Naše malé tajomstvá

Kapitola 18

„Vážne ti nevadí, že nejdem s tebou ?" Spýta sa ma Nat už stý raz pri tom, ako stojí oblečená a obutá pred dverami. Chcela ísť so mnou na to vyberanie stehov a kontrolu k doktorovi, no včera večer jej zavolali z práce či by nemohla prísť lebo ju budú potrebovať. Prekrútim očami.
„Vážne, už to nerieš prosím ťa." Poviem jej aj ja už po stý raz.
„Nejdem na žiadnu operáciu." Smejem sa ale keď si všimnem jej pohľad dodám.
„Vážne mami, zvládnem tam isť sama." Hodí na mňa odutý pohľad a ukáže mi prostredník. Na tom sa z chuti zasmejem.
„Choď už, tvoj klient ťa potrebuje viac ako ja." Poviem. „Dám ti vedieť ako to dopadlo." Dopoviem. Vidím na nej, že chce ešte niečo povedať tak podídem k nej, otvorím jej dvere a nasilu ju vytlačím von so smiechom.
„Heej !" Kričí na mňa ale tiež sa smeje. Zakývam jej pred tvárou.
„Ahoooj, maj pekný deň." Poviem jej, ona mi ešte raz strčí prostredník pred tvár a so smiechom otvorí dvere na výťahu.
„Ahoj." Povie predtým ako nastúpi dnu. Po jej pozdrave zabuchnem a zamknem dvere a vyberiem sa do kuchyne dopiť si môj ranný čaj. Sadnem si ku stolu a z vrecka na nohaviciach si vyberiem telefón. V tichosti pijem čaj a prezerám si sociálne siete. Je sedem dvadsať päť keď dopijem čaj a rozhodnem sa, že pomaly pôjdem do nemocnice. Nepovedali mi na aký čas tam mám prísť ale hádam, že práve takto ráno majú čas vyhradený na kontroly. Prezlečiem sa z pyžama do modrých riflí s opaskom a čierneho trička s krátkym rukávom na ktoré si ešte oblečiem bledo modrú mikinu. Vonku sa už riadne ochladilo a asi si na vrch ešte prehodím tenšiu vetrovku. Nechcem k tomu všetkému ešte aj prechladnúť. Z nočného stolíka vyberiem obal s papiermi ktoré mi dali keď ma prepúšťali. Neviem či ich budú potrebovať, ale tak pre istotu ich zoberiem zo sebou. Zo stolíka ešte vezmem peňaženku a knihu a z kuchyne telefón a kľúče. Všetko to hodím do kabelky obujem si moje pohodlné teplé topánky a na seba hodím vetrovku. Ešte raz skontrolujem či mám všetko a zamknem za sebou byt. Privolám si výťah a zveziem sa dole. Za tie dve týždne čo tu bývam som si všimla, že neďaleko je autobusová zastávka a jeden autobus stojí na ulici kde je nemocnica do ktorej sa potrebujem dostať. Vydám sa teda ku zastávke cez skratku medzi bytovkami ktorú som len nedávno objavila. O niekoľko minút už stojím na autobusovej zastávke spolu s troma ďalšími ľuďmi. Autobus, ktorý potrebujem príde len pár minút po tom čo som prišla na zastávku, tak do neho nastúpim, dám si do uší slúchadlá a započúvam do hudby. O necelých dvadsať minút už vystupujem pred nemocnicou. Nie som si úplné istá kde mám ísť tak dúfam, že mi niekto na recepcií poradí. Vydám sa preto hore schodmi do dverí cez ktoré si pamätám, že sme minule vyšli a hľadám niekoho kto by mi poradil. Prejdem cez jednu dlhú chodbu na ktorej konci sú dvere, keď ich otvorím predo mnou sa objaví veľká miestnosť, recepcia. Musela som vojsť nejakým bočným vchodom pretože tu na konci miestnosti sú veľké sklenené dvere cez ktoré ľudia vychádzajú a vchádzajú. Hneď zamierim ku veľkej recepcii kde sú za veľkým čírim sklom tri dámy oblečené v bielom. Postavím sa pred jednu z nich a ona mi hneď venuje obrovský úsmev pri ktorom na mňa vyvalí jej biele zuby.
„Ako Vám môžem pomôcť ?" Spýta sa ma milo a energicky.
„Zdravím, prišla som na kontrolu, neviem presne kde mám ísť." Poviem jej a ona mi hneď položí ďalšiu otázku.
„Ku akému doktorovi ?" Spýta sa.
„Ehmm, mal ma na starosť doktor Várner." Odpoviem jej neisto. Ona niečo naťuká do počítača. A po pár sekundách mi povie.
