Naše malé tajomstvá

Kapitola 16

Hneď potom čo som vyšla zo sprchy som si ľahla na moju novú posteľ a do pár minút som tvrdo zaspala. Zobudila som sa až pár hodín neskôr na zvuky vychádzajúce z kuchyne. Chvíľu som ešte ležala s otvorenými očami. Lieky proti bolesti, ktoré mi dali ešte v nemocnici začínajú pomaly vyprchávať a už začínam opäť cítiť bolesť v ruke. No nie je to ešte nič, čo by sa nedalo vydržať. Úžasná vôňa z kuchyne ma prinútila vstať z postele a lenivým krokom som sa došuchtala do kuchyne. Nat si ma hneď všimla.
„Oh, dobre že si hore. Už som ťa chcela zobudiť. Večera je hotová." V očiach jej vidno, ako veľmi ju varenie baví. A je v tom aj vážne neskutočne dobrá.
„Vonia to nesmierne dobre." Oznámim jej a už si prezerám hrniec. Idem dvihnúť pokrývku no Nat ma čapne po ruke.
„Heéj !" Zakričí na mňa prísne. No hneď nato sa zasmeje.
„Choď si sadnúť, hneď ti naberiem." Povie mi.
„Ale no ták, nie som invalid, dokážem si načerpať jedlo aj sama." Namietam jej. Ona na mňa posmešne pozrie.
„Videla si sa v zrkadle ?" Spýta sa ma. Prekrútim očami na čom sa ona zasmeje.
„Sadni si a nechaj ma postarať sa o teba." Povie mi a palcom mi už ukazuje na stoličku pri stole. Opäť prekrútim očami no neochotne spravím to, čo mi hovorí. Nie som zvyknutá na to, že sa o mňa niekto stará. Ale musím uznať, že to nie je najhorší pocit. Usmejem sa, a sledujem ako Nat pripravuje jedlo na tanier. V očiach ma toľko lásky a nehy. Myslím, že to je to čo na nej obdivujem najviac. Tá neha. Kedysi som ju v očiach mala aj ja.
„Nech sa páči marod môj." Položí predo mňa tanier s jedlom, ktoré ako inak, vyzerá úžasne. Hodím na ňu urazený pohľad.
„Haha," zasmejem sa ironicky, čo ju prinútilo zasmiať sa ešte viac.
„Čo to je ?" Spýtam sa jej a užívam si tú úžasnú vôňu.
„To je prosím pekne moja špecialita." Povie mi s úsmevom.
„Otec mi toto jedlo robil vždy keď som bola chorá alebo smutná. Dala som tomu meno prvá pomoc." Povie a vidno na nej, ako veľmi jej záleží na jej otcovi. Usmejem sa na ňu pri tom. Chvíľu vyzerá, že je stratená vo svojich vlastným myšlienkach.
„No, ale sú to zapečené cestoviny s brokolicou, kuracím mäsom a hubami. Je tam aj jedna tajná ingrediencia ale tú ti neprezradím." Žmurkne na mňa a ja sa zasmejem. Počkám kým si aj ona sadne a spolu začneme večerať.
„To bolo neskutočné." Poviem jej a pri tom sa zvalím na operadlo stoličky. Som plná a bolo to výborné.
„Nerozmýšľala si niekedy o tom byť kuchárkou ? Lebo toto," Poviem a ukážem pri tom na môj prázdny tanier. „Toto bolo výborné." Ona sa vďačne usmeje. Chvíľu rozmýšľa a povie.
„Varenie ma baví, je to moja vášeň, no myslím si, že ak by som to robila každý deň a vo veľkom, prestala by som v tom vidieť to čaro." Povie úprimne.
„Možno máš pravdu." Prikývnem jej.
„Teraz aspoň môžem variť aj tebe." Povie s úsmevom.
„Och, mám sa pripraviť na to, že tu poriadne priberiem ?" Spýtam sa so smiechom.
„Áno, poriadne si ťa vykŕmim." Povie a tiež sa smeje. Zoberiem od nej tanier a vyberiem sa k umývadlu.
„Nechaj, ja to urobím." Prikáže mi Nat no ja sa len zasmejem.
„Nie, neurobíš to ty. Ty varíš, ja umývam." Žmurknem na ňu a začínam umývať taniere. Nat je pár sekúnd ticho a potom s rukami rytmicky zabúcha po stole a smeje sa.
„Dobre, tak ja si dám sprchu." Povie mi, ja prikývnem a pokračujem v umývaní. Umyjem aj všetok riad, ktorý použila pri varení. Keď do odkvapkávača položím poslednú naberačku dám si zovrieť vodu na čaj. Chvíľu mi trvá kým nájdem správnu skrinku kde sú poháre, no keď ju konečne nájdem zalejem si do neho zelený čaj. Vezmem si ho so sebou a postavím sa ku oknu. Slnko už pomaly začína zapadať no vonku je stále dosť svetla. Zapozerám sa na výhľad na ulicu a ani si nevšimnem kedy sa Nat postavila vedľa mňa.
