Naše malé tajomstvá

Kapitola 17

Posledné dve týždne prebehli v tej istej rutine. Bola som iba doma, no vlastne v Natinom byte, nie doma. Cítim sa tu úžasne, Nat je skvelá, varí skoro každý deň, keď niekedy neuvarí je to preto, že nám ostalo jedlo z minulého dňa. Striedame sa v upratovaní a nakupovaní. Smejeme sa spolu, mali sme čas na to spoznať sa ešte lepšie. Ani neviem koľko krát sme viedli hlboké rozhovory o všeličom až do neskorých nočných hodín. Mohla by som povedať, že tu som ako doma, no cítim, že mi vždy niečo chýba. Nejaký kúsok, ktorý by zapadol na svoje miesto a zaplnil tu dieru ktorú cítim. Cítila som ju aj doma na Slovensku, ešte dávno predtým ako k nám prišiel Martin. Bola tam vždy. A začínam veriť tomu, že tam aj navždy ostane. Možno mal predsa len Martin pravdu a vážne nie som schopná nájsť si to správne miesto. Vždy budem len niekomu na obťaž. Nat posledný týždeň často odchádzala skoro ráno z domu a išla do svojej druhej práce. Kaviareň ostala zatvorená. Nat by sama nestíhala všetko a zhodli sme sa na tom, že kým sa nebudem cítiť lepšie kaviareň neotvoríme. Neviem ako by ľudia reagovali na to, že ich obsluhuje žena s modrinou na tvári. No po dvoch týždňoch modrinu konečne vôbec nevidieť. Nat mi v spolu s mojimi liekmi od bolesti kúpila tiež masť na modriny, ktorá vážne fungovala. Po modrine už niet ani stopy. Čo sa ale nedá povedať o mojom hrudníku. Modrina z brucha z časti zmizla, no tá na mieste narazeného rebra je stále dosť škaredá a bolestivá. Neverila som že sa narazené rebrá hoja tak dlho, no teraz už viem, že to naozaj nie je nič príjemné. Dnes je nedeľa, zajtra idem do nemocnice na vyberanie stehov, a ak pôjde všetko dobre, čo by malo, myslím si, že sa ruka zahojila dobre, nie žeby to vyzeralo najlepšie no budem sa musieť zmieriť s tým, že mám menšiu kozmetickú vadu, čiže ak pôjde v nemocnici všetko fajn v utorok by sme už konečne otvorili kaviareň. Tieto dni boli pre mňa ako horor. Nat mi nedovolila robiť nič poriadné a celé dni keď bola v práci som iba preležala na posteli. Každý pohyb ma aj tak bolel a von som sa vyjsť hanbila kvôli modrine na tvári. Vždy keď som vyšla von iba do najbližšieho obchodu, všetci na mňa nepríjemne zazerali. No v utorok sa už konečne všetko vráti relatívne do normálnych koľají. Budem zaneprázdnená prácou a už nebudem mať čas na premýšľanie. Martina som od posledného stretnutia nevidela a mama sa tiež neozvala. Nenapísala, nezavolala, proste ma totálne vymazala z jej života. Z ich života. Stále ma premýšľanie nad tým zabolí. A stále premýšľam nad tým čo som urobila zlé. Cez tieto dni kedy som nemala čo robiť a keď som ostala v byte totálne osamote, uvedomila som si, že mi chýba skutočný otec. Skutočná rodina. Všetko by mohlo byť inak ak by môj otec žil. Robila som si aj výskum, chcela som sa o ňom dozvedieť niečo viac, chcela som aspoň vidieť ako vyzerá. Či sa na neho aspoň trocha podobám, či sme mali niečo spoločné. Možno by mi dokázal dať odpovede na otázky na ktoré mama nikdy žiadnu odpoveď nemala. Alebo mi ich proste nechcela dať. No na internete som nenašla ani jedinú zmienku o mužovi s menom Adams. Žiadna zmienka o tragickej nehode v roku kedy som sa narodila. Akoby sa po ňom s jeho smrťou aj zľahla zem. Neviem o tom mužovi nič a začínam pochybovať o tom, či vôbec niekedy existoval. Keby som bola stále na Slovensku, zašla by som na nejaký úrad alebo matriku, možno tam by mi dokázali povedať viac. No to sa už pravdepodobne nikdy nedozviem. Mala by som sa zmieriť s faktom, že to nikdy nezistím. Je to tak, ako to je. Nemôžem to zmeniť, ja to viem. Ale niekde hlboko mi v hlave stále kolujú myšlienky na neho. Čakala by som, že mi bude viac chýbať keď som bola dieťa, no čím staršia som, tým viac sa nedokážem ubrániť pocitu, že mi vážne chýba a vždy bude. Teším sa na to keď sa zaneprázdnim prácou a nebudem mať čas na takéto myšlienky. Zakrútim hlavou.