„Ordináciu má na druhom poschodí, číslo dverí dvadsať šesť." Jemne sa na ňu tiež usmejem.
„Ďakujem." Poviem jej a vyberiem sa ku schodom ktorými vyjdem na druhé poschodie. Okolo mňa po schodoch prechádza mnoho pacientov ale aj sestier no nikoho z nich nespoznávam. Na druhom poschodí prejdem po chodbe a hľadám dvere s číslom dvadsať šesť. Po nie dlhom hľadaní nájdem dvere s jeho menom skoro na konci chodby. Pred jeho ordináciou na lavičkách sedia dvaja ďalší pacienti. Jeden pán, ktorý je už určite na dôchodku a pani, ktorá môže mať okolo tridsiatky a čumí do mobilu. Usmejem sa na nich a sadnem si vedľa nich. Z kabelky si vyberiem knihu a začnem ju čítať aby mi rýchlejšie zbehol čas. Po piatich minútach sa dvere na ordinácií otvoria a vyjde z nich mlado vyzerajúca sestrička v ružovom tričku a bielych nohaviciach.
„Nech sa páči mladý pán, môžete vojsť dnu." Povie dedkovi, ktorý sedí vedľa mňa a ten sa pomaly postaví a prejde do ordinácie.
„Vy čakáte k nám ?" Spýta sa a pozerá pri tom na mňa. Ja hneď rýchlo vyhŕknem.
„Áno." Ona sa iba usmeje a pokračuje.
„Máte nejaké papiere z minulého vyšetrenia ?" Spýta sa ma, ja prikývnem a z tašky už ťahám obal v ktorom mám všetky papiere. Postavím sa a podám jej ich. Ona si ich prezrie a prikývne sama pre seba.
„Dobre, ja si Vás zavolám." Povie mi milo. A vojde naspäť dnu aj mojimi papiermi. Ja si opäť sadnem a pokračujem v čítaní. Neviem sa úplne sústrediť na to čo vlastne čítam. Som nervózna, dúfam, že bude všetko v poriadku. Celkom sa ale teším na doktora. Bol ku mne milý, a išla z neho pokojná a pokorná energia. Neuvedomila som si to predtým, ale ako tak teraz nad tým rozmýšľam, cítila som sa pri ňom vážne bezpečne, a možno ak by na mňa vtedy tlačil ešte viac, povedala by som mu všetko. No už nemôžem vrátiť čas a nemôžem zabudnúť na to, kto Martin je. Čím dlhšie som od neho tým viac zabúdam na to aký vlastne je. Opäť sa zapozerám na písmenka v knihe a snažím sa spojiť ich do slov ktoré by dávali zmysel. Po minúte sa mi podarí vyčistiť si hlavu a prečítam tri strany keď sa opäť otvoria dvere a s pozdravom z nich vyjde ten starý pán a za ním vyjde sestra a zavolá dnu paní. Keď sa za nimi zatvoria dvere a ja v čakárni osamiem, už sa ani nesnažím začítať do knihy lebo viem, že by som sa nedokázala sústrediť. Radšej ju zavriem a postavím sa, poprechádzam sa hore dole po chodbe, nie je tu veľmi čo obdivovať, biele steny na ktorých sú rôzne plagáty a reklamy na lieky, po bokoch chodby sú rozložené lavičky a sem tam po chodbe prejde nejaký človek. Zastavím sa na konci chodby pri veľkom okne a pozerám sa von. Vonku je už poriadne jesenné počasie, lístie pomaly opadáva a z hmly padá jemný dážď. Sem tam cez hmlu prenikne slnečný lúč. Je to krásny pohľad, v kaviarni by teraz bola úžasná atmosféra. Možno by som tam mohla po vyšetrení zájsť a pozrieť sa ako to tam po našej dvoj týždňovej neprítomnosti vyzerá. Dvere sa zrazu otvoria a hneď zatvoria a kým sa stihnem otočiť vidím už len chrbát odchádzajúcej pani. Sadnem si späť na lavičku, no hneď ako si sadnem sa dvere opäť otvoria.
„Nech sa páči," Povie mi sestra a už sa otáča a kráča späť do ambulancie. Hneď sa postavím, zoberiem si kabelku a zatvorím za sebou dvere. Ambulancia je malá, je tam iba jedno veľké okno, stôl a stolička pre sestru a potom niekoľko stolov so zásuvkami na ktorých sú poukladané rôzne zdravotnícke pomôcky, od ihiel až po obväzy. Zatiaľ čo som si obzerala miestnosť si sestra sadla za svoj stôl a už niečo píše do papierov ktoré má na stole.
