Naše malé tajomstvá

Kapitola 14

Nat som po dlhom presviedčaní nechala sedieť v aute pred mojou bytovkou s tým, že keby niečo, mám jej okamžite zavolať. Teraz už stojím pred našimi dverami a bojujem s nutkaním rozbehnúť sa opačným smerom. Každým jedným schodom hore k nášmu bytu sa úzkosť v mojom tele zväčšovala a zväčšovala a teraz mi srdce nekontrolovateľne bije v hrudi. Ak to neurobím teraz, už to neurobím nikdy. Zhlboka sa nadýchnem a rýchlo odomknem vchodové dvere. Dnu je ticho a netuším či je vôbec niekto doma. Potichu si vyzujem topánky a pomalým krokom prejdem cez chodbu. Keď som skoro pred kuchyňou začujem tichý zvuk digestora nad varnou doskou. Takže niekto je predsa len doma. Opäť sa chytím za hruď, to zvládnem, len dýchaj. Privriem oči a poriadne sa nadýchnem. Otvorím ich a vojdem do kuchyne. Pri jedálenskom stole na stoličke sedí mama. Sedí mi otočená chrbtom a niečo číta v časopise. Vojdem ďalej do priestoru a vtedy ma začuje.
„Och, ahoj nečakala som ťa tak skoro." Povie prekvapene a pri tom sa otáča na stoličke. Keď zbadá, že to nie je Martin ale, ja prekvapene zastane v polke pohybu.
„Ahoj mami." Poviem jej a sledujem jej prekvapený pohľad. Sledujem, ako si ma prezerá od hlavy po päty s nečitateľným pohľadom na tvári. Viem presne ako vyzerám a viem že to asi nečakala, no to, ako vyzerá ona ma prekvapí ešte viac. Už keď som ju videla naposledy nevyzerala najlepšie no nedá sa to porovnať s tým čo vidím teraz, neskutočne schudla. Tmavé kruhy pod očami mi prezrádzajú, že toho veľa nenaspala a vyzerá vyčerpane. Už, už sa jej chcem opýtať čo sa s ňou deje ale keď dokončí moju prehliadku, bez záujmu sa otočí späť k časopisu. Ostanem zarazene stáť na mieste. To vážne ?
„Ani sa ma neopýtaš čo sa mi stalo ?" Neveriacky sa jej opýtam a čakám na odpoveď, no žiadna neprichádza.
„To vážne ?" Neveriacky sa zasmejem.
„Neviem čo som si myslela." Poviem jej do chrbta. Neverím vlastným očiam. Ktorý rodič sa správa takto keď uvidí svoje zbité dieťa ? Neveriacky krútim hlavou. Otočím sa na päte a už chcem vyjsť z izby keď začujem jej jemný hlas.
„Viem čo sa stalo." Povie mi ticho. Pri jej slovách sa otočím, no ona je ku mne stále otočená chrbtom.
„Naozaj vieš čo sa stalo?" Spýtam sa jej pochybovačne. Prikývne.
„Tak čo sa stalo ?" Spýtam sa jej vážne, chcem vedieť čo si myslí že sa stalo. No neodpovedá mi.

