Naše malé tajomstvá

Kapitola 3

Presne o ôsmej stojím na parkovisku, kde sa máme stretnúť s Nat. Príprava mi trvala dlhšie, ako som si myslela. Snažila som si zakryť moje červené líce, použila som krycí krém, ale vždy to je vidieť. Ostáva mi už len dúfať, že si to Nat nevšimne. Dala som sa celkom dobre dokopy a sľúbila som si, že sa budem tváriť akoby sa nič nestalo. Ako on sám povedal, nikto mi neuverí, viem, že ma pravdu. Nikto mi neuverí a nikoho to aj tak nezaujíma, načo sa vôbec obťažovať to niekomu povedať. Tento večer aj tak patrí Nat, potrebuje to, obe to potrebujeme. Tento problém môžem vyriešiť aj neskôr. Na seba som si obliekla dlhú čiernu sukňu, ktorá má cez prednú časť našite zlaté gombíky. K tomu som zvolila obyčajnú bielu blúzku a čierne topánky na miernom opätku. Vlasy som si nechala rozpustené a dúfam, že to aspoň trochu zakryje to červené líce. Vonku už je tma, parkovisko je skoro prázdne. Nat mešká desať minút a už jej chcem zavolať, keď v tom na okraji cesty zastaví taxík a vystupuje z neho Nat. Rozhodnem sa jej ísť oproti. Už z diaľky počujem, ako sa mi ospravedlňuje.
„A vraj, že ja nemám meškať." Hovorím s humorom.
„Prepáč, na hlavnej ulici bola dopravná nehoda a taxikár nevedel prejsť. Nemeškám až tak dlho aj, keby som meškala vyzerať takto si vyžaduje svoj čas." Elegantne na seba ukazuje rukou. Na sebe ma oblečený červený overal a cez to ma prehodenú čiernu bundičku z brúsenej kože. Vlasy ma zopnuté do drdola a na ušiach jej visia veľké náušnice.
„Waw, vyzeráš úžasne." Venujem jej najúprimnejší úsmev aký som schopná v tejto chvíli vyčariť.
„Ďakujem, ty tiež nevyzeráš na zahodenie." Usmieva sa na mňa a poriadne si ma premeriava pohľadom, hlavu nakloním jemne na stranu, aby nemala šancu všimnúť si moje líce. To, že je tma mi hraje do karát.
„Tak, aký bar si vybrala?" Pýtam sa jej a už kráčame vedľa seba po chodníku.
„Nechaj sa prekvapiť." Žmurká na mňa.
„Ale no tak, vieš, že neznášam, keď ma naťahuješ." Hodím na ňu frustrovaný pohľad, vie, že to nemám rada a ja zase viem, že ona to miluje. Verím ale, že vyberie dobrý bar. Kým som na ňu čakala, rozmýšľala som o tom, či by som dnes nemohla prespať u nej. Nechcem sa dnes vracať domov, a to, že by ma videl opitú by mi veľmi nepomohlo. Rozmýšľam o tom, ako sa jej to opýtať, tak som sa ponorila do vlastných myšlienok, že som prestala vnímať, čo hovorí. Cítila som, ako mi prstom búcha do ramena a keď som sa vrátila do reality počula som, ako hovorí.
„Haló, zem volá Sáru." Pozriem na ňu a hneď sa ospravedlňujem.
„Prepáč, nejako som sa zamyslela." Odpovedám stroho.
„Všetko v pohode ? Vyzeráš nejako inak." Pýta sa ma a nespúšťa zo mňa zrak.

„Jasné, že vyzerám inak, mám na sebe veľa make-upu, to iba nie si zvyknutá na moju krásu." Snažím sa odviesť tému iným smerom, ale nedá sa odbiť.
„Nie, myslím to vážne, niečo je na tebe iné, zmenila si názor ? Nechceš už ísť von?"

