Naše malé tajomstvá

Kapitola 11

Zobudila sa o pár hodín neskôr. Viem to podľa toho, že slnko už pomaly zapadá za kopec, ktorý v diaľke vidím cez okno. Odkedy som otvorila oči do mojej izby nikto nevošiel, žiadna sestra ale hlavne žiaden doktor. Cítim sa trápne za tu scénu ktorú som spôsobila. Vždy som bola schopná svoje city udržať pod kontrolou, no to čo sa stalo dnes ráno sa mi jednoducho vymklo spod kontroly. Všetky pocity, ktoré som cítila odkedy som sa prebrala v nemocnici zo mňa vyplávali naraz v jednom momente, všetka tá úzkosť a panika. Už to ale nemôžem vziať späť a musím presvedčiť doktora Várnera, že to bol len skrat a, že sa to už nikdy nestane a, že ma už môžu pustiť domov. No spomeniem si na toho policajta, ktorý mal prísť už včera ale ešte sa tu neobjavil. No čím dlhšie čakám na jeho príchod tým viac nervózna som. Čo ak si myslia, že ak počkajú spomienky sa mi vrátia, a tak budú môcť môj prípad pokojne a rýchlo uzavrieť. Možno ich iba sklamem. Sklamala som aj samú seba pretože si nie som schopná spomenúť. Pomrvím sa na lehátku lebo sa neskutočne nudím no hlavne preto, že som ešte nikdy neležala tak dlho, ako teraz a moje telo mi to dáva najavo. Keď dvihnem ruku všimnem si, že blízko pri nej leží tlačidlo na ktorom je napísané: Privolaj sestru. Toto tu predtým nebolo, alebo som si to nevšimla. Zrazu mi dáva zmysel to, ako doktor Várner hovoril o tom, že som mala iba privolať niekoho na pomoc. Ták teraz potrebujem pomoc. Viem, že už by som dokázala chodiť aj sama, cítim sa silnejšie ako ráno a ani ma už nič nebolí, no nechcem im robiť zbytočné problémy tak stisnem tlačidlo. Chcem sa ich opýtať či bude v poriadku k sa trocha prejdem. Pri stisnutí tlačidla z neho vyjde zvuk slabého pípnutia a po pár minútach sa vo dverách ukázala sestra.
„Neverím, že si práve ty stlačila to tlačidlo." Smeje sa na mňa z dverí sestra, ktorá tu bola vtedy keď som sa prvý krát zobudila.
„S čím ti môžem pomôcť zlatko ?" Opýta sa ma milo a už stojí pri mojej posteli.
„Len som sa chcela spýtať či bude v poriadku ak sa trocha prejdem. Už ma nebaví stále iba ležať a už sa vážne cítim lepšie." Pri posledných slovách si všimnem sestrin pohľad tak rýchlo dodám.
„Vážne, prisahám teraz Vám už neklamem, vážne sa cítim dobre." Dopoviem zúfalo. Po chvíli ticha kedy si ma sestra premeriavala a rozmýšľala či mi má veriť konečne pomaly prikývla.
„Dobre Sára ale prisahám, že keď mi klameš nepostavíš sa z tejto postele až pokiaľ to nepovolí sám doktor." Snaží sa mi vyhrážať ale v očiach ma šibalskú iskričku. Už dlho som nevidela dospelého človeka s takou radosťou v očiach. Vážne ju táto práca musí baviť. Keďže mam teraz až zvláštne dobrú náladu žmurknem na ňu s jedným okom, pekne sa usmejem a poviem.
„Jasná vec pani sestrička." Ona len so smiechom pokrúti hlavou.
„Tak zvládneš sa sama posadiť ?" Spýta sa ma a ja prikývnem. Myslím, že to zvládnem, nakoniec naposledy som to zvládla a bola som ešte v horšom stave. Zapriem sa zo zdravou rukou a posadím sa na posteli, potom sa už iba pomaly otočím a nohy spustím na zem. Sestrička už stojí vedľa mňa.