„Nech sa páči, zatiaľ si môžete sadnúť, doktor Vás o chvíľu zavolá." Povie mi medzi tým ako stále vypisuje nejaké papiere. Urobím tak ako hovorí, sadnem si a nepríjemne sa pomrvím na stoličke. Takto v tichosti tam sedím pár nepríjemných minút keď sa z ďalšej miestnosti ozve doktorov hlas.
„Môžeš mi poslať ďalšieho Mya." Pri tom mi sestra podá moju kartu a s ňou mi naznačí, že môžem ísť dnu. Neveriacky pokrútim hlavou no kartu si od nej vezmem, postavím sa otvorím dvere do doktorovej pracovni.
„Dobré ráno," Poviem hneď pri tom, ako za sebou zatváram dvere. Doktora zastihnem otočeného chrbtom ku mne pri tom ako niečo ukladá do zásuvky, no hneď ako započuje môj hlas sa otočí a keď ma uvidí, na tvári sa mu rozžiari úprimný úsmev.
„Dobre ráno Sára, tak rád ťa opäť vidím." Povie mi s úprimnosťou v hlase. Opätujem mu úsmev.
„Nech sa páči, sadni si." Povie mi milo. Opäť si sadnem, podám mu kartu čo mi dala sestrička a kabelku si položím na stoličku vedľa.
„Ták, ako si sa za ten čas čo sme sa nevideli mala?" Spýta sa ma milo. Zamrvím sa na stoličke.
„Och no, dosť ma všetko prvý týždeň bolelo ale teraz to už je oveľa lepšie." Poviem mu s úsmevom. On sa pozrie do mojej karty niečo tam prečíta no hneď sa mi opäť venuje. Poriadne si ma premeria pohľadom, zabudla som akým rengénovím pohľadom si ma vie premerať. Mám pocit, že mi pri tom vidí až do duše.
„Musím potvrdiť, že naozaj vyzeráš oveľa lepšie ako keď som ťa videl naposledy. Modrina sa ti už úplne zahojila" Skonštatuje. Prikývne sám pre seba.
„Daj si prosím ťa dole mikinu aby som ti mohol skontrolovať ruku." Povie mi a ja hneď urobím tak ako mi hovorí a sadnem si späť na stoličku. Rukou mi doktor Várner naznačí aby som mu ju podala tak mu ju podám, on ju jemne položí na stôl pred nami.
„Ták, pozrieme sa ako na tom sme." Povie a jemne mi z nej odlepí náplasť. Poriadne si ju poprezerá.
„Áno, vidím že si sa o seba dobre postarala, zahojilo sa ti to ukážkovo, môžeme prejsť na vyberanie stehov." Musela som sa zatváriť kyslo a vystrašene pretože doktor hneď dodal.
„Neboj sa, nebude to nič čo by si nezvládla. Bude to možno iba trocha štípať." Povie mi prívetivo.
„Jasné, ja sa nebojím." Poviem mu na opátku. On sa usmeje.
„Jasné že sa nebojíš." Mám strašné nutkanie zaškeriť sa na neho ale ovládnem sa a on sa opäť zasmeje. Oprie sa o operadlo svojej stoličky a zakričí.
„Mya, prosím ťa, veci na vyberanie stehov." Z druhej strany dverí počujem sestrine kroky a jemné búchanie. O minútu nato sa dvere otvoria a sestra položí kovovú tácku s pomôckami na stôl vedľa mojej ruky. Hneď ako ju položila som intuitívne ruku stiahla dole.
„Nech sa páči Pán doktor." Povie mu sestra milo, on sa na ňu pekne usmeje.
„Ďakujem Mya." Povie pri tom ako vychádza z dverí. Ako sestra zavrela dvere, doktor vybral spod jeho stola zabalenú sterilnú látku, vybral ju z obalu a položil na stôl pred seba.
„Môžeš tu položiť ruku." Povie a tak ju tam položím. Následne si z kovovej tácky vezme pravdepodobne nejaký dezinfekčný prostriedok, nastrieka ho na vatu a tú vezme do kliešťov a pozrie sa na mňa.
„Môžeme začať ?" Spýta sa ma.
„Jasné," Poviem so zahanbeným úsmevom. Ranu mi poriadne vydezinfikuje a kliešte s vatou položí späť na tácku. Do rúk si teraz vezme malé nožnice a niečo ako pinzetu.
