Naše malé tajomstvá

Kapitola 12

„Sára." Počujem tichí hlas.
„Sára!" A teraz cítim, ako so mnou ten hlas aj zatriasol. So strhnutím sa zobudím. Predo mnou stojí doktor Várner a začudovane sa na mňa pozerá.
„Čo tu robíš ?" Spýta sa ma a ja si až vtedy uvedomím, že stále sedím na stoličke na ktorej ma včera vypočúval detektív Johnson. Potom, ako odišiel som ostala sedieť na mieste neskôr som si ešte vyložila nohy na stoličku na ktorej sedel on a musela som takto zaspať.
„Och prepáčte," poviem zmätene a rýchlo dávam nohy dole zo stoličky pri tom si ešte pretieram oči rukami a zazívam. „Musela som takto včera zaspať." Vysvetlím mu.
„Ja vážne nechápem tú dnešnú mladú generáciu." Zakrúti hlavou. „Čo by som dal ja zato aby som dokázal zaspať hocikde kde zavriem oči." Zasmeje sa. Ja sa zasmejem tiež. Až vtedy si obzriem doktora a všimnem si, že v rukách drží cestovnú tašku.
„Chystáte sa niekam ?" Spýtam sa ho s humorom v hlase.
„Och nie, skoro som zabudol." Povie a už mi tu tašku podáva do rúk.
„Toto ti priniesla tvoja kamarátka. Máš tam nejaké veci na prezlečenie. Dneska totiž odchádzaš domov a keďže nemáme žiaden kontakt na príbuzných napadlo mi, že by ti niečo mohla priniesť ona." Povie milo.
„Ďakujem." Poviem mu úprimne.
„Takže dnes ma vážne pustíte?" Opýtam sa neisto.
„Áno, nie je žiadny dôvod na to držať ťa tu ďalej. Tvoj zdravotný stav už je v poriadku a aj detektív súhlasil s tým, že ťa môžeme pustiť." Odpovie mi a usmeje sa. No nemôžem sa zbaviť pocitu, že s tým rozhodnutím on sám nie je úplne spokojný no vážne ma tu už nemá prečo držať.
„Nechám ťa aby si sa mohla prezliecť a o pár minút sa opäť zastavím. Urobím ti záverečné vyšetrenie, dám ti prepúšťaciu správu a hneď potom budeš môcť ísť." Povie.
„To znie ako plán. Ďakujem." Poviem mu milo. On sa usmeje a odchádza.
„Hneď som späť." Povie ešte predtým, ako za sebou privrie dvere. Hneď, ako v izbe osamiem, otvorím tašku od Nat a začnem z nej vyberať oblečenie, ktoré mi priniesla. Ako prvé vytiahnem obyčajné čierne legíny. Hneď ako ďalšie tam vidím pár sivých ponožiek, obyčajné biele tričko s véčkovým výstrihom a tmavo modrú károvanú košeľu. Všetko to vyberiem a položím na posteľ a začnem sa obliekať. Keď som hotová, usmejem sa sama pre seba. Nat ma pozná lepšie, ako som si myslela. Toto je presne môj štýl. Je to pohodlné, voľné. Takže ma nič netlačí a je to dostatočné voľné a netlačí mi to ani na obväzy no a zároveň mi ich to zakrýva. Úplne na spodku tašky boli v čiernom vrecúšku zabalené čierno-biele tenisky, tie si tiež obujem a pri tom, ako si zaväzujem šnúrky sa vo dverách s jemným klopaním objaví doktor Várner.
„Si už hotová ?" Spýta sa a ja mu hneď odpoviem.