„Výborne, skús sa aj sama postaviť, budem ťa istiť ak by si náhodou stratila rovnováhu."
„Dobre." Odpoviem jej. Rukami sa opäť zapriem do postele a pomôžem si tým tak vyšvihnúť sa na nohy. Teraz už stojím a cítim, ako ma sestra pridržiava za ruku. Netočí sa mi hlava a už sa mi neklepú nohy, ako pri mojom poslednom pokuse.
„Dobre, teraz skúsime pomaly prejsť ku oknu." Povie a už ma jemne potláča dopredu. Urobím prvý neistý krok, no keď sa nič nestane a ja sa cítim normálne urobím ďalší a ďalší krok. Ani neviem kedy a už som pri okne. Som taká šťastná, že už dokážem chodiť, že som si ani nevšimla kedy ma sestra pustila, no otočila som sa a ona stojí za mnou s hrdým úsmevom na tvári. Ja jej úsmev opätujem.
„Vidíte, hovorila som Vám, že už mi je lepšie." Poviem jej a som na seba pyšná.
„Dobre, dobre. Myslím, že teraz ťa na chvíľu môžem pustiť na chodbu." Nečaká na moju reakciu rovno sa pustí k dverám. Otvorí ich a vyjde na chodbu. Keď si uvedomí, že nejdem za ňou, otočí sa.
„Tak čo, ideš ?" Spýta sa ma a až vtedy si dovolím pohnúť sa dopredu. Pomalými krokmi prídem ku dverám a vtedy ma obleje vlna radosti. Uvidím Nat. Sestra hovorila, že stále čaká na chodbe. Rýchlejšími krokmi prejdem na chodbu a obzerám sa okolo seba. No na lavičkách na chodbe nesedí ani jedná živá duša. Okolo mňa rýchlo prechádzajú sestry a doktori no nie je tu nikto okrem nemocničného personálu. Pozriem sa na druhu stranu chodby a tam si všimnem veľké dvojkrídlové dvere, ktoré pravdepodobne oddeľujú toto oddelenie od ostatných. Smutne si vzdychnem a už viem, že Nat neuvidím. Dobre si to tu strážia, musím byť na rizikovom oddelení keď tu nepúšťajú žiadne návštevy. No aspoň si môžem trocha pretiahnuť nohy a nabrať viac sily. Stojím na strede chodby a teraz už hľadám sestričku, ktorá ma pustila von no nie je nikde okolo mňa. Poriadne sa poobzerám tváre okolo mňa no nikde jej niet. Až o pár sekúnd si ju všimnem, ako stojí pri dverách inej izby a rozpráva sa s niekým kto je dnu. Musí vedieť, že s tadiaľto nemám, ako utiecť a úprimne ani som to nikdy nemala v pláne. Sestrička zachytí môj pohľad a venuje mi úsmev a s rukou mi naznačí aby som pokračovala. Ja jej úsmev opätujem, prikývnem a otočím sa jej chrbtom. Prechádzam sa po chodbe a sledujem pracujúci personál ale aj pacientov ktorých sa mi podarilo zazrieť cez pár pootvorených dvier do ich izieb. Niektorý sú pri vedomí a usmiali sa na mňa alebo sa iba pozreli mojim smerom. Teraz som ale zastala pri izbe, ktorá je úplne iná, ako všetky ostatné. Je umiestnená na konci chodby a polku steny, ktorá ju oddeľuje od chodby je tvorená iba priezračným sklom cez, ktoré vidieť priamo do izby. V izbe je iba jedna posteľ na ktorej leží mladý muž. Môže mať okolo tridsať rokov a z jeho tela vychádzajú niekoľko väčších ale aj menších hadičiek. Okolo jeho postele sú rôzne prístroje na ktorých svietia čísla ktorým vôbec nerozumiem. Muž na posteli ma zatvorené oči a vyzerá tak pokojne. Zapozerám sa na neho a pocítim divný pocit v žalúdku, ktorý mi hovorí, že tento muž predo mnou zomiera. Obleje ma studený pot. No nedokážem od neho odtrhnúť oči. Podídem bližšie a ruku jemne položím na sklo. Je tu úplné sám. Neviem či chcem týmto gestom upokojiť seba alebo jeho.
