Naše malé tajomstvá

Kapitola 13

Potom, ako doktor Várner odišiel z mojej izby som ostala stáť na mieste. Zrazu neviem či to prepustenie bol taký dobrý nápad. Robila som všetko preto aby ma pustil, ale prečo ? Tentoraz som to prežila. Prežila som to, ako všetko predtým, s obrovským šťastím. Ale ako dlho sa ma to šťastie bude držať ? Čo ak na druhý krát už nebudem mať také šťastie ? Ale akú inú možnosť mám ? Všetko je na hovno. Nemám ani kde ísť, domov sa určite vrátiť nechcem. Chytím sa za hrudník, začínam cítiť, ako sa mi tam ukladá strach a úzkosť, cítim, ako sa to tam všetko pekne vrství na seba a každým jedným kúskom mi to viac a viac tlačí na moje pľúca a každým kúskom mi tak zabraňuje dýchať. Čo sa stane ak mi už na nadýchnutie neostane žiadne miesto ? V hlave mi pláva množstvo situácií, ktoré ma tam vonku môžu čakať. Ktoré ma tam pravdepodobne aj čakajú. Čo bude robiť mama ? Ako sa bude správať Martin ? Len samé otázky na ktoré nebudem mať nikdy žiadnu odpoveď. Nikdy nebudem schopná predpovedať čo sa v ich hlavách deje. Veľa krát som si to nahovárala. Nahovárala som si, že to už bude lepšie. Áno, áno už nemôže byť nič horšie ako toto, ale nakoniec.... Nakoniec to vždy príde a nakoniec ostanem vždy ja tá, ktorá leží na krvavej dlážke. Možno som sa pre to narodila. Narodila som sa pre to, aby som bola zlomená.
„Sára," počujem moje meno a rýchlo odpoviem pri tom, ako si z hrudníka rýchlo odtiahnem ruku.
„Áno ?" Vo dverách stojí sestrička s príjemným úsmevom na perách je to tá sestra, ktorá mi pred chvíľou merala tlak. V rukách drží veľké gumové priesvitné vrece s vecami.
„Priniesla som ti tvoje veci, ktoré sme ti vzali keď sme ťa tu prijali." Povie mi milo a už mi podáva vrece.
„Ďakujem." Odpoviem jej pri tom, ako si ho od nej beriem. Hneď ho otvorím a hľadám telefón. Je tam oblečenie, ktoré som v ten deň mala na sebe no je skoro celé od krvi. Sú tam aj moje kľúče od domu a peňaženka. No žiadny mobil. Asi mi musel vypadnúť ešte predtým, ako ma zobrala záchranka. Vyberiem kľúče, peňaženku a dám ich do cestovnej tašky ktorú mi Nat priniesla. Veci nechám vo vreci a podám ho naspäť sestričke.
„Mohli by ste ich prosím Vás vyhodiť, sú už nepoužiteľné a nechcem si ich brať domov, iba mi to pripomínali." Poviem jej zahanbene, no sestrička sa iba smutne a chápavo usmeje a povie.
„Jasné, neboj sa postarám sa o to." Povie mi milo.
„Ďakujem," poviem a tiež sa na ňu jemne usmejem.
„Si už zbalená ? Môžeme ísť ?" Spýta sa ma a ja iba prikývnem, vezmem si tašku z postele a krokom vyjdem z izby. Predtým, ako za sebou zavriem dvere sa ešte posledný krát zahľadím do izby. Pohľad mi spadne na miesto pri okne kde som sa rozprávala s detektívom Johnsonom. V náprsnom vrecku na košeli nahmatám vizitky, ktoré mi dal on aj doktor Várner, pritisnem si ich bližšie k telu a zavriem dvere. Keď sa otočím sestrička na mňa už čaká. Pomalým krokom sa vyberie na koniec chodby a ja ju v tichosti nasledujem. Keď sme už skoro pri dverách zastaví a otočí sa ku stene v ktorej je malé výdajne okienko za ktorým sedí staršia pani oblečená v ružovej nemocničnej košeli.
„Máš tú prepúšťaciu správu ?" Spýta sa ma moja sestrička, ja prikývnem a z tašky vyberiem všetky papiere, ktoré mi dal doktor a podám ich jej. Ona si ich chvíľu prezerá, nájde ten správny papier a dá ho pani za okienkom. Tá si ho chvíľu prezerá niečo naťuká do počítača, prikývne pravdepodobne sama pre seba a papier mi podá späť.
„Všetko je v poriadku, tu sa mi podpíšte a môžete ísť." Povie a už cez okienko posúva ďalší papier, prstom mi ukáže kde sa mám podpísať. Podpíšem sa, ona sa na mňa nepríjemne pozrie, nepovie ani ďakujem a už sa venuje inej práci. Sestrička ktorá je so mnou po pár sekundách povie.
„Ehmm, dvere prosím ťa" Povie pani za okienkom. Tá sa rýchlo spamätá.
„Och, prepáč." Povie a vidím ako stláča tlačidlo, ktoré má položené na stole hneď vedľa obrazovky od počítača. Pri tom ako ho stlačila dvere vídajú piskľavý zvuk pri ktorom sa dvere jemne pootvorili. Sestra ktorá je so mnou ich otvorí poriadne a naznačí mi že môžem vyjsť.
„Rada som ťa spoznala Sára." Povie mi milo s úsmevom na perách. „Dávaj na seba tam vonku pozor." Dodá ešte.
„Ďakujem. Nech sa Vám darí." Poprajem jej a opätujem jej úsmev.
„Aj tebe Sára." Povie a už pri tom zatvára dvere. Keď sa dvere s jemným buchnutím zavreli otočila som sa a porozhliadala okolo seba. Predo mnou je dlhá chodba po ktorej oboch stranách sú poukladané biele lavičky na ktorých sedia ľudia, pravdepodobne čakajú na ich vyšetrenie. Na pravo je ďalšia podobná chodba. Otočím sa na ľavo no v tom momente do mňa narazí telo, pri tom náhlom pohybe mi do rebier vystrelí ostrá bolesť a ja zajachtám od bolesti.
„Och tak som sa bála." Hovorí mi osoba, ktorá ma objíma. Stalo sa to tak rýchlo, že som si nestihla uvedomiť kto to vlastne je. Až potom mi do nosa udrie vôňa Natinho parfumu a mne hneď dôjde, že to je ona. Opätujem jej objatie.
„Som v poriadku." Poviem jej a ona ma pri tých slovách ešte silnejšie zovrie v objatí. Opäť ma poriadne zabolia rebrá.
„Och opatrne." Poviem jej cez zaťaté zuby.
„Ooo prepáč," Povie a už sa odo mňa odťahuje. No neodtiahne sa úplne, stále ma drží za plecia a premeriava si ma poriadne pohľadom. Má sklenené očí, snaží sa zadržať slzy z toho, že ma vidí. Zračí sa nich bolesť, strach a znechutenie. Pri tom ako si ona premeriava mňa, si ja premeriavam ju. Vyzerá unavene, má tmavé kruhy pod očami, ktoré sa snažila zakryť korektorom no ja ich aj tak vidím. Má strapaté vlasy a oblečené obyčajné legíny a bielu veľkú mikinu.