„Áno, kľudne môžete vojsť dnu." A už počujem jeho približujúce sa kroky. Ešte si zaviažem poslednú šnúrku a keď sa dvihnem vidím doktora, ako sedí na stoličke a rukou mi ukazuje aby som si prisadla k nemu. Na stole už ma položené potrebné papiere na ktoré ešte niečo vypisuje. Sadnem si na stoličku a v tom do izby vojde sestra a v rukách nesie potrebné vybavenie na moje vyšetrenie. Usmeje sa na mňa a ja jej úsmev opätujem. Túto sestru som tu ešte nevidela. Položí všetky veci na stôl. Medzi nimi vidím aj tlakomer a nejaké bandáže, nožnice a nejakú tekutinu v bielej plastovej fľaši.
„Sestra prosím zmeráte mladej dáme tlak ?" Opýta a pri tom nedvihne pohľad od papierov.
„Jasné." Odpovie mu sestra s úsmevom na tvári a už mi na ruku nasádza manžetu s stlačí tlačidlo na bielej krabičke s obrazovkou. Manžeta sa začne nafukovať a sfukovať, po chvíli prístroj zapípa a doktor si zapíše čísla, ktoré sa objavili na obrazovke. Sestra mi odopne manžetu a položí ju naspäť na stôl.
„Ďakujem, môžete ísť toto už zvládneme sami." Povie jej doktor a pri tom sa na ňu vďačne usmieva. Sestra iba prikývne a už odchádza z izby.
„Ták môžem sa pozrieť na tvoju ruku ?" Spýta sa ma.
„Jasné." Poviem a už si vyťahujem rukáv na košeli a ruku vyložím na stôl pred neho.
„Teraz ti pomaly odstránim obväzy." Povie a berie do rúk nožnice. Tento krát sa rozhodol, že ich nebude rozmotávať, ale že ich rovno odstrihne. Rozumné šetrenie času, pomyslím si. Pri tom, ako mi opatrne strihá obväzy je ticho a nepovie ani slovo. Keď ich už má odstrihnuté pomalý ich odstráni z mojej ruky a už sa pozerám iba na jemnú látku, ktorá je pokrytá krvou na mieste kde je jazva.
„Toto môže trocha zaštípať." Povie mi a pri tom už opatrne nadvihuje látku z jazvy. Cítila som jemné pálenie ale nebolo to nič strašné. Čo sa nedá povedať o jazve, ktorá mi pokrýva skoro celé predlaktie. A s ňou budem musieť žiť do konca môjho úžasného života. Doktor si zobral čistú látku a namočil ju s tekutinou, ktorá je vo fľaši a začal mi s ňou čistiť jazvu od krvi. Poriadne to štípe ale nevadí mi to. Nemôžem sa ale ďalej pozerať na tú jazvu tak dvihnem hlavu a zapozerám sa na malú dierku v omietke a nechám doktora robiť si svoju prácu. Po chvíli položil látku teraz už červenú od krvi do kovovej misky.
„No jazva vyzerá dobre." Povie mi. Ja iba prikývnem a teraz už sledujem, ako mi na ňu prikladá niečo podobné veľkému leukoplastu. Je to gáza, ktorá má na krajoch lepidlo. Prilepí mi ju tam poriadne tak aby sa mi neodlepila.
„Už mi nebudete dávať obväzy ?" Spýtam sa.
„Nie, obväzy sú teraz už zbytočné. Takto ti rana bude aspoň lepšie dýchať a lepšie sa takto zahojí." Odpovie mi a podáva mi balík s gázami, ako mám práve na ruke. „Musíš si to meniť aspoň dvakrát denne, tak aby sa ti to nezapálilo alebo nezahnisalo." Povie a ešte mi podáva rovnakú bielu fľašu akú používal pred chvíľou. „A s týmto si to prosím ťa vyčisti predtým, ako si nalepíš nový obklad dobre ?" Ja rýchlo prikývnem, že rozumiem. Doktor opäť niečo píše do papierov.
„O dva týždne príď na kontrolu a na vyberanie stehov. Ak by sa ti niečo nepáčilo alebo ťa niečo bolelo kľukne príď aj skôr."