„Ľudia, ako ty, mi dávajú vieru v to, že tento svet ešte nie je úplne zničený." Započujem za sebou hlas, rýchlo odtiahnem ruku od skla a pozriem sa za smerom hlasu. Vedľa mňa stojí doktor Várner. Pozrie sa na mňa, jemne dvihne kútiky úst a svoj pohľad odvráti do izby pred nami. Ja sa tiež opäť zahľadím do izby.
„Umiera však ?" Spýtam sa ticho.
„Áno, umiera." Odpovie mi no keď sa ne neho pozriem on ma pohľad stále na mužovi v izbe. Znovu sa zahľadím na muža.
„Čo sa mu stalo ?" Spýtam sa ho a sledujem muža predo mnou. Cez tvár mu prechádza hrubá jazva, jednu ruku a nohu ma v sadre. Z úst mu vychádza hrubá trubka, ktorá pravdepodobne slúži na to aby sa do jeho pľúc dostával kyslík a dýchal namiesto neho. Muselo sa mu stať niečo naozaj hrozné. Nejaký nešťastný pracovný úraz, havária alebo niečo podobné.
„Chceš počuť pravdu alebo to čo si myslíme mi lekári ?" Opätuje mi otázku. Odvrátim pohľad z muža v izbe a pozriem sa na doktora. On mi už tiež venuje jeho pozornosť. Čo tým myslí, čo chcem počuť ?
„Aj pravdu aj to čo si myslíte vy." Odpoviem mu neisto. Doktor sa zhlboka nadýchne hovorí.
„Myslíme si, že ho niekto zmlátil na ulici. Útočníci si museli myslieť, že je už mŕtvy keďže ho nechali pohodeného na ulici, ako vrece s odpadkami. Našla ho nejaká pani, ktorá bola na prechádzke so psom a zavolala záchranku." Dopovie doktor a nespúšťa zo mňa oči. Má smutný pohľad ale značí sa mu v nich odpor, ktorý cíti k ľudom, ktorý mohli spraviť niečo také. Nahlas preglgnem a spýtam sa ho.
„A čo je pravda ?"
„Pravda je taká," nadýchne sa a opäť sa pozrie na muža, „netušíme čo sa mu naozaj stalo. Snažili sme sa dovolať jeho rodine no nikto nedvíhal a ani sa doteraz nikto neozval, polícia nenašla žiadne odtlačky a v okolí miesta kde našli telo nie sú žiadne kamery. Takže môžeme len hádať. „ Odpovie mi smutno.
„To musí byť hrozné." Poviem a on prikývne.
„Máš pravdu, je to hrozné." Povie a v tej chvíli k dverám podídu tri sestričky a vojdú dovnútra. Doktor sa zhlboka nadýchne, položí mi ruku na chrbát a jemne ma potlačí preč od izby.
„Mali by sme ísť, to čo mu budú robiť nie je veľmi pekná podívaná." Prikývnem a už vedľa seba ticho kráčame chodbou.
„Už vyzeráš oveľa lepšie ako ráno. Ako sa cítiš?." Spýta sa ma milo.
„Je mi je oveľa lepšie." Poviem a zaplaví ma zahanbenie.
„Ja-ja, chcela by som sa ospravedlniť za dnešné ráno, nebola som sama sebou. Myslela som si, že to zvládnem ale všetko sa na mňa zosypalo v jeden moment. Prepáčte." Poviem mu zahanbene a nedokážem sa prinútiť pozrieť sa na neho.
„Hej, to je v poriadku. Každému raz dôjdu sily." Na chvíľu sa odmlčí a opäť pokračuje.
