Naše malé tajomstvá

Kapitola 1

Je presne šesť hodín ráno, keď s trasúcimi rukami pretáčam tabuľku na dverách s nápisom otvorené. Na tento moment som čakala posledné tri mesiace. Veľmi som makala na tom, aby bolo všetko podľa mojich predstáv. Všetko musí byť na svojom mieste, každá lyžička je vyleštená tak, že v nej môžete vidieť svoj vlastný odraz. Na stoloch sú vo vázach položené čerstvé tulipány a všade cítiť vôňu kávy a nových kníh.
O tom, že si otvorím vlastnú kaviareň spojenú s malou knižnicou som snívala celý svoj život, ale nikdy som nemala príležitosť, dostatok času ani finančné prostriedky na to, aby som si tento môj sen splnila. Ale, ako sa to hovorí ? Nové mesto, nový začiatok ? Pred rokom sme sa totiž s mamou a jej novým priateľom presťahovali do centra Londýna. Celý môj život sme s mamou bývali v malom meste na Slovenku. Chodila som tam do školy, mala som tam prácu a všetkých svojich priateľov. Všetko bolo fajn, až do doby, kým si mama nenašla nového priateľa. Do tej doby sme boli s mamou najlepšie kamarátky, bola mi oporou ona by bola tá, ktorej by som zavolala, ako prvej pri šťastných, ale aj smutných okolnostiach. Dokázali sme sa spolu baviť, plakať, smiať na úplných blbostiach. Stačili sme si navzájom a všetko bolo dokonalé, až na fakt, že som si to myslela iba ja. Problém bol v tom, že môj otec zomrel krátko potom, ako som sa narodila. Nikdy som nemala možnosť spoznať ho. Nikdy mi neukázala žiadne fotky. Vraj žiadne nemá a takto to bude pre mňa aj tak jednoduchšie. Mama o ňom strašne málo a nerada rozpráva. Vôbec, ale nevyzerala na to, že to, že tu nie je, ju nejako trápilo. Od kedy si pamätám, vodila si domov rôznych chlapov. A keď hovorím rôznych, myslím vážne rôznych. Raz, keď som mala možno trinásť rokov, si domov priviedla chlapa, ktorý bol trikrát väčší, ako ona. Mal bradu, vždy bol v čiernom a každé ráno ju pred domom čakal na obrovskej motorke. Pamätám si, ako som mu prvýkrát otvorila vchodové dvere ja. To bolo tiež posledný krát kedy som ho videla. Strašne som kričala a chcela som volať policajtom, že nás niekto chce okradnúť. Preplakala som celú noc. Odvtedy sa mama začala trocha krotiť. Nevodila si ich všetkých domov, ale vedela som, že sa s nimi stretáva. Keď som mala vek nato, aby som sa starala sama o seba, začala noci tráviť mimo domu. Vtedy mi to až tak nevadilo, mala som dom iba pre seba, čo pre osemnásťročné dievča znamenalo, diskotéky plných ľudí a alkoholu. Mama sa to nikdy nedozvedela a ja som v tie noci zažívala najlepšie párty obdobie môjho života. Potom sa všetko začalo rozpadať. Neviem či sa snažila nájsť náhradu za môjho otca alebo možno chcela nájsť chlapa, ktorý by bol vhodnou náhradou otca pre mňa, snažila som sa jej na to pýtať, začalo mi to robiť starosti, no vždy ma odbila, že vraj sa nemám báť, že ona vie čo robí. Všetko má pod kontrolou. Chce si proste nájsť niekoho, kto ju urobí šťastnou. Vtedy som si uvedomila, že iba ja jej nestačím. A nemala som jej to za zlé, ja som sa nemala prečo cítiť osamelá, jasné vždy mi niekde v hĺbke duše chýbal otec, druhý člen rodiny, lenže, kým som bola iba dieťa, neriešila som to, mama mi stačila. Nemôže mi, predsa chýbať niečo, čo som ani nikdy nepoznala. Ale čím staršia som bola a čím viac chlapov mi mama predstavovala, cítila som sa osamelejšie a osamelejšie. Závidela som