„Povedal ti Martin pravdu ?" Tlačím na ňu. A funguje to.
„Nepovedal mi nič, ale domyslela som si to, keď si sa neobjavila doma." Povie do ticha. Po malej pauze kedy na to nič nepoviem pokračuje.
„Nie som slepá, nie som ani taká blbá, viem že nemáte dobrý vzťah." Dopovie opovrhujúci, akoby som jej bola úplne ukradnutá a nemala čas ani trpezlivosť to so mnou riešiť. Zas a raz ostanem nehybne stáť na mieste. V hlave mám úplne prázdno. Mala by som plakať, každý na mojom mieste by plakal. No ja už som taká zlomená, že slzy pre mňa už nemajú žiadnu podstatu. Zmôžem sa iba na trasľavý nádych.
„Nemáš k tomu nič iné čo povedať ?" Spýtam sa trasľavo. Sklamáva ma už aj môj hlas.
„Čo chceš počuť ?" Spýta sa ma opäť. S chuti sa zasmejem. To nemôže myslieť vážne.
„Bola som v nemocnici skoro týždeň a ty...och!" Zrazu sa vo mne hromadí hnev.
„Vedela som že si v poriadku, volala mi tvoja kamarátka, čo iné som mohla robiť, nemohla som prísť do nemocnice, aj tak viem, že by si ma nechcela vidieť." Povie mi no stále sa na mňa nepozerá. Neverím, neverím, neverím. Úzkosť v mojej hrudi vystrieda hnev.
„Mohla si aspoň zavolať. Mohla si mi do riti poslať správu či som v poriadku. No nezavolala si. Nenapísala si ani jednu posranú správu. Nič." Hovorím jej zvýšeným hlasom. Neverím že mi toto hovorí osoba pre ktorú by som urobila všetko na svete. Ona by niekedy urobila všetko na svete pre mňa. Ale teraz...Teraz sa mi ani nevie pozrieť do očí.
„Zaujímam ťa vôbec ? Čo keby som zomrela ? Vieš nemala som od toho ďaleko. To ťa do riti ani nenapadlo čo ?" snažím sa dýchať no nejde to. Dych sa mi zasekáva v hrdle a slová mi vychádzajú z úst bez rozmýšľania.
„Vieš čo, skončila som s tebou, ja už ďalej takto nemôžem. Nezáleží ti na mne, to už tuším dlhšiu dobu, ale myslela som si....myslela som...haha ani neviem čo som si do riti myslela." Hovorím rýchlo bez citu, bez emócií.
„Zvykla si mi hovoriť, že tu vždy budeš pre mňa. Čo sa pokazilo ? Čo som urobila zle ? Prečo tu pre mňa nie si ? Potrebovala som ťa. V ten jediný moment som ťa potrebovala a ty si tam nebola." Hovorím už ticho, akoby do prázdna. Neprichádza žiadna odpoveď. Opäť len neveriacky pokrútim hlavou.
„Už sa mnou nemusíš ďalej zaoberať. Zbalím si veci a už ma viac neuvidíš." Poviem jej a pri tom sa už otáčam a mierim do mojej izby. Zo skrine s hnevom vytiahnem cestovnú tašku a nahádžem tam všetko čo mi príde pod ruky. Nejaké oblečenie, spodné prádlo, notebook, z nočného stolíka vyberiem to čo ostalo z môjho denníka, zo stola na opačnej strane izby zoberiem moju obľúbenú knihu, slnečné okuliare, kozmetickú taštičku a so zabuchnutím dverí odídem z izby. Hneď sa vyberiem k vchodovým dverám a začnem sa obúvať. Práve teraz neznášam Nat za to, že mi priniesla tenisky na šnurovanie, najradšej by som s tadiaľto vybehla čo najrýchlejšie, ba dokonca aj bosá. Konečne sa mi podarí obuť, dvihnem sa na nohy, zohnem sa ešte po tašku no keď sa narovnám, predo mnou na konci chodby stojí mama a smutne na mňa pozerá.
„Prepáč mi to." Povie ticho a má slzy v očiach. Zabíja ma ju vidieť takúto, aj po tom všetkom, stále ma to zabíja. No odvážim sa jej pozrieť do očí a sebavedomo poviem.
„Prepáč nenapraví všetko." Ani neviem s kadiaľ som nabrala toľko sily vysloviť to tak rázne. No neodvážim sa v tejto miestnosti ostať dlhšie, nemôžem tu dýchať. Počujem, ako sa moje slová ozývajú v každom kúte tohto bytu. Rýchlo otvorím dvere a so zabuchnutím sa skoro behom rútim dole schodmi.