„Nie chcem ísť, ja len." Cítim sa trápne, neviem to dopovedať, poznáme sa už dlho, ale nikdy som nebola u nej doma, príde mi divné sa jej to takto pýtať.
„Ale no tak, hovor, čo sa deje?" Zastavila ma jej rukou, teraz stojíme v strede chodníka a nespúšťa zo mňa zrak. Nemám inú možnosť, ako to zo seba vysypať a uvidím, čo z toho vyjde.
„Mohla by som dnes prespať u teba?" Vychrlím zo seba jedným nádychom. Pozerám sa jej pri tom na náhrdelník, ktorý jej visí na krku. Je jednoduchý, ale teraz sa mi zdá, ako ta najzaujímavejšia vec na svete. Neodvážim sa na ňu pozrieť.
Na odpoveď som však nečakala dlho. Odpovedala mi hneď, akoby to bola najhlúpejšia otázka akú som jej kedy položila.
„Jasné, že môžeš ostať u mňa." V tej chvíli som sa na ňu pozrela s pohľadom plným nádeje.
„Vážne ? Nebude ti to vadiť ? Nechcem byť na obtiaž alebo niečo také." Ten náhrdelník je vážne zaujímavý. Chvíľu bola ticho tak som sa na ňu pozrela a v tej chvíli vybuchla do nekontrolovateľného smiechu. Dívala som na ňu, ako na blázna. Čo je na tom také vtipné? Stáli sme v strede chodníka, ľudia nás obchádzali a čudne na nás zazerali. Ani sa im nečudujem, táto scenéria musela vyzerať zaujímavo z pohľadu ľudí, ktorí netušia, čo sa deje. Po pár minútach sa trochu ukľudnila a všimla, že na ňu iba divne pozerám a nesmejem sa, poutierala si slzy, ktoré jej od smiechu vyhŕkli z očí.
„Bože, mala by si vidieť svoj výraz, tvárila si sa, akoby si odo mňa išla pýtať drogy alebo iné horšie sračky." Hovorila prerušovane medzi stále pretrvávajúcim smiechom. Teraz som už aj ja mala na tvári jemný úsmev. Nemohla som to udržať, jej smiech bol strašne nákazlivý. Nevedela som, čo jej na to povedať, cítila som sa trápne. Nikdy som nemala kamarátku, ako ju. Jasné mala som kamarátky predtým, ale nikdy nie takúto. Záleží mi na jej názore, znamená pre mňa všetko, nevie o tom, ale je to jediné, čo mi ostalo. Nikdy som od nikoho nič nežiadala a pýtať sa jej, pre ňu takúto jednoduchú otázku pre mňa znamenalo prekročenie istej hranice. Neviem to opísať, proste si nie som istá či aj jej na mne záleží natoľko, aby ma nechala u nej doma. Všimla si, že toto myslím vážne a stále nechápem. Prestala sa smiať a teraz už na mňa pozerá s vážnymi a úprimnými očami.
„Jasné, že u mňa môžeš prespať, môžeš ostať, ako dlho budeš chcieť, nemusíš sa ma to ani pýtať. Si moja najlepšia priateľka, si mi, ako sestra a môj domov je aj tvoj domov. Môžeš sa pred moji mi dverami zjaviť kedykoľvek budeš potrebovať, budem tam pre teba. Nezáleží na tom o čo pôjde, aj keby si o polnoci potrebovala otvárak na víno. Len prosím ťa prines aj víno a bude to v pohode." Cítila som, ako sa my oči plnia slzami, ale ani jedna nevyšla von. Neviem, čo na to povedať, nikto mi nikdy nič podobné nepovedal ani neponúkol. V tej chvíli sa medzi nami niečo zmenilo. Naše oči povedali všetko, čo sme si mali povedať už dávno. Povedali všetko, čo cítime a čo pre seba znamenáme. To bolo to, prečo sme také dobré kamarátky, dokážeme sa rozprávať iba pohľadom. Zrazu som sa jej hodila okolo krku, ona okolo mňa tiež obmotala jej ruky a takto sme tam chvíľu stáli. Zašepkala som jej do ucha.

„Ďakujem." Cítila som, ako sa zasmiala do môjho pleca.
„Aj ja ďakujem." Odtiahla sa a usmievala sapomedzi slzy.
„No, ale dosť bolo rečičiek, ideme ukázaťLondýnu, ako sa bavia Slovenské ženy." Rukou ukázala pred seba a až vtedy somsi všimla, že celý ten čas sme stáli pred vstupom do klubu.
Teraz som už na tvári mala naozaj úprimný úsmev.Nemyslela som na to, čo ma čaká doma, čo bude ďalej. Všetko na čom záležalobola ona, a to, že dnes to tu vážne roztočíme. Chytila ma okolo pliec a spolusme otvorili čierne dvere, z ktorých vyšla hlasná hudba.