„Daj sa už konečne dokopy." Poviem si pre seba šeptom. Musím sa prestať ľutovať a hľadať za všetkým tú nádej a smútok, ktoré sú mi aj tak na nič. V noci sa budím na nočné mory. Nikdy si však nepamätám o čom boli. No vždy keď sa so strnutím zobudím, spotená a roztrasená cítim, že som niečo stratila. A ten pocit mi tlačí na hruď až pokiaľ opäť nezaspím alebo pokiaľ svoju hlavu nezaneprázdnim s niečím iným. Už predtým som mala menšie problémy so spánkom. Často som celé noci trávila tým, že som čítala knihy, alebo si niečo iba tak čarbala do denníka. No posledné dni mám zo spánkom oveľa väčší problém ako predtým. Ani neviem kedy som sa naposledy poriadne vyspala. Aj keď sa mi podarí zaspať, budím sa každých pár hodín a mám nepokojný spánok, alebo ma prebudí nočná mora. Tak sa radšej už nepokúšam zaspať vôbec. Noci trávim pozeraním filmov, alebo si čítam. Keď pri tom niekedy zaspím aspoň na pár hodín bez toho aby som sa zobudila na nočnú moru, beriem to ako úspech. Môžem len dúfať v to, že nočné mory čoskoro prestanú a ja si konečne doprajem poriadny spánok. Pozriem sa na hodiny, je presne tri hodín poobede, Nat by mala čoskoro prísť z práce a potom si asi pôjdem na chvíľu zacvičiť do posilňovne ktorú máme len jednu ulicu ďalej od bytu. Bola som tam už trikrát a celkom sa mi tam zapáčilo. Nie je to žiadna veľká telocvičňa. Je to tam skromnejšie, je skrytá medzi bytovkami a keby mi o nej nepovedala Nat, ani by som si ju nevšimla, no o to viac sa mi tam páči. Majú tam niekoľko cvičebných strojov a vlastne všetko potrebné, od činiek, podložiek na cvičenie až po rôzne športové náčinie, ktoré netuším na čo vlastne slúži. Je tam aj boxovací ring a niekoľko boxovacích mechov. Raz som tam videla dievčinu s trénerom a rozmýšľala som, že si aj ja zaplatím nejaké hodiny boxu. Nikdy predtým som necvičila, no možno keď sa poriadne unavím v telocvični, bude pre mňa jednoduchšie upadnúť do pokojného spánku. Okrem toho nebude najhoršie ak naberiem trocha svalov. Postavím sa z gauča, knihu ktorú som sa snažila čítať, no veľmi som neuspela položím sa stolík a zabalím si nejaké veci, ktoré zoberiem so sebou do posilňovne. V kúpeľni si zopnem vlasy do vysokého copa. Jazvu si ešte poriadne vyčistím a prelepím novým leukoplastom aby sa mi tam počas cvičenia nedostala nejaká špina. Na seba si oblečiem obyčajné čierne legíny a fialové tričko s krátkym rukávom. Na to si prehodím čiernu bundu na zips. Jedna výhoda toho, že posilňovňu máte o ulicu ďalej je tá, že sa nemusíte prezliekať. Skočím si po topánky, ktoré sú na chodbe v skrini a v tom začujem vsunutie kľúča do dverí, odomknutie a otváranie dverí.
„Ahoj." Hovorí mi Nat pri tom ako za sebou zatvára dvere.
„Ahoj," Poviem. „Tak, ako bola v práci ?" Spýtam sa jej a sledujem ako si vyzlieka kabát.
„Och, dnes to bolo fajn, zobrali ho na vyšetrenia do nemocnice takže som sa iba tak flákala, aspoň som konečne poupratovala." Hovorí mi so spokojným výrazom. Ramenom som sa oprela o rám dverí, ktoré vedú do obývačky.
„Zobrali ho tam ráno a späť ho priviedli až okolo dvanástej." Povie a pritom sa zobúva z jej vysokých čižiem.
„A všetko dopadlo dobre ?" Spýtam sa jej. Ona sa zasmeje.
„Prisahám, že ten pán ma lepší zdravotný stav ako ja a to má osemdesiat päť rokov." Krúti hlavou. „Nechcem si ani predstaviť čo budem robiť ja v jeho veku." Zasejem sa.