vlastným kamarátom, keď som videla, ako so svojimi otcami žartujú a doberajú sa. Raz som videla, ako nejaký cudzí človek na ulici objal svoju plačúcu dcéru, kúpil jej zmrzlinu a snažil sa rozosmiať ju. A vtedy som mohla s určitosťou povedať, že mi to chýba. Vždy mi to chýbalo, len som si nikdy neuvedomovala o čo som prišla. O čo prichádzam. Ale, ako som už povedala, nemôže ti chýbať niekto, koho si nikdy nepoznala, však ? Moja mama ho, ale poznala, poznala, čo je to pravá láska. Raz pri spoločnej večeri mi povedala, že čím staršia som tým viac sa podobám na neho. Keď o ňom rozprávala, mala vždy taký divný prízvuk. Akoby ju to, že o ňom hovorí trhalo na kúsky. Z toho som si domyslela, že ho musela milovať, aj keď si myslím, že predtým, ako zomrel, sa medzi nimi niečo stalo. Nikdy mi o tom však nepovedala viac a myslím si, že to, že spáva s inými je jej cesta, ako naňho zabudnúť. To, bolo ešte stále to dobré obdobie, obdobie kedy nespala doma, ak domov niekoho priviedla, zaliezli do izby a ledva mi ho predstavila, no stále sme si našli čas iba mi dve pre seba. Išli sme spolu do kina, na kávu alebo aspoň na krátku prechádzku. Rozprávali sme sa o všetkom, čo sme cez týždeň zažili alebo, ako sa nám darilo v práci. Niekedy sa preriekla o jej novom objave. Milovala som tieto krátke chvíle s ňou. Ale teraz je to iné. Všetko sa zmenilo. Pred skoro dvoma rokmi totiž spoznala Martina. Je to vysoký, vyšportovaný chlap, na prvý pohľad vyzerá, ako model z časopisu. Blond, vždy pekne upravené vlasy, jemné strnisko, modré oči. Chlap, o ktorého sa ženy radi pobijú. Nedivím sa, že zaujal moju mamu. A s ním to od začiatku prebiehalo inak, ako s ostatnými. Najprv to vyzeralo na jej tradičný vzťah. Prvé znamenie toho, že to nebude nič špeciálne bolo to, že mi ho prvý mesiac nepredstavila, nehovorila o ňom, nespala doma takže to by malo znamenať, že je všetko, ako obvykle. Lenže po druhom mesiaci začala chodiť domov s iskrou v očiach akú som u nej nikdy nevidela. Správala sa presne, ako zamilovaná stredoškoláčka. Myšlienkami bola vždy inde, zamyslený pohľad ju sprevádzal na každom kroku. Zrazu bola doma menej a menej a aj keď sa doma objavila, všetko o čom dokázala rozprávať bol on. Mala som z nej radosť. Bolo úžasne ju opäť vidieť šťastnú. Potom jedného dňa, prišiel zlom. Po prvý krát mi oficiálne predstavila chlapa, s ktorým sa stretáva. Už vtedy som mohla na sto percent povedať, že to je vážne. Vyzeral, že je to slušný, dobrý chlap. Keď boli spolu obaja žiarili. Bolo vidieť, že sú zamilovaný. Problém bol v tom, že pracoval, ako detektív. Často kvôli práci cestoval. Niekedy zobral mamu so sebou. Mňa nevzal nikdy. Nikdy ho ani len nenapadlo pozvať ma, ale nevadilo mi to. Niečo mi na tom chlapovi aj tak nesedelo, ale nechcela som mame kaziť radosť. Mama bola smutná z toho, že je väčšinu času preč, sťažovala sa mi, že na ňu nemá čas, že to asi nebude fungovať, no keď sa vrátil zasypal ju kvetmi, darčekmi, vždy jej to vynahradil a všetko bolo zas dobré. Lenže po čase jej to prekážalo viac a viac. Už ju neuspokojili darčeky ani kvety. Raz v noci sa kvôli tomu poriadne pohádali, kričali na celý dom. Bolo to niečo o tom, že mu ponúkli prácu, prácu šéfa jedného veľkého policajného okrsku. Čo by bolo skvelé, lenže tá ponuka bola v Londýne. Tu nastal veľký problém. Mama bola nešťastná, po nociach