím oči to berie, ako možnosť priblížiť sa ku mne. Nestihnem si ani prezrieť čí sú tie dvere zamknuté a už ho cítim predo mnou. Pozriem sa na neho s vystrašenými očami. Chcem utiecť preč, urobím krok dozadu ale narazím na stenu. On urobí krok ku mne.
Do riti.
Do riti.
V mojom vnútri sa hromadí panika, strach a beznádej. Prečo je ticho ? Prečo je do riti ticho ? Toto nie je dobre. Nie, toto určite nie je dobré. Nedokážem sa na neho ďalej pozerať. Je to príliš intenzívne a mám pocit, že keď sa budem pozerať pridlho prenesie to všetko na mňa. Neviem čo mám robiť. Mám sa ho spýtať čo to jeho spávanie má znamenať ? V tom sa mi v hlave rozozvučí Natin hlas.
„Musíš sa snažiť zabrániť mu v tom, nemôžeš mu dovoliť takto ti ubližovať."
Má pravdu, nemá dôvod sa takto ku mne chovať, nič som neurobila. Neviem prečo je taký nahnevaný ale určite nie kvôli mne. Neurobila som nič, čo som nemala, dokonca som aj navarila večeru. Stále je ticho, opäť sa mu pozriem do očí, tentoraz som už nahnevaná aj ja.
„Čo to robíš ?" zavrčím na neho. Ani sama neviem skadiaľ sa vo mne berie hlas s ktorým som prehovorila.
„Martin, nechaj ma ísť." Snažím sa cez neho prešmyknúť ale nedokážem to. Pristúpi ku mne o krok bližšie a ja som teraz celá prilepená ku stene bez možnosti úniku. Jeho široké plecia a hruď mi zabraňujú prejsť z jednej strany a z druhej je botník na topánky. Nemám s kadiaľ ujsť. Sama som sa dostala do jeho vlastnej paste a on sa ani nemusel snažiť. Srdce mi buši, ako o závod ale snažím sa kontrolovať svoje telo. Nesmiem na sebe dať vedieť, že sa ho bojím. Že vnútri kričím o pomoc, že mam napnutý každučký nerv v mojom tele a, že len čakám na úder.
„Pusť ma !", stále niekde v diaľke počujem jej hlas, ako kričí,
„UJDI ! UJDI !" Položím mu ruky na hruď a snažím sa ho od seba odtlačiť, no bezúspešne.
"Martin !" Kričím na neho no on nevydá ani hláska. Neviem čo ma desí viac, jeho nazúrený pohľad, to, že nemám kde ujsť alebo to, že je až nebezpečne ticho. Dýchaj. To je v pohode. Budeš v pohode. Som si istá, že sa ukľudní. Dýchaj. Spomínam si na každý jeden moment v minulosti keď som bola takáto vystrašená a na to koľko krát som to prežila. Nezáleží na tom, ako beznádejne to práve teraz vyzerá. Nemôžem stratiť hlavu, musím sa pozerať dopredu, toto je len ďalší moment, ktorý prežijem. No jeho pohľad mi hovorí, že keď chcem prežiť aj toto musím sa snažiť viac.
„Kde je mama ? Čo sa to do riti deje ?" Pri zmienke o mame v jeho očiach blesne ďalšia, nová vlna hnevu. Rozoženie sa s rukou, ja automaticky, bezmyšlienkovite zavriem oči a čakám na úder, no jeho päsť narazí do steny tesne vedľa mojej hlavy. Cítim, ako mi omietka padá na rameno a dopadá na zem. Ak som sa doteraz tvárila, ako odvážna a silná, teraz ma moje telo definitívne zradilo pretože sa celá trasiem. Neviem či to vidí, či sa to deje naozaj alebo si to cítim iba ja. Keď neprichádza žiadna bolesť ani pohyb pomaly otvorím oči. Jeho ruka je stále vedľa mojej hlavy. Periférne vidím, ako sa aj on trasie od toho všetkého zadržiavaného hnevu. Chvíľu tam iba takto stojíme a ja sa snažím skoordinovať svoje telo no on po chvíli potichu prehovorí.
„Si, ako jed. Si jed a rozožieraš každého kto ťa kedy ľúbil."
Myslela som si, že ticho je zlé, ale nie, toto, toto je oveľa horšie a najhoršie na tom je, že každé jeho slovo je pravdivé. Každé jedno slovo, ktoré hovorí sa mi zarezáva hlboko do môjho srdca. Stratila som všetkých, stratila som otca, všetkých mojich priateľov, pomaly strácam aj mamu a niekedy mám pocit že rozožieram aj samú seba. Nikdy som si to ale nechcela pripustiť, nikdy som nedovolila týmto mojím myšlienkam naplno sa prejaviť. Nedovolila som im ovládať ma. No je to asi jeho pokojným hlasom a tým s akou istotou to hovorí no vedela som že má pravdu. On vie že ma pravdu. Každý si myslí, že fyzická bolesť je zlá a áno je zlá ale časom vyprchá, prejde. No slová vedia ublížiť viac, ako čokoľvek iné a ostanú zachované v srdci navždy. Vynoria sa v našej mysli vždy keď to najmenej čakáme a aj po rokoch pália, ako rozpálený uhlík.
„Zabila si svojho otca," dáva si záležať na tom aby to hovoril pomaly a priamo do mojich očí. Krútim hlavom, nie, nie, nie nemôžem mu dovoliť aby sa mi dostal do hlavy, nie takto. Počuť to iba v mojej hlave bolo iné ako keď mi to hovorí takto na priamo a do očí.
„Zabíjaš aj ju," do očí sa mu tlačia slzy. Spomeniem si, že už raz mi to povedal, už mi hovoril, že ju zabíjam ale o čom to do riti hovorí. Zrazu sa jeho výraz zmení. Je stratený v myšlienkach a ja využijem túto príležitosť na útek. Z celou silou ho s kolenom kopnem do rozkroku. Zakričí od bolesti no cúvne odo mňa čím mi dáva priestor na útek. Kľačí na zemi s rukami na jeho prednostiach. Ja nerozmýšľam, nečakám a rozbehnem sa k dverám. Snažím sa ich otvoriť ale nejde to. Všimnem si založenú bezpečnostnú zámku. S roztrasenými rukami bojujem z kovovou retiazkou, ktorá drží v západke. Konečne ho vyberiem a už sa načahujem ku kľučke keď v tom zacítim jeho ruku na mojom pleci a s celou jeho silou ma odstrčí a ja narazím do steny. Silno si buchnem hlavu no nestihnem sa ani spamätať a pocítim nový nával bolesti keď jeho päsť narazí do mojej tváre. Zradí ma telo a ja dopadnem na kolená na štyri. V ústach sa mi hromadí tekutina s kovovou príchuťou. Odpľujem si a na dlážke sa zjavy červený fľak.
„Ty sviňa !" Už nemá tichý hlas, teraz už hovorí hlasno a počuť v ňom hnev, ktorý sa pomaly prediera na povrch. Musím utiecť. No nemôžem sa prinútiť pohnúť. Chcem kričať. Chcem kričať tak aby ma niekto počul a prišiel ma zachrániť. Hromadí sa vo mne hnev, strach a beznádej.