Naše malé tajomstvá

Kapitola 5

Strhnem sa na hlasné zvonenie telefónu. Nat vedľa mňa niečo hundre, ale nerozumiem jej. Má zatvorené oči a pravdepodobne ešte spí. Poobzerám sa okolo seba, včera v noci sme zaspali na gauči. Telka stále bežala takže sme asi zaspali približne v rovnakom čase. Nat ma cezo mňa preložené nohy a hlavu ma položenú na vankúši. Jemne jej nadvihnem nohy, tak, aby som ju nezobudila, postavím sa a nohy jej položím späť na gauč. Hneď, ako som sa postavila sa pretočila na druhý bok. Usmiala som sa nad týmto výjavom. V momentoch, ako tento, si najviac uvedomujem to, ako veľmi som šťastná za to, že ju mám vo svojom živote. Potichu prejdem do kúpeľne, zavriem za sebou dvere a pozriem sa na môj telefón. Je šesť hodín ráno a na obrazovke mi svieti päť neprijatých hovorov od mami a tri správy. Do riti, ako to, že som nepočula zvonenie. Rýchlo ho odblokujem a prečítam si ich.
5: 35-Ako to, že nie si doma ? Kde si ?
5: 45-Okamžite mi zodvihni telefón.
6: 56-Vysvetli mi, čo sa do riti stalo v tvojej izbe.
Sakra, úplne som zabudla na to, v akom stave som nechala moju izbu. V akom stave ju nechal on, ale to samozrejme nikoho nezaujíma. Musím sa rýchlo dostať domov, ale ešte rýchlejšie si musím vymyslieť, čo sa vlastne v mojej izbe stalo. Jasné, že by som mohla povedať pravdu, ale aký zmysel by to malo ? Som si viac, ako len istá, že Martin jej už povedal vlastný príbeh. Rýchlo jej odpíšem, že som o chvíľu doma. Mobil si zasuniem do vrecka, pozriem sa na seba do zrkadla, mám tmavé kruhy pod očami a opuch a začervenanie od facky už skoro vôbec nie je vidieť, tvár si rýchlo opláchnem studenou vodou, rýchlo si umyjem zuby a vyberiem sa späť do obývačky. Nat stále spí, nechcem ju budiť, viem, že dnes na obed ide k tomu starému pánovi, ktorého opatruje. Na stole nájdem zošit a pero. Otvorím ho a rýchlo jej tam napíšem odkaz.

Musela som odísť domov. Neboj sa všetko je v poriadku, len som ťa nechcela budiť. Poobede otvorím kaviareň a budem tam do siedmej.

Sára.