„Milujem západy slnka." Povie mi šeptom.
„Aj ja," Odpoviem jej s úsmevom na perách. Pár minút tam iba takto v tichosti stojíme a pozeráme von oknom keď Nat zrazu povie.
„Sára ja, musím ti niečo povedať." Oznámi mi neisto. A ja viem presne čo chce povedať.
„Ja-ja ehmm, zavolala som tvojej mame." Povie rýchlo. „Musela som niečo urobiť prepáč." Z jej hlasu počuť úprimnosť.
„Ja viem." Poviem jej po pár sekundách ticha.
„Vieš ?" Spýta sa zarazene.
„Ako to, že vieš ?" Opýta sa začudovane.
„Povedala mi to keď som bola doma." Odpoviem jej a stále pozerám von oknom. Odchlipnem si z čaju.
„Hneváš sa na mňa ?" Opýta sa úzkostlivo. Ja sa jemne usmejem.
„Nie nehnevám sa, chápem prečo si to urobila." Poviem jej a myslím to vážne.
„Čo ti na to povedala ? Prečo neprišla ?" Kladie mi jednu otázku za druhov a jej neviem ani na jednu z nich odpovedať. Dvihnem ramená na znak toho, že neviem.
„Povedala mi, že nemohla prísť." Poviem bez emócií.
„Nezaujíma sa o mňa, nepovedala nič na to ako vyzerám, iba že vie čo sa stalo." Poviem jej.
„Vie že to urobil Martin ?" Povie zvýšeným hlasom. Prikývnem.
„Vraj si to domyslela." Poviem a snažím sa ten rozhovor dostať preč z mojej hlavy. Strašne to ešte bolí.
„A aj tak s ním stále ostáva ?" Spýta sa neveriacky. Prikývnem.
„Hej..., nechcem sa o tom ďalej rozprávať." Odvetím a zas si odpijem z čaju. Chvíľu tam ešte takto v tichosti stojíme.
„Zmenila si sa." Povie mi po chvíli. Smutne sa zasmejem.
„Zmenila som sa ? Ja ?" Zamyslím sa nad tým čo povedala. Zapozerala som sa na bytovku na opačnej strane sídliska. Zdvihnem ramená na znak toho že neviem čo presne myslí. Nepoznala ma ešte keď som nebola zlomená.
„V posledné roky sa toho veľa zmenilo. Nepoznala si ma pred tým. Predtým som bola iný človek." Poviem jej a ostanem ticho. Neviem ako vysvetliť všetko čo sa mi stalo, neviem či by to dokázala pochopiť, vstrebať. Ako by mohla ? Veď ani ja to poriadne nedokážem. Každý hovorí že čas dokáže zaceliť všetky rany. No jazvy vždy ostávajú a pripomínajú nám to, čo všetko sme prežili. Nemôžem sa na nich pozrieť a necítiť nič. Nemôžem zabudnúť na to čo sa stalo, nemôžem zabudnúť to, ako som sa cítila. Dokážem to iba potlačiť. No vždy si to nájde cestičku von. Nat ma nepreruší, nechá ma nech si usporiadam myšlienky.
„Nič nie je tak, ako ma byť," Vyslovím pomaly a stiesnene.
„V mojom živote nikdy nebolo nič tak, ako má byť. Možno je to mnou, možno ja ničím všetko okolo seba." Poviem a cítim, ako chce Nat namietať no preruším ju ešte skôr.
„Áno viem, viem čo chceš povedať." Skočím jej do toho. „Možno to nie je pravda, no keď ti to niekto opakuje každý jeden deň, pomaly tomu začneš veriť." Nadýchnem sa.
„To ma predsa muselo zmeniť nie?" Spýtam sa jej. No ona neodpovedá, necháva ma nech zo seba dostanem von všetko čo potrebujem. Neviem čo to do mňa vošlo, no neviem či to je tým, že sa po dlhom čase cítim bezpečne, alebo tým že ma vážne počúva, no neviem ovládať to, čo vyjde von z mojich úst, proste to ide a ja to neviem zastaviť. Zas dvihnem ramená, nepozriem na ňu, pohľad mám stále zapichnutý na paneláku oproti. Snažila som sa nájsť svetlo na konci tunela, snažila som sa, no svetlo stále neprichádza, stále som v tom nekonečne dlhom tunely.
„Ja len chcem preč z toho tunela Nat." Poviem. Cítim na chrbte jej ruku.
„Podarilo sa ti z neho dostať Sára." Povie mi povzbudzujúco. Ja sa usmejem. Možno ma pravdu. Možno som sa mi podarilo dostať von, no neviem sa zbaviť pocitu že sa do neho onedlho vrátim spať.