„Vieš stále platí to čo som ti povedal už skôr, nie je hanba poprosiť o pomoc. Ak by si sa potrebovala s niekým porozprávať budem tu." Prikývnem a ďalej iba v tichosti pokračujeme chodbou. Po nejakej chvíli mi položí ďalšiu otázku.
„Ako sú na tom tvoje spomienky ? Nevybavili sa ti žiadne útržky ?" Pokrútim hlavou.
„Nie nič. Vážne sa snažím ale vždy keď si myslím, že to už dokážem," opäť záporne krútim hlavou, privriem oči.
„Je to akoby som hľadela do černoty, nie je tam nič iba temnota. Vážne si chcem spomenúť ale proste to nedokážem."
„Nebuď na seba taká prísna. Traumatické spomienky sa vo väčšine prípadov vrátia tak, že ich spustí nejaký spúšťač. Napríklad keď človek uvidí osobu, ktorá sa aspoň trocha podobá na útočníka, alebo keď sa vráti na miesto kde sa to stalo. Už som aj počul, že sa niekomu vrátili spomienky vo forme snov. Exituje aj istý druh psychoterapie, ktorý pomáha s týmto druhov problémov. Aplikuje sa väčšinou pri vojakoch alebo policajných príslušníkov pri ktorých vážne potrebujú nájsť dôvody istých činov alebo páchateľa. No v tvojom prípade si myslím, že sa ti tie spomienky skôr či neskôr vrátia sami. Len tomu musíš dať trpezlivosť a čas." Pritom, ako to dopovie už stojíme pri dverách mojej izby. Ja mu opäť iba prikývnem.
„A ešte jedna vec. Dnes by za tebou mal prísť detektív o ktorom som ti hovoril. Trochu sa oneskoril pretože mal veľa práce. No sľúbil, že dnes tu určite zájde. Položí ti pár otázok. Skús mu odpovedať najúprimnejšie, ako vieš. Tiež sa snaží iba pomôcť."
„Dobre." Odpoviem isto. Vážne mu chcem povedať všetko na čo si dokážem spomenúť. Chcem to už mať za sebou a vrátiť sa do normálneho života.
„Keď všetko pôjde tak, ako má, budeme ťa môcť čoskoro pustiť domov." Usmeje sa na mňa, ja mu úsmev opätujem ale nestihnem nič povedať lebo už na neho z opačnej strany chodby niekto volá.
„Budem už musieť ísť, ešte sa za tebou zastavím keď odíde detektív. Zatiaľ sa drž." Ešte raz mi venuje úsmev a už odchádza za sestrou. Ešte za ním stihnem zakričať.
„Ďakujem!" Otočí sa, dvihne ruku na znak toho, že nemám za čo, že to ani nestojí za reč a už vchádza do inej izby. Ja sa tiež vrátim do izby. Zoberiem si drevenú stoličku, ktorá je pri stole, prisuniem ju ku oknu a sadnem si. Nohy si pritiahnem k hrudi a rukami ich objímem. Zapozerám sa na scenériu za oknom. Hneď pri mojej izbe je menší lesík alebo skôr park a ďalej už sú iba domy, paneláky a rušné ulice. Zapozerala som sa do diaľky kde z obrovských komínov vychádzal dym. Myslím na Nat. Ako sa asi teraz musí cítiť. Nie je na tom nijako lepšie, ako ja. Ani ona ani ja nevieme čo sa stalo. Možno ona dokonca vie o trochu viac, ako ja. Tak veľmi by som ju chcela vidieť. Povedať, že bude všetko v poriadku. Presne viem aká vystrašená teraz musí byť. Ešte viac, ako ja sama. Ani neviem koľko času prešlo, celý čas pozerám do diaľky bez jasného cieľa. Bez žiadnych myšlienok keď ma zrazu preberie zaklopanie a otvorenie dverí. Vo dverách stojí mladý dobre vyzerajúci chlap. Môže mať možno okolo tridsať rokov. Je oblečený v bielej košeli na ktorej ma rozopnuté posledné dve gombíky a čierne nohavice pravdepodobne od obleku. Na pleci ma prevesenú obyčajnú čiernu tašku na dokumenty. Venuje mi očarujúci úsmev. Vyzerá akoby mal vážne ťažký deň no aj tak sa dokázal usmiať. Pripomína mi mňa.