Zošit nechám otvorený na stole. Rozhodnem sa, že všetky veci si nechám tu a veci, ktoré mám na sebe jej doma vyperiem a prinesiem späť. Beriem si kabelku a bundu, ktorú som na sebe mala včera večer. Úplne som zabudla na to, že som včera mala opätky. Dnes sa na nich úplne necítim a aj tak sa budem ponáhľať, nechcem, aby my odpadli nohy. Otvorím skriňu a na spodnej poličke nájdem Natine topánky. Vyberiem si biele botasky, aké šťastie, že máme rovnaké čísla. Otvorím vchodové dvere a potichu ich za sebou zabuchnem. Privolám si výťah a cestou dole si objednám taxík. Vôbec netuším, kde som, včera som nevnímala to, kde ideme a nepočúvala som akú adresu Nat diktovala taxikárovi, ale práve teraz som šťastná, že existuje aplikácia, ktorá Vám privolá taxík na základe vašej polohy. Vyšla som z budovy a porozhliadala som sa okolo seba. Bytovka je hneď pri ceste takže nebudem musieť nikam ísť, taxikár ma hneď uvidí. Pri vchode uvidím lavičku sadnem si a čakám. Aspoň mám chvíľu čas na to porozmýšľať nad slušnou výhovorkou. Sedím tam asi päť minút, ale nedokážem prísť na nič. Najlepšie bude, keď si to vymyslím na mieste, aspoň uvidím v akom stave ich nájdem. Pri krajnici zastavil taxík. Nastúpim do neho, taxikárovi nadiktujem adresu a pohodlne sa uvelebím na sedačke. Ideme takých desať minút a taxikár zastaví, zaplatím mu a vystúpim. Vystúpila som o blok ďalej, aby som sa trochu prešla, vyčistila si hlavu, ale aj, preto, aby nevideli to, že som prišla taxíkom. Neviem, čo ma tam čaká, ale viem, že to nebude nič príjemné. Nikdy som sa domov netešila menej, ako teraz. Ale je to vôbec domov ? Má sa človek cítiť takto pri tom, ako prichádza domov ? Myslela som si, že domov je miesto, kde sa má človek cítiť bezpečne, ale to, čo cítim práve teraz, nemá nič spoločné s bezpečím. Pomaly prechádzam po chodníku, ktorý je pri bytovkách až sa dostanem ku prechodu medzi nimi, ktorý vedie na druhú stranu sídliska, môjho sídliska. V momente, keď ho prejdem si všimnem robotníkov a veľké stroje, ktoré vykladajú železné tyče a rôzny iný stavebný materiál. Až teraz som si spomenula na to, že na nástenke visel celý mesiac oznam o tom, že sa bude zatepľovať a opravovať vonkajšia fasáda. Úplne som na to zabudla. Pozriem sa na mobil a na obrazovke svieti čas 6: 35. Cestu som zvládla celkom rýchlo, pomaly som prešla okolo robotníkov, odomkla som si dvere a vošla som dnu. Výťah bol na moje nešťastie už pristavený, tak som iba nastúpila a vyviezla sa hore. Vystúpila som a stojím. Nemôžem sa prinútiť pohnúť, nechcem sa pohnúť. Mamu som nevidela pomaly dva týždne, sem tam som ju videla ráno, keď som odchádzala do práce a ona do kúpeľne. Iba sme si pozdravili, nemala som čas na to rozvíjať konverzáciu a keď som prichádzala z práce ona doma nebola, prichádzala aj s Martinom až v noci alebo ráno. Netuším, kde celý ten čas sú. Zo začiatku ma to aj zaujímalo, ale teraz to už neriešim. Nevolala mi, nepísala. Dnes ma vážne prekvapilo to, že sa mi na mobile zasvietili neprijaté hovory. Tak tam pred dverami stojím možno ďalšie dve minúty a snažím sa započuť nejaký hlas. Niečo, čo mi aspoň trochu napovie, čo sa tam deje alebo aká atmosféra tam bude, keď vojdem. No nepočujem nič, žiadny ani tichí hlások. Nič. Neviem či to je dobré alebo zlé znamenie, možno mám obrovské šťastie a rozhodli sa, že nemá cenu čakať na moje vysvetlenie a odišli. Och, ako veľmi v to dúfam. Zatvorím oči, zhlboka sa nadýchnem, bude to v pohode, všetko bude v pohode. To zvládnem, zvládla som aj horšie veci. Otvorím oči, vydýchnem a potichu odomknem dvere do nášho bytu. Na chodbe je tma, ale vidím, že na zemi sú len tak pohodené ich topánky. Takže sú doma, možno zaspali. Vyzujem sa a najtichšie, ako viem sa presuniem do mojej izby. Dvere sú zatvorené. Úzkostlivo sa rozhliadnem či ma nepočuli vojsť. No nikde nezaregistrujem žiaden pohyb... Otvorím dvere do mojej izby a ostanem stáť na mieste.
„Ahoj Sára." Na kraji posteli v tom neporiadku sedí mama a nevyzerá práve najlepšie. Má unavené, tmavé kruhy pod očami, posledné dni sme spolu boli tak málo, že som si ani nevšimla to, ako veľmi zostarla.
„Ahoj." Poviem jednoducho a nemôžem od nej odtrhnúť pohľad, niečo s ňou nie je v poriadku. Proste to viem. Pomaly sa poobzerám po izbe a čakám, že niekde v rohu uvidím stáť Martina no na moje prekvapenie tu nie je.