„Jasné, dobre." Odpoviem mu na znak toho, že chápem.
„Tu máš ešte predpis na lieky od bolesti, môžeš si ich vybrať v hocijakej lekárni." Povie mi.
„Ďakujem, vážne ďakujem za všetko čo ste tu pre mňa urobili." Poviem mu úprimne.
„Nemáš začo Sára." Povie a myslí to úprimne, poznám to podľa jeho očí, a poznám aj to, že by chcel urobiť ešte viac ale nemôže, lebo mu to nedovolím.
„Nemusíte si robiť starosti, budem v poriadku, už aj tak ste mi pomohli viac, ako si zaslúžim." Poviem mu ticho a myslím to vážne. Po minúte ticha smutne povie.
„Vieš Sára, stretol som už strašne veľa ľudí, mladých, starých, bohatých, namyslených, arogantných, ľudí s rôznymi diagnózami." Povie. „No tí ľudia, ktorý mi povedali, že si o nich mám robiť starosti a že si zaslúžia moju pomoc boli málokedy tí čo vážne pomoc a starostlivosť potrebovali." Smutne sa na mňa usmeje. Zapozerám sa na predpis pred sebou a rozmýšľam nad tým čo mi práve povedal.
„Si silná žena Sára, viem že si myslíš že robíš správnu vec tým ak nič nepovieš," nadýchne sa a pokračuje. „No rodinu si nevyberáme, a nikto si nezaslúži vracať sa do domu v ktorom nie je vítaný." Pri týchto slovách na neho dvihnem pohľad, hovorí to akoby ani vôbec nehovoril o mne, ale z jeho vlastných skúseností. Chcem otvoriť ústa a niečo mu na to povedať, ale preruší ma ešte skôr, ako stihnem vysloviť jediné slovo.
„Niekedy veci, ktoré sa nám zdajú nemožné sa stanú možnými keď sú okolo nás tí správny ľudia, vždy je tu nádej a na tomto svete ešte existujú ľudia, ktorý poznajú spravodlivosť za akýchkoľvek okolností." Povie. „Na toto prosím ťa myslí keď už nebudeš vedieť ako ďalej." Stále na neho pozerám a nedokážem od neho odtrhnúť oči. Nikdy som nestretla cudzieho človeka pri ktorom by som mala pocit, že naozaj vie, ako sa môžem cítiť. Cítim náhlu hrču v hrdle a bojujem s tým aby mi do očí nevyšli slzy. Zmôžem sa iba na prikývnutie. Doktor Várner na mňa ešte chvíľu pozerá no nakoniec sa postaví a do ruky mi podá prepúšťaciu správu.
„Tak sa prosím ťa drž a dávaj na seba pozor." Povie mi a ešte dodá.
„Máš vizitku ktorú som ti dal ?" Opýta sa ma a ja z vrecka na košeli vyberiem vizitku ktorú som tam mala odloženú, vlastne dve vizitky od neho aj od detektíva Johnsona. On prikývne.
„Neboj sa ju kedykoľvek použiť. " Povie mi. Ja sa tiež postavím a podám mu ruku ktorú mi on už nastavil.
„Rád som ťa spoznal Sára. A dúfam, že ťa tu už neuvidím." Usmeje sa na mňa a ja ho objímem. Chvíľu ostane prekvapene stáť no hneď sa spamätá a objatie mi opätuje.
„Ďakujem." Poviem mu najúprimnejšie ako dokážem, odtiahnem sa on mi venuje posledný úsmev.
„Môžeš si zbaliť veci a sestra ťa pustí vonku hneď, ako jej ukážeš prepúšťaciu správu." Povie mi ja opäť iba prikývnem.
„Dovidenia Sára." Povie mi.
„Dovidenia pán doktor." Poviem a on už vychádza z izby no prisahala by som, že predtým ako sa otočil na odchod, som videla jeho lesknúce sa oči.