„Dobrý deň, moje meno je Luke Johnson. Som detektív a som tu aby som ti položil zopár otázok." Pri tom, ako to hovorí už kráča ku mne. Všimla som si, že za sebou nechal otvorené dvere. Ja sa rýchlo postavím a podám mu ruku ktorú on už má nastavenú predo mnou.
„Dobrý deň. Ja som Sára. Sára Adamsová." Tiež sa predstavím.
„Teší ma Sára." Usmeje sa na mňa a už si ku mne tiež prisúva stoličku od stola.
„Nech sa páči kľukne si sadni, nechceme predsa aby to bolo také formálne však nie ?" Žmurkne na mňa, ja sa iba hanblivo usmejem a sadnem si na stoličku na ktorej som sedela aj doteraz. Zapozerám sa na svoje ruky a ticho čakám čo bude nasledovať. Som poriadne nervózna, ani neviem prečo. Nepokojne si pošúcham rukami po stehnách. Počujem, ako si detektív Johnson vyberá nejaké papiere zo svojej tašky.
„Ako sa máš Sára ? Cítiš sa už dobre ?" Spýta sa ma milo medzi tým, ako niečo ďalej hľadá vo svojej taške.
„Mám sa dobre, ďakujem." Neviem, ako by som mu mala odpovedať, cítim sa dobre ale nie som si istá či myslel práve môj zdravotný stav. Cítim sa divne, že som mu odpovedala iba takto tak ešte dodám.
„Starajú sa tu o mňa vážne dobre. Nič mi nechýba. Mám sa fajn."
„To naozaj rád počujem." Konečne v taške našiel to čo hľadal a všetok šuchot už zastavil. Odvážim sa dvihnúť hlavu a pozrieť sa na neho. Prezerá si ma od hlavy až po päty no pohľad sa mu zastaví na mojom obviazanom predlaktí. Na tvári sa mu objaví ľútosť no tak, ako rýchlo sa tam objavila tak rýchlo aj z jeho tváre zmizla a očami nájde tie moje. Opäť sa usmeje a ja na sebe nedávam vidieť žiadne pocity, myšlienky. Iba mu tiež jemne opätujem úsmev.
„Takže, ako ťa už asi informoval tvoj lekár, toto je bežný postup pri pacientoch, ktorý boli napadnutý alebo je možné, že sú obeťami nejakého trestného činu." Odvrátim od neho pohľad a zapozerám sa na ruky, ktoré sa mi potia na nohách. Detektív Johnson je chvíľu ticho no po chvíľke opäť prehovorí.
„Nemusíš byť nervózna, som tu len aby si bola v bezpečí keď opustíš túto nemocničnú izbu. Spoločne nájdeme človeka, ktorý ti to urobil a zabezpečíme aby dostal trest aký si zaslúži." Zmôžem sa iba na prikývnutie.
„Hej, no ták, pozri sa na mňa." Povie mi láskavo. Prinútim sa pozrieť sa na neho. On sa prívetivo usmeje s zapozerá sa na mňa. Akoby sa mi snažil čítať z duše.
„Nikto ti už neublíži. Nemusíš sa báť." Povie.
„Ja sa nebojím. Vážne nie, ja len. Ja-ja si nič nepamätám. Neviem čo sa stalo. Cítim sa vážne hlúpo." Odvrátim od neho hlavu a zapozerám sa von oknom. Je mi vážne trápne. On sa mi snaží iba pomôcť ale ja mu nemám čo ponúknuť.