„Môžeš mi vysvetliť, čo sa stalo?" Pýta sa ma unaveným hlasom.
„Čo myslíš, že sa tu stalo?" Pýtam sa jej na oplátku ja, chcem vedieť, čo jej Martin povedal. Či jej vôbec niečo povedal. Smutne si vzdychne a pozrie sa von oknom. Je ticho, ale po chvíli začnem rozprávať.
„Neviem čo sa s tebou deje Sára, ale toto nie je normálne." Otočí sa ku mne a rukami ukáže do priestoru. Nepozrie sa na mňa, pohľad venuje všetkému neporiadku, čo tu zanechal.
„Čo sa stalo ? Kde sa v tebe berie všetok ten hnev ?" Takže sa rozprávala s Martinom.
„Neviem o čom to hovoríš." Taktika nedať na sebe nič vidieť a vypnúť všetky emócie bola vo mne aktivovanou poslednou vetou, ktorú vypustila z úst.
„Netvár sa, že nevieš o čom hovorím. Martin mi povedal, že vošiel práve vo chvíli, keď si okolo seba nekontrolovateľne rozhadzovala všetky veci. Povedal mi, že si naňho nakričala nepekné slová." Haha.... och prečo sa vôbec čudujem ? Mám chuť plakať a kričať zároveň, ale nerobím nič. Iba tam pred ňou nehybne stojím a sledujem, ako jej z úst vychádzajú ďalšie a ďalšie slová, ale nevnímam ich. Nepočúvam ju.
„Sára!" Zakričí moje meno. No nevyzerá nahnevane, ale vážne, vážne unavene.
„Viem, že spolu netrávime veľa času a vážne ma to mrzí, ale nemôžeš na neho len tak bezdôvodne kričať a robiť taký neporiadok. Vieš, že sme tu len z jeho dobrej vôle. Prečo sa k nemu musíš správať takto ? On sa snaží najlepšie, ako vie, snaží sa s tebou zblížiť, vážne ho to trápi. Toto nie je človek, ktorého som vychovala, už ťa ani nespoznávam, nerozumiem tomuto tvojmu novému správaniu." Och vážne mami, vážne ? Ty nemáš ani najmenšie tušenie, ako veľmi sa so mnou snaží zblížiť. Nemôžem uveriť tomu aké divadlo to na ňu hrá. Má vôbec zmysel snažiť sa jej to vysvetliť ? Nespoznáva ma, nechápe ma, ale snažila sa vôbec skontrolovať to, ako na tom som ? Snažila sa pochopiť prečo sa správam tak, ako sa správam ? Nie. Niekedy dávno áno, ale dnes ? Nie.
„Vážne si myslíš, že som to urobila ja ? Urobila som niekedy niečo také ? " Nedám jej šancu odpovedať a pokračujem.
„Nikdy som nič podobné neurobila, nikdy som ti nepovedala žiadne krivé slovo na chlapov ktorých si si domov priviedla, prečo si myslíš, že to ja som tu problém ?" Čudujem sa tomu s akým sebavedomím a pokojným hlasom to hovorím.
„A kto iný to podľa teba urobil ? Martin ?" Pozerám na ňu bez emócií. S prázdnym pohľadom.
„Prečo by to robil ?" Neverím tomu, že práve vediem tento rozhovor. Pred piatimi rokmi by som jej bez rozmýšľania povedala všetko, vykričala by som jej pravdu do tváre, ale dnes som ticho. Som ticho už posledný rok. Niekedy si to ani nevšimnem. V mojej hlave sa toho deje toľko, že sa všetko zdá také hlasné. Chvíľami sa mi zdá, že moja hlava vibruje z tých všetkých myšlienok, ktoré sa nahlas prekrikujú ,no stále kdesi medzi tým hlukom počujem biť moje srdce. Neviem ale, ako dlho ho budem schopná naďalej počuť. Som už unavená z bojovania o jej pozornosť a pochopenie. Prázdnota je všetko, čo práve teraz cítim. No niekde z hĺbky na mňa kričí sklamanie. Sklamanie... Cítila som ho už toľko krát, že by si aj človek začínal myslieť, že sa ho to viac nemôže dotknúť, že by si už aj mohol zvyknúť. Ale nie, nezáleží na tom koľko krát si budem nahovárať, že ma viac nemôže prekvapiť, sklamanie tu vždy bude. Nemôžem s ním nič robiť iba ho skryť najhlbšie, ako sa dá. Položím jej jednoduchú otázku.
„Prečo by som to robila ja ?" Ona neveriacky krúti hlavou,
„Takže mi chceš povedať, že sa to stalo samo hej ? Zrazu tu vybuchla bomba a rozhádzala všetky veci. Ach, prepáč na to som vážne nepomyslela." Hovorí ironicky a s trochou hnevu v hlase. Postaví sa na odchod. Tento rozhovor nikde nevedie. Len sa zasmejem, hromadí sa vo mne zúfalstvo. Tak veľmi by som chcela aby mi verila. Ale neviem, čo povedať, neviem, ako by som to mala vysvetliť, ona vážne nemá dôvod neveriť tomu, že som to urobila ja. Veď prečo by to urobil on ? Vážne by ma zaujímala odpoveď.
„Neviem čo sa s tebou deje, ale nemám silu to riešiť. Prosím uprac to tu a snaž sa aspoň predstierať, že ho máš rada."
Ty ani netušíš, ako dobre to predstieram. Vyjde z izby a zatvorí sa sebou dvere. Ostanem stáť na mieste, už vážne nevládzem. Vo vrecku mi zavibruje telefón. Vyberiem ho a pozriem sa, píše mi Nat.

