Naše malé tajomstvá

Kapitola 15

V živote som nebežala dolu schodmi takto rýchlo, dych sa mi zasekáva v krku a nevládzem. Každým krokom dole ma sprevádza bolesť na hrudníku. V hlave mi kolujú rôzne myšlienky a ja ich nemôžem zastaviť. Zastavím sa až pri vstupných dverách. Plytko dýcham, chytím sa za hrudník s mojou zranenou rukou.
„Budeš v pohode." Hovorím si sama pre seba.
„Budeš v pohode." Chrbtom sa opriem o stenu a pomaly sa ňou zosuniem dole až na zem. Snažím sa pre dýchať to. Počujem na chodbe kroky, asi som si iba predstavovala, že ich počujem, lebo som tam sedela pätnásť minút a nikto neprišiel. Hlboko s v srdci som čakala, že príde za mnou, že sa to pokúsi napraviť.
„Nezaslúžim si to." Poviem si opäť v tichosti sama pre seba. Už by som si mala zvyknúť. Toto celé je len jeden veľký vtip. Musím sa naučiť žiť z pocitom, že proste nemám rodinu. Mám Nat, a to mi stačí. Po dvadsiatich minútach som sa konečne rozhodla postaviť sa a vyjdem z bytovky. Nat nájdem presne na tom istom mieste, ako som ju nechala. Sedí v aute a niečo si prezerá v telefóne. Otvorím zadné dvere a na zadné sedisko hodím moju cestovnú tašku s vecami. Zabuchnem ich a sadnem si na miesto spolujazdca. Cítim na mne Natin pohľad, no nemôžem sa na ňu pozrieť. Na tom som veľmi nahnevaná.
„Všetko v poriadku?" Spýta sa ma opatrne.
„Nepýtaj sa prosím." Poviem ticho. „Vypadnime odtiaľto." Ešte chvíľu na mne cítim jej pohľad no naštartuje a pohne sa smerom preč od tohto sídliska. Pridá hlas na rádiu. Vychádza z neho nejaká pomalá pieseň ktorú som ešte nepočula. Započúvam sa do textu a sledujem z okna okolie. Nat ostala celú cestu ticho a som jej za to vďačná. Cesta k jej bytu trvala možno dvadsať minút a teraz už parkuje pred jej bytovkou. V tichosti vystúpime, zoberiem si veci a vydáme sa k vchodu, ktorý odomkne a výťahom sa vyvezieme hore. Jazda prebehla v tichosti pretože s nami bol vo výťahu aj jej sused. Keď ma zbadal obdaroval ma zdeseným pohľadom a potom sa snažil pozerať iba do zeme. Snažila som sa zadržiavať smiech, jeho pohľad bol vážne zdesený a to mi prišlo neskutočné vtipné. Keď výťah zastavil on v rýchlosti vystúpil a zamrmlal niečo, ako pozdrav. Keď sa výťah opäť zatvoril nevydržala som to a začala som sa nekontrolovateľne smiať. Nat sa na mňa chvíľu pozerala no potom sa aj ona začala smiať. Takto so smiechom sme sa vyviezli až na jej poschodie. Keď Nat odomykala dvere od jej bytu ešte stále sme sa chechtali. Ja som sa držala za rebrá v ktorých mi pulzovala bolesť od toľkého smiechu. Keď sa za nami konečne zavreli dvere a ja som opäť videla jej byt, konečne som pocítila úľavu.
„Tu máš, zober si ich." Hovorí mi Nat a podáva mi prívesok v tvare šálky a na ňom sú zavesené dve kľúče. Udivene na ňu pozriem.
„Dala som ich vyrobiť hneď potom čo mi povedali kedy ťa pustia. Nechaj si ich. Je tam kľúč od vchodu aj od bytu." Povie mi.
„Nat, to nemôžem." A snažím sa jej kľúče strčiť späť do jej ruky. Ona len krúti hlavou.
„Nie, myslím to vážne, môžeš tu ostať, ako dlho budeš chcieť, kľudne aj navždy. Buď tu ako doma." Povie mi a usmeje sa na mňa. Opätujem jej zahanbený úsmev.
„Ďakujem Nat, neviem ako sa ti odvďačím. Nevieš si predstaviť čo to pre mňa znamená." Poviem jej roztraseným hlasom.
„Viem," Povie mi milo, „A tiež viem, že ak by boli situácie vymenené, ty by si urobila presne to isté pre mňa." Dokončí a ja sa zmôžem iba na pokývnutie a úprimný úsmev.