„Budem ťa kŕmiť kašičkou." Smejem sa a keď uvidím jej pohľad začnem sa smiať ešte viac. Prejde okolo mňa a žartovne do mňa buchne rukou.
„Ja ťa nechám hladovať." Snaží sa mi to povedať vážne ale ja vidím ako jej ťahá kútiky úst. Zasmejem sa, odrazím sa od steny a nasledujem ju do obývačky.
„V chladničke som ti nechala obed." Poviem jej pri tom ako sa vyvalí na gauč. Premeria si ma pohľadom.
„Ideš cvičiť ?" Spýta sa ma pochybovačne. Nevie o tom, že som bola cvičiť už tri krát, ak by som jej to povedala, nikdy by ma nenechala ísť. Až veľmi sa o mňa bála.
„Hej, musím sa začať aspoň trocha hýbať." Poviem jej a už si z gauča beriem tašku ktorú som si predtým stihla zbaliť.
„Nechceš radšej počkať čo ti povie zajtra doktor ?" Spýta sa ma nádejne. „Čo ak to ešte nie je dostatočne zahojené ?"
Prekrútim očami. „Neboj sa, dám si iba ľahký tréning, už ma skoro nič nebolí, musím sa začať trocha zaťažovať." Poviem jej. Všimnem si jej pochybovačný pohľad.
„Neboj sa, žiadne činky ani nič podobné čo by mi mohlo potrhať stehy." Poviem jej, pošlem jej vzdušnú pusu a už vychádzam z obývačky.
„Ak sa ti niečo stane, neželaj si ma." Počujem ako za mnou kričí.
„Aj ja ťa ľúbim," zakričím za ňou späť so smiechom v hlase. Rýchlo ma seba hodím vetrovku, obujem si topánky a predtým ako otvorím dvere zakričím na Nat.
„Idem, o hodinku som späť." Počujem ako mi zakričí pozdrav a ja vyjdem z bytu. Pomalým krokom sa vydám dole schodmi a potom cez ulicu až na koniec obytnej časti kde medzi poslednými bytovkami vojdem do telocvične. Hneď ako vojdem dnu je úzka miestnosť s lavičkami kde sa prezujem do topánok na cvičenie a dverami vojdem do ďalšej malej miestnosti s recepciou. Za pultom sedí mladá slečna, môže byť mladšia ako ja a keď ma zbadá usmeje sa na mňa.
„Dobrý deň, ako sa dnes máte ?" Spýta sa ma milo. Na toto si budem zvykať dlhšie, u nás na Slovensku nebolo zvykom, že sa Vás cudzí ľudia pýtajú na Váš deň, no je to milé. Opätujem jej úsmev.
„Zdravím, ďakujem dobre a ako sa máte vy ?" Spýtam sa jej na oplátku.
„Tiež sa mám fajn." Povie mi s úsmevom. „Tak ako minule ?" Spýta sa ma. „Áno." Odpoviem, ona niečo naťuká do pokladne, podá mi bloček, ja jej podám moje už presne pripravené peniaze.
„Nech Vám dobre zbehne tréning." Popraje mi.
„Ďakujem," Odpoviem s úsmevom a vyberiem sa cez ďalšie dvere do šatne. Vyberiem si prázdnu skrinku z tašky si vyberiem iba uterák a fľašu z vodou a slúchadla. Zoblečiem si vetrovku a ostatné veci si zamknem do skrinky s kladkou na kľúč. Hneď si nasadím slúchadlá a zapnem hudbu a až tak vojdem do samotnej telocvični. V telocvični je príjemne teplo, poobzerám sa po telocvični, je tu dokopy možno päť ľudí, čo je super. Prejdem do rohu za ring kde sú na zemi poukladané podložky na cvičenie a poriadne sa rozcvičím. Po rozcvičke pri ktorej som sa zahriala si dám si dole bundu, položím ju na lavičku spolu s vodou. Všimnem si, že bežiaci pás je voľný tak sa vídam rovno k nemu. Zapnem si ho najprv na chôdzu a potom postupne zvyšujem rýchlosť. Nikdy som veľmi nešportovala, no aj na škole som bola v behu najlepšia, vždy mi to išlo aj keď som sa nijak nesnažila. Hneď ako si zvyknem na tempo a započúvam sa do hudby v slúchadlách a hneď sa cítim ako vo svojom živle. Nemyslím na nič iba na pás podo mnou a moje telo, ktoré na moje počudovanie nijako neprotestuje. Práve naopak, akoby chcelo aby som ho otestovala čo najviac. Bežím asi takých tridsať minút a rozhodnem sa, že