Všetko doma v poriadku ?

Rýchlo jej odpíšem.

Jasné, všetko v pohode. Ďakujem za včerajšok.

Dnes musím ísť do druhej práce. Zvládneš to v kaviarni sama ?

Jasné.

Odpíšem a odložím telefón do vrecka. Je sedem hodín. Mala by som začať upratovať, aby som stihla prísť do kaviarne aspoň o jedenástej. Z nočného stolíka vyberiem slúchadla a nasadím si ich. Hudba je v poslednej dobe to jediné, čo mi dokáže zabrániť premýšľať. Dám ju najhlasnejšie, ako môj telefón dovolí a zodvihnem prvé tričko, ktoré je pohodené na zemi pred mojimi nohami. Je presne deväť hodín, keď som na svoje miesto položila poslednú vec. Nečakala som, že mi to zaberie až toľko času, ale dal si záležať na tom, aby zo skrine vyhodil každý jeden kúsok oblečenia. Doma už nikto nie je. Pred dverami už nie sú ani Martinove topánky, čo znamená, že tu celý ten čas bol, ale neukázal sa. Za čo som bola aj celkom rada. Mama odišla s tým, že odchádza do práce a večer ide s nejakou novou kamarátkou na koncert. Nezmienila sa či ide aj on, ale dúfam, že áno a, že tu večer neostaneme sami. Zo skrine si vyberiem čisté oblečenie, uterák a vyberiem sa do sprchy. Dám si krátku sprchu, oblečiem sa namaľujem a rozhodnem sa, že cestou do práce sa zastavím v pekárni a kúpim si niečo na obed. Dnes som ešte nič nejedla a začínam to cítiť. Vezmem si kabelku a zabuchnem za sebou vchodové dvere.