„Nemalo by ťa to bolieť, malo by to iba trocha štípať." Povie mi prívetivo. „Nebude to nič čo by si nezvládla." Snaží sa ma upokojiť. Nepoviem mu na to nič a on to vezme ako signál že môže začať. Keď priložil studené nožnice k mojej rane chvíľu to iba chladilo. Videla som ako odstrihol steh a s nožnicami chytil jeden koniec do pinzety a pomaly ho začal vyťahovať. Zo začiatku som necítila nič, no keď postupoval do stredu rany štípalo to viac a viac. Ale tak ako povedal, nebolo to nič strašné. Celý čas ako pracoval sme boli obaja ticho a v ambulancii bolo počuť iba rádio. Neviem či bol ticho preto, lebo nevedel čo povedať, alebo sa iba riadne sústredil. Prehovoril až keď vybral posledný steh.
„Ták, hotovo, nebolo to nič strašné však ?" Spýta sa ma milo.
„Nie, nie bolo to úplne v pohode." Odpoviem mu a vidím ako mi ešte raz dezinfikuje ranu a čistí od pár kvapiek krvi ktoré mi z rany vyšli pri tom ako vyberal stehy. Nakoniec mi ranu ešte prelepí náplasťou akú som mala aj predtým.
„Nechaj si to prelepené aspoň do zajtrajšieho rána a potom už nemusíš, môžeš si v lekárni kúpiť mastičku na lepšie zahojenie a mastiť si s ňou tú jazvu aspoň raz denne." Povie mi pri tom ako zo stola upratuje pomôcky ktoré použil.
„Už sa môžeš kľukne obliecť." Povie a už si niečo zapisuje do mojej karty. Postavím sa, vezmem si mikinu zo stoličky a pri tom ako prudko dvihnem ruky mi do rebier vystrelí bolesť, zasyčím cez zovreté zuby, vždy zabudnem že pri prudkých pohyboch to stále bolí. Ani som si neuvedomila že som pri tom zavrela oči a čakala kým najhoršia bolesť odznie, nemohlo to trvať viac ako pár sekúnd ale keď som otvorila oči, stretla som sa s doktorovým pohľadom. Nemusel ani nič povedať a viem, že vie o tom že mám stále bolesti. Nečakal na moju reakciu ale postavil sa a prešiel ku mne.
„Môžem ?" Spýta sa ma jemne.
„Jasné" Odpoviem a už si nadvihujem tričko. Poriadne si to prezrie, ma skúmavý a prísny pohľad ale neviem z neho presne vyčítať čo si myslí.
„Máš časté bolesti ?" Spýta sa ma a pri tom mi prstami hmatá rebrá. Keď zatlačil na to správne miesto opäť zasyčím cez zuby.
„Časté nie, občas to zabolí keď urobím prudký pohyb ale normálne ma to nebolí." Poviem mu pravdu. Pustí mi tričko a prejde späť k svojmu stolu bez slova. Neviem čo sa mi deje v hlave ale cítim ako sa atmosféra v ambulancii zmenila.
„Už by ti mala modrina úplne zmiznúť." Povie. „Narazila si do niečoho počas tých dvoch týždňov? Alebo sa stalo niečo o čom by som mal vedieť ?" Spýta sa ma podozrievavo. Začudovane sa na neho pozriem.
„Nie, dávala som si pozor, nerobila som skoro nič, Nat sa o to postarala." Poviem. „Prečo ?" Spýtam sa.
„Takže si teraz u Nat ?" Spýta sa ma oplátku on a moju otázku nechal nezodpovedanú. Videl dobrú príležitosť a využil ju.
„Áno, som u nej odkedy ste ma prepustili, bývam s ňou." Poviem. Vidím ako prikývol. Po chvíľke ticha, akoby rozmýšľal či sa ma niečo spýtať alebo nie, sa nakoniec opýtal.
„Ako na to zareagovali doma ?" Spýta sa zo záujmom.
„No, čakala som že zareaguje inak ale..." Nedopoviem, nadvihnem ramená a sklopím zrak.
„Nechceš mi povedať čo sa stalo ?" Spýta sa ma jemne po chvíli ticha. Zakrútim hlavou.
„Už je to za mnou, nechcem sa k tomu viac vracať. Nič sa tým nezmení." Poviem ticho. Doktor čaká či nepoviem niečo viac ale keď pochopí že k tomu nemám čo ďalšie povedať začne.