plakala. Myslela si, že to ukonči ich vzťah, že to na diaľku nebude fungovať. Takto to trvalo týždeň, nepočúvala som o ničom inom. No raz, keď som sa vrátila domov z práce, obaja ma čakali v obývačke. Boli vysmiaty, držali sa za ruky a oznámili mi, že našli byt na okraji centra Londýna a koncom mesiaca sa tam sťahujeme. Nechápala som čo sa deje. Nespýtali sa ma na názor, proste mi to oznámili. Akoby som tu nemala prácu, rodinu, priateľov. Nezáležalo im na tom, čo si o tom myslím ja. A ja som nemala na výber. Nemohla som tu ostať sama. Zo svojho príjmu by som nedokázala platiť nájom za vlastný byt. Nemala som inú možnosť, ako nechať všetko za sebou a odísť s nimi do mesta, kde som nič a nikoho nepoznala. Nebudem Vám klamať, vždy som chcela zo Slovenska odísť, len som nečakala, že to bude tak skoro a za takých nečakaných podmienok. Následne sme do mesiaca zbalili všetko načo sme si dokázali spomenúť. Svoj vlastný život som zbalila do dvoch veľkých cestovných kufrov. A vydali sme sa na cestu za novým životom v úplne cudzom meste. Nový byt vyzeral na prvý pohľad úžasne. Bol veľký, priestranný, novo zrekonštruovaný. Mala som vlastnú izbu s kúpeľňou, ktorú som si mohla zariadiť podľa vlastného gusta. Všetko vyzeralo, že náš nový život bude úžasný. Ale s Martinom sme si neboli veľmi blízky, náš vzťah mal dve strany. Jedna strana bola tá, keď bola mama na blízku, to sa správal, ako ukážkový nevlastný otec. Ale keď mami nebolo, prebiehalo to úplne inak. Skoro sme sa nerozprávali, keď už tak iba o najdôležitejších veciach. Pozeral na mňa nenávistným pohľadom vždy, keď mal príležitosť, ktorý jasne hovoril, že mu prekážam. Nemal v pláne, že tu vážne ostanem. A dával to najavo aj inými náhodnými nehodami. Občas, keď som umývala riad mu omylom spadol nôž do umývadla a porezal mi ruku. Alebo ma zabudol napísať na zoznam hostí pre rodinno-firemnú akciu. Niekedy dal zas vymeniť zámok na dverách a zabudol mi dať nový kľúč, takže som musela čakať celú noc na chodbe, pretože oni si užívali na nejakej párty. Tieto nehody začali asi mesiac po tom, čo sme sa presťahovali, zo začiatku sa to nedialo často, ale postupne sa to stávalo častejšie a častejšie. Snažila som sa to mame povedať, ale ona ma nepočúvala. Ono to totiž vážne vyzeralo, ako nehody. S mamou sme sa odcudzili úplne. Skoro sme sa nevideli a aj keď áno, vždy tam bol prítomný aj on, čiže sme sa nemohli normálne porozprávať. Nezaujímala sa o to, ako sa mi tu darí, či sa mi tu páči. Neviem či ju na to navádza on, alebo to prišlo tak postupne a prirodzene, ale už som pre nich bola iba nechcený spolubývajúci. Ale mama bola šťastná a ja som sa pomaly prispôsobovala na život vo veľkomeste. Keď sme prišli mama trvala na tom, aby ma Martin prihlásil na nejakú dobrú jazykovú školu, vraj aby som si zlepšila angličtinu. A tam som našla Nat. Nat sa tu presťahovala presne v tom období, ako my, sme rovnako staré. Pracuje tu, ako opatrovateľka a už hneď pri prvom stretnutí sme vedeli, že si budeme rozumieť. Je úžasná, máme rovnaký typ humoru a tiež miluje knihy. Keď už nič iné, aspoň som našla ju. A práve s ňou sme si otvorili túto krásnu kaviareň. Dlho sme o tom rozmýšľali a ešte dlhšie trvalo pokiaľ sme vybavili všetky potrebné dokumenty a právne veci. Nakoniec nám, ale všetko schválili a pustili sme sa do zariaďovania. Zariadiť to bolo