„Áno ja viem, doktor mi spomenul, že máš problémy s pamäťou. To nevadí, začneme jednoduchými otázkami, dovoľ mi ťa iba trochu viac spoznať. K ostatnému sa dostaneme inokedy. Spomienky sa skôr či neskôr vždy objavia. Len treba prísť na to, ako ich vyvolať." Povie nežne a ja iba opäť prikývnem.
„To mi hovorí každý, ale kedy to príde ? Som tu už pár dni a stále nič." Nepozriem sa na neho do očí sa mi tlačia slzy z toho, aká neschopná som.
„Iba tomu daj čas. Nebuď na seba prísna. Som tu preto aby sme na tom spoločne pracovali dobre ?"
„Dobre." Poviem ale stále sa na neho nemôžem pozrieť.
„Takže začneme zľahka, povedz mi niečo o sebe, kde pracuješ kde bývaš, hocičo čo ťa napadne, všetko môže byť dôležité." Chvíľu rozmýšľam, ako začať no najlepšie asi bude proste začať a uvidíme.
„Pracujem v kaviarni N&S Caffe na Old street, mám ju spolu s Natáliou Evansovou. Je tiež so Slovenska tak, ako ja ale jej otec je Američan preto má zahraničné priezvisko. Máme tu otvorenú kaviareň iba pár mesiacov no darí sa nám celkom dobre." Poviem hrdo no neviem čo by chcel vedieť ďalej tak ostanem ticho a rozmýšľam čo iné by som mu mala povedať.
„A bývaš tiež s ňou alebo ?" Opýta sa po chvíli ticha kedy čakal že budem pokračovať sama.
„Nie, nie bývam stále s mamou a jej partnerom na Downing street." Odpoviem mu.
„Máš s nimi dobrý vzťah ?" Opäť mi položí otázku. No na túto neviem tak úplne odpovedať. Pošúcham si ruky o stehná a rozmýšľam čo povedať.
„To záleží od toho čo považujete za dobrý vzťah." Poviem mu.
„Niekedy je to horšie niekedy lepšie." Dvihnem plecia na znak toho, že to neviem opísať no nepozerám sa na neho, bojím sa, že ak by mi videl do očí dokázal by z nich vyčítať moje lži. Pohľad mám zapichnutý na rukách na mojich stehnách.
„S mamou je to v pohode, má svoje chvíľky no mám ju rada s Martinom si až tak nerozumiem, v poslednej dobe trávim väčšinu svojho času v práci takže sa s nimi veľmi nestretávam." Rozhodla som sa zvoliť diplomatickú odpoveď, neklamem no zároveň ani nehovorím pravdu. Zlatá stredná cesta. Až teraz si dovolím na neho pozrieť, on prikývne no ma nečitateľný výraz a zapíše si niečo do papierov, ktoré ma pred sebou.
„A čo tvoj partnerský život ? Máš nejakého priateľa ? Opýta sa ma a ja sa s chuťou zasmejem.
„Óóó, nie nemám žiadneho priateľa, mám dosť problémov aj bez neho." Smejem sa no on iba trocha dvihne kútiky úst.
„Čo myslíš tým, že máš dosť problémov aj bez neho ?" Opýta sa a zapozerá sa mi priamo do očí, nervózne sa zamrvím na stoličke.
„No veď viete som vlastníkom kaviarne, už za tým je dosť času a práce, nemám pocit, že by som zvládla skombinovať môj čas ešte aj s priateľom." Poviem mu opäť nie úplnú pravdu no nie sú to ani úplne lži. Nikdy som nerozmýšľala nad tým mať priateľa, vážne mi všetok môj čas zaberá kaviareň a som rada, že si niekedy urobím čas aspoň na Nat, no okrem toho, môj vzťah s Martinom a s chlapmi ktorých mama privádzala domom, nemám pocit, že je vzťah s chlapom práve to čo potrebujem alebo skôr to čo by som zvládla. Neviem či by som dokázala po tom všetkom veriť nejakému chlapovi natoľko aby som s ním dokázala chodiť alebo dokonca žiť.
„Vyhovuje mi to takto." Opäť počujem, ako si niečo zapisuje.