„Poď ukážem ti kde budeš spať." A už ma vedie do obývačky. V kúte je nová posteľ, ktorá tam naposledy nebola s malým nočným stolíkom.
„Prepáč, nemohla som prísť na iné lepšie miesto." Povie mi neisto a čaká na moju reakciu. Ja sa usmejem.
„Nat, je to viac ako si zaslúžim. Ďakujem." Poviem úprimne a natiahnem sa za ňou. Jemne ju objímem, tak aby som viac netlačila na moje narazené rebro. Ona mi objatie hneď opätuje. Po chvíli sa odtiahneme.
„Veci si môžeš dať do skríň na chodbe alebo aj do mojej izby. Kozmetiku a všetko ostatné do kúpeľne, vyhradila som pre teba jednu celú poličku." Povie a ja sa zasmejem.
„Hovoríš, že si bola doma iba párkrát hmm ?" Smejem sa.
„No dobre možno päť krát." Tiež sa zasmeje. Ja si zatiaľ položím tašku na posteľ a začnem z nej vyberať veci a oblečenie. Nat sa hneď ponúkne, že mi pomôže a hľadá mi miesto v skrini. Spolu nám vybaľovanie trvalo takú pol hodinu.
„Myslím že sa pôjdem osprchovať a trocha si oddýchnem." Poviem Nat po chvíli kedy sme v tichosti pili kávu, sledovali film v televízií a sedeli na gauči.
„Jasné, ja skočím na nákup, nemáme nič poriadne na jedenie, neskôr niečo uvarím." Oznámi mi a pri tom už vstáva z postele.
„Oddýchni si." Usmeje sa na mňa a ide do svojej izby. Ja sa postavím tiež a z tašky ešte vyberiem posledné veci, ktoré mi tam ostali. Na dne tašky ešte ležia papiere z nemocnice. Rýchlo si ich prezriem a všimnem si tam ten predpis na lieky od bolesti, ktoré mi dal doktor Várner.
„Och Nat," zakričím na ňu tak aby ma počula do vedľajšej izby.
„Áno?" Zakričí naspäť.
„Vybrala by si mi prosím ťa lieky z lekárne. Úplne som na nich zabudla. Mám tu recept." Poviem jej.
„Jasné," Hovorí mi a už prezlečená vychádza z izby.
„Daj ho sem." Povie mi a nastavuje ruku. Ja jej recept podám a ešte sa natiahnem po peňaženku z ktorej vytiahnem bankomatovú kartu a podám jej ju tiež.
„Zaplať to s týmto." Poviem jej a vidím jej úškrn. Pri tom na ňu žmurtkem.
„Tak to aby som sa zastavila aj v nákupnom centre." Vtipkuje a ja do nej jemne drgnem rukou.
„No jasné, tak aby som neostala na mizine." Smejem sa tiež. Nat už medzi tým prešla do chodby a za malú chvíľu už na mňa kričí.
„Idem, hneď som späť." Zakričí a už počujem iba zavretie dverí. Hneď potom, ako odíde sa vyberiem do kúpeľne. Z ruky si pomaly odlepím náplasť ktorú tam mám a vojdem do sprchy. Dám si poriadne teplú sprchu. Snažím sa zo seba zmyť pach nemocnice a krvi, ktorú cítim odkedy som sa v tej nemocnici zobudila. Ostanem v sprche takých dvadsať minút, nechám teplú vodu stekať po mojom tele a užívam si ten pocit tepla na mojej pokožke. Nakoniec vypnem vodu utriem sa do sucha a oblečiem si pyžamo, ktoré som si priniesla z domu. Opatrne si vyčistím ranu s tekutinou ktorú mi dal doktor a opäť si ju prelepím novou, čistou náplasťou. Zapozerám sa na môj odraz v zrkadle. Modrina na oku vyzerá hrozne, aby toho nebolo málo, modrinu dopĺňajú aj pekné tmavé kruhy pod oboma očami. Niekedy dávno by sa na mňa späť pozeralo veselé dievča, ktoré malo rovnaké zaujmi, rovnaké detstvo, rovnakú rodinu, všetci ju poznali ako to šťastné dieťa, to ktoré bolo vždy pozitívne, tá šťastné. Chýba mi to dievča, ktoré by sa na mňa pozeralo späť. Ako veľmi sa život od vtedy zmenil. Bola som taká nevinná. Vtedy som ešte nič z toho neprežila. Nevedela som čo sa so mnou stane, premietnem si to späť, ako len dávno to bolo. Rozmýšľam kedy sa to všetko začalo rozpadať. No nedokážem si spomenúť.