jednoduché, dopĺňali sme sa vo všetkom. Keď som navrhla, že by sme mohli mať tmavo vínový koberec, ona doplnila, že takej farby môžu byť aj závesy. Keď ona chcela mať zlaté lesklé poháre, ja som navrhla, že pod tácky by mohli byť čierne, aby to malo kontrast. To sa mi páčilo najviac, nehádali sme sa, vždy sme si každý detail dokázali vydiskutovať. Preto bolo všetko také dokonalé a dúfam, že sa to bude zdať dokonalé aj našim zákazníkom. Nikde som totiž nenašla kaviareň, ktorá by sa podobala tej našej. Vložili sme toho celé naše srdia a dušu. Táto kaviareň vyobrazuje nás. Nedokážem slovami opísať, ako veľmi dúfam, že bude mať úspech. Dohodli sme sa, že ona bude riešiť viac papierové veci, bude sa starať o marketing, reklamu, aby všetko fungovalo a aby boli všetky papiere v poriadku. Ona je v tom dobrá, vážne ju to baví s vie v tom dobre chodiť. Keby som to mala robiť ja, pravdepodobne by nás do mesiaca zavreli alebo by nám vôbec nedovolili otvoriť. Moja hlavná úloha bude obsluha zákazníkov, príprava nápojov a staranie sa o chod kaviarne počas otváracích hodín. Milujem kávu a proces jej prípravy a Nat vie, že som v tom lepšia, ako ona. Mne to vyhovuje a hlavný dôvod toho je ten, že všetok svoj čas budem tráviť tu a nie doma. Keď budeme mať veľa zákazníkov alebo si budem musieť niekde odbehnúť bude mi Nat pomáhať. Ako som povedala budeme sa dopĺňať navzájom. Vyhovuje nám to takto, keďže ona popri tom stále opatruje jedného staršieho pána. Dnes je ale náš prvý oficiálny deň otvorenia takže sme tu obe. Nat si odbehla niekde dozadu, asi išla po zákaznícke vernostné kartičky. Mali sme nápad, každému zákazníkovi ktorého tu uvidíme aspoň dva krát, dáme kartičku so zľavou. To je jeden z nápadov, ktoré dúfame, že ľudí presvedčí, aby nás tu navštevovali častejšie. Ja si rukou nervózne prechádzam cez vlasy a ešte posledný krát narovnávam nápojové lístky, ktoré ležia na krásnych svetlých drevených stoloch so čierno-zlatými obrusmi. Otočím sa a idem za bar, Nat tam už stojí a venuje mi úškrn.
„Nebuď nervózna, ľuďom sa to bude páčiť, už som ti to vravela milión krát, na Instagram mi ľudia písali, že sa tu určite zastavia, že to tu vyzerá nádherne." Hovorí stále s úškrnom na tvári.
„Viem, že to tu vyzerá úžasne, bola som predsa hlavný dizajnér" vrátim jej to s grimasou a cestou do nej ešte drgnem len sa na tom zasmeje.
„Vieš čo je na tom ale najlepšie ?" Pýtam sa jej s vážnym výrazom na tvári.
„Neodvážim sa odpovedať, zasväť ma prosím ťa." A smeje sa.
„Keď tvoja reklama nezafunguje, budeš to ty, kto všetko toto zaplatí, to ma ukľudňuje." Smejem sa.
„Neteš sa veľmi, keď pôjdem dole ja, ty pôjdeš so mnou, stiahnem ti to všetko z platu."
„Ha ha, nemudruj, ale skús mi pripraviť kávu, musíš sa v tom zlepšiť a ja som dnes ešte nemala moju dennú dávku kofeínu."
„Mala by si tu svoju dennú dávku obmedziť, nechápem, ako môžeš piť takú silnú kávu každý deň, ja by som už asi dostala infarkt." Pozerá na mňa s pohľadom, ktorý hovorí, ako to, že si stále nažive, ale popri tom už pracuje na príprave kávy.
„Nemôžem ju obmedziť, potom by som dostala infarkt z teba. Alebo by som ti ublížila, čo nechcem. Vyzeráš, ako dobrý človek, bola by ťa škoda." Smejem sa na jej výraze a uhýnam sa utierke ktorú po mne hodila, vtom vojde naša prvá zákazníčka. Hneď obe nahodíme profesionálne výrazy a pustíme sa do práce.