„Viem prečo o tom vážne nechceš rozprávať." Povie a cítim na mne jeho pohľad no nedvihnem hlavu. Napriek tomu aj tak pokračuje. „Nehovoríš o tom preto, lebo si pamätáš tu bolesť a rozprávať o tom ťa v skutočnosti bolí ešte viac, ako keď si to reálne zažila." Pravdivosť jeho slov ma zasiahne priamo do hrude. Jasné že ma pravdu, vždy mal pravdu. Ale o čo sa snaží ? Ako môže vedieť že práve takto to cítim ? Zarazene na neho dvihnem pohľad, v očiach som musela mať otázku lebo bez toho, aby som sa ho niečo opýtala začal rozprávať sám od seba.
„Nemal som najlepšie obdobie dospievania. Bol som problémové dieťa, mal som veľa energie a nevedel som čo s ňou. Môj otec už nevedel čo si má so mnou počať, no namiesto toho, aby ma prihlásil do nejakého športového klubu alebo aby hľadal nejaké iné riešenie, najradšej využíval fyzické tresty. Začalo to iba pár fackami, no keď to nepomohlo, z faciek sa stal otras mozgu až som nakoniec skončil v nemocnici s nožom v bruchu." Dopovie a v jeho hlase cítim skrytú bolesť. Takže pre to vie ako sa ku mne správať, kedy čo povedať a preto vie, ako sa cítim. Mohlo ma to napadnúť skôr, iba človek ktorý zažil niečo podobné môže byť taký spolupatričný. Neuvedomila som si že zadržiavam dych, až kým som chcela niečo povedať. Poriadne som s nadýchla.
„To ma naozaj veľmi mrzí." Poviem úprimne no nedokážem sa mu pri tom pozerať do očí.
„Vieš, to čo som zažil je vlastne dôvodom prečo som sa stal doktorom, aby som dokázal pomôcť iným s podobným problémom. Lebo keď som to potreboval ja, nemal som nikoho, kto by mi chcel pomôcť." Povie úprimne a ja mu verím. A viem, že ak by Martin nebol tým kým je, Doktor Várner by bol prvý, za ktorým by som prišla s prosbou o pomoc. No keď mu poviem pravdu a bude s tým chcieť niečo robiť, Martin to zistí. A zničí ho. To nemôžem dopustiť, nedovolím aby Martin zničil ďalšiu osobu.
„Ste úžasný človek a viem, že dokážete pomôcť veľa ľuďom, vážne dúfam, že si od Vás nechajú pomôcť." Poviem, nadýchnem sa a pokračujem. „ Bol by ste prvý človek za ktorým by som prišla ak by som verila, že dokážete vyriešiť práve ten môj prípad." Zapozerám sa na svoje trasúce ruky na nohách. „Ale verte mi keď Vám hovorím, mne nemôžete pomôcť." Dopoviem.
„Každému sa dá nejako pomôcť." Povie mi trpezlivo s láskou v hlase.
„Ale ja Vás nenechám." Poviem smutne a až vtedy sa na neho pozriem. Vyzerá zarazene.
„Sára," Snaží sa niečo povedať ale skočím mu do reči.
„Vy to nechápete." Poviem zvýšeným hlasom, hromadí sa vo mne zúfalstvo. Chcela by som aby mi pomohol, aby ma z toho kruhu konečne dostal von, ale nemôžem ho nechať urobiť to.
„Nechcete mať so mnou a mojou rodinou nič spoločné. Verte mi." Poviem. Neodpovie hneď, vidím na ňom, že si triedi myšlienky, spomienky a snaží sa nájsť tie správne slová.
„Zvykol som ľuďom hovoriť to isté." Povie nakoniec. Pokrútim hlavou.
„Naše príbehy nie sú rovnaké." Poviem bezcieľne.
„Sára," Snaží sa ešte niečo povedať ale ja už som unavená,
„Nenechám ho zničiť Vás tiež dobre!" Zakričím. Až keď slová opustili moje ústa som si uvedomila čo som vlastne povedala. Už mu to musím nejako vysvetliť, aby pochopil.
„Ak by ste sa mi snažili pomôcť a Martin to zistí," Zakrútim hlavou. „ Postará sa o to aby Vás zničil." Vidím ako chce namietať ale pokračujem. „Viem, že to znie dramaticky, ale verte mi je to pravda. Vy neviete kto on je." Poviem unavene.
„Ak by bol obyčajný človek, už by som to mala dávno doriešené, ale on nie je obyčajný človek, a môj prípad nie je jeden z tých na ktoré ste zvyknutý, tak prosím, vážne Vás prosím, nechajte to tak. Ak si budem myslieť, že mi budete vedieť pomôcť, budete prvý na ktorého sa obrátim." Dopoviem, z kabelky vyberiem peňaženku a z nej vyberiem vizitku ktorú mi dal keď ma prepúšťal z nemocnice. Ukážem mu ju.
„Budete ten prvý." Poviem ešte raz.