to s behom na dnes stačí. Valí sa zo mňa pot, ale necítim únavu, práve naopak akoby som dostala novú energiu. Pri tom ako si utieram pot z čela rozmýšľam čo ďalej. Možno by som si mala zaplatiť nejakého trénera aby mi ukázal nejaké cviky. Asi si dnes dám len nejaké ľahšie cviky s vlastnou váhou. Tak sa presuniem späť k podložkám a začnem robiť sed ľah. Potom plenk, nejaké drepy a ďalšie cviky, ktoré netuším aký názov majú no videla som video na Youtube a snažím sa ich napodobniť. Dala som si tri série po dvadsať opakovaní. Myslím, že to je na začiatok viac než dosť. Po poslednom cviku ostanem bezvládne ležať na podložke. Z hlboká dýcham a cítim ako mi po čele steká pot. Možno je na tom moje fyzické zdravie ešte horšie ako som si myslela. Beh mi ide dobre, no o tom ostatnom sa to nedá povedať vôbec. Prinútim sa sadnúť si. Rukami položím za seba a opriem sa o nich. Poobzerám sa okolo. Pribudli dvaja ľudia. Poriadne sa zapozerám a uvedomím si, že to je tá dievčina, ktorá tu bola aj minule a je tu aj jej tréner. Dáva na ňu pozor a upravuje jej pohyby pri tom ako boxuje do boxovacieho mecha. Vtedy sa rozhodnem. Aj ja si zaplatím trénera na box. Aspoň to skúsim, ak mi to nepôjde tak s tým proste skončím. Ešte chvíľu tam sedím a sledujem jej tréning. Ide jej to vážne dobre, už to určite robí dlhšie. Po chvíli sa postavím, pozbieram si všetky moje veci a prejdem do šatne. Tam si poriadne poutieram moje spotené telo, nastriekam sa dezodorantom a prehodím na seba bundu. Do tašky nahádžem všetky veci a prejdem na recepciu. Za pultom stále sedí slečna a pozerá sa do telefónu. Podídem k nej. Musím sa jej to spýtať teraz lebo ak by som počkala dlhšie a doma nad tým začala rozmýšľať určite by som sa preľakla že to nezvládnem a vzdala by som to ešte predtým, ako by som začala. Urobím to teraz a bude. Dievčina za pultom si ma všimne.
„Ako sa Vám páčil tréning ?" Spýta sa.
„Bol super, ďakujem." Odpoviem jej. „Chcela by som sa opýtať či sa u Vás dá objednať nejaký osobný tréner na box alebo aspoň na normálny tréning." Spýtam sa jej nesmelo. Ona mi venuje povzbudivý úsmev.
„Áno, jasné hneď sa pozriem či mám niekoho voľného." Povie mi milo a už sa preklikáva v počítači.
„Chcete viac box alebo normálny tréning ?" Spýta sa ma po chvíli.
„Hmm," Rozmýšľam. „Viete čo, skúsim box." Poviem po pár sekundách. Ona prikývne a opäť sa preklikáva v počítači.
„ÓOO áno, jeden tréner na box je voľný. Chvíľu netrénoval ale teraz sa opäť vrátil. Je jeden z našich najlepších." Povie mi.
„Môžem Vás teda zapísať k nemu ?" Spýta sa ma a dvihne oči od počítača.
„Oh, áno jasné, to by bolo skvelé." Poviem jej a som vážne nadšená. Prospeje mi to.
„Kedy by ste chcela začať tréningy ?" Spýta sa ma.
„Ehmm, a od kedy ma voľné ?" Spýtam sa späť. Ona mi trpezlivo odpovie.
„Ma voľné vždy, zatiaľ nemá žiadneho klienta, ale trénuje až od tretej." Povie.
„Och, tak môže byť hneď od zajtra." Poviem jej skôr ako si to rozmyslím. Ona hneď niečo naťuká do počítača.
„Dobre, zapísala som Vás k nemu." Povie milo. „Peniaze sa vyplácajú priamo trénerovi a je to 130 libier na mesiac. Prvý tréning máte zajtra o štvrtej, ďalšie podrobnosti a rozloženie tréningu si už plánujete s ním." Oznámi mi. Usmejem sa.
„Dobre, ďakujem veľmi pekne." Poďakujem jej milo.
„Nemáte vôbec za čo." Odpovie.
„Prajem Vám ešte pekný deň." Zaželám jej a otáčam sa na odchod.
„Ďakujem aj Vám, dovidenia." Odpovie mi a ja sa spokojne vydám na cestu domov.