Naše malé tajomstvá

Kapitola 10

Keď sa zobudím všade je tma no netuším koľko je hodín. Nemám pri sebe telefón a v izbe nie sú žiadne hodiny dokonca ani televízor. Vyspala som sa dobre, sníval sa mi nejaký sen. Neviem o čom bol ale viem, že som na malú chvíľu bola šťastná. Dlho som nezažila takýto pocit šťastia, kiežby som vedela o čom ten sen bol. Možno by som na tom pocite vedela lipieť ešte dlhší čas, no sen sa vyparil a sním aj ten kúsok nečakaného šťastia. Teraz mi ostala len temnota tejto izby a moja stratená myseľ. Ležím s otvorenými očami a pozerám sa na miesto kde by malo byť okno, no za ním je len samá čiernota. Snažím si na niečo spomenúť, chcem vedieť čo sa stalo, chcem sa rozprávať s Nat, no zo všetkého najviac by som chcela nájsť človeka, ktorý mi toto urobil. Chcem zakričať na môj mozog aby sa spamätal a odomkol tu zamknutú skriňu so spomienkami na to ráno. Doktor vravel, že to je normálne, že by sa mi mali spomienky vrátiť, no kedy ? Niekedy ráno sa tu objaví nejaký policajt a ja mu nebudem mať čo povedať. No čo by som mu povedala keby som si niečo pamätala ? Povedala by som mu pravdu ? Čo ak by ta pravda ovplyvnila všetko okolo mňa ? Nechcem byť, ako všetky tie ostatné dievčatá, nechcem byť tá na ktorú sa bude ukazovať, aha to ona je tá obeť. Nechcem aby okolo mňa chodili po špičkách. Nechcem aby si zo mňa Martin robil srandu a ponižoval ma ešte viac, ako doteraz. Akoby som ho už počula.
„Aj ľudia na ulici vidia aká bezvládna si. Stačí ak sa na teba pozrú a vedia, že ťa zlomia. Si pre nich ľahká obeť, ktorá sa vzdá bez akéhokoľvek úsilia. To v tebe ľudia vidia."
Nie. Nie. Nemôžem si dovoliť takto rozmýšľať. Potrasiem hlavou a odoženiem tieto myšlienky preč. Nemá pravdu, nie som slabá, nedám sa len tak ľahko zlomiť. Možno, že je aj dobré, že si na nič nepamätám. Nemám čo povedať a nikto to nebude nijako riešiť. To poviem aj tomu policajtovi zajtra. Som nažive. Som v poriadku a môžeme sa pohnúť ďalej. To je to čo robím vždy, tvárim sa, že som v poriadku a idem ďalej. Život ide ďalej. Zaujíma ma ale čo na to povie mama. Bude vôbec prekvapená ? Bude sa o mňa báť, alebo sa bude tváriť, že sa nič vážne nestalo. Možno som predsa len po nej. Predstierať, že sa nič nestalo je naša spoločná záľuba. Musím zo sebou niečo robiť lebo sa tu zbláznim. Zdravou rukou sa snažím podoprieť a posadiť, no vo chvíli kedy sa zapnú moje brušné svaly ma zaplaví bolesť a ja sa zvalím späť na posteľ. Ach, do riti. Chytím si brucho a zhlboka dýcham. Bolesť sa pomaly presúva do celého môjho tela no hlavne do môjho predlaktia kde rezavo bodá v rytme môjho srdca. Doktor mi vážne musel znížiť dávku liekov od bolesti. Zaujímavé ale je, že to začalo bolieť v momente kedy som urobila pohyb, dovtedy som žiadnu bolesť necítila. Chvíľu takto nehybne ležím a snažím sa tu bolesť predýchať, no neúspešné. Všimla som si ale jedno, kým mi bolesť pulzuje v celom tele moja myseľ je prázdna, žiadne myšlienky, žiadne pocity. Iba bolesť. Zavriem oči a vnímam každý centimeter môjho tela. Snažím sa prevrátiť na druhú stranu, možno takto uľavím bolesti no nie. Takto je to ešte horšie. Otočím sa späť na chrbát a rukou zdravej ruky si jemne prechádzam po obväzoch, snažím sa upokojiť to bodanie. Ako sa tam v bolestiach ležala, uvedomila som si, že okrem tej bolesti cítim aj niečo iné. Samotu. Odkedy sa mama začala zaujímať viac o chlapov, ako o mňa som vedela, že ostanem na všetko sama, sama som sa vyrovnala s prvým rozchodom, sama som si čistila rany keď som spadla z bicykla a sama som sa pochválila v zrkadle vždy keď som odchádzala z domu. No nikdy som sa pri tom necítila osamote. Bola som rada sama, myslím, že som samú seba presvedčila, že som rada sama, pretože keď som sama, nikto mi nemôže ublížiť, myslím, že som samú seba presvedčila, že som rada sama pretože niekde hlboko sa bojím, že ma nikto nebude milovať tak, ako chcem aby ma ľudia milovali. Naučila som sa byť tu sama pre seba, naučila som sa nikoho nepotrebovať. No teraz, keď tu ležím v neskutočných bolestiach zavretá v temnote a v mojich myšlienkach sa cítim neskutočne osamelo a želám si aby tu pri mne bola moja mama a ocko a chlácholivo ma hladkali po ruke a hovorili mi, že všetko bude v poriadku. Na malý moment si dovolím predstaviť si to. Predstavím si, ako by bolo všetko inak, no viem, že to nikdy nebude možné. Mysľou mi prebehne to, že možno to takto ma byť, nie je mi súdené mať normálny život, normálnych rodičov. Okrem Nat nemám nikoho iného. Musím sa zmieriť s faktom, že samota je to, čo mi bude v mojich žilách prúdiť navždy. Nikto nebude schopný dostať sa cez všetky tie múry, ktoré som si za tie roky okolo seba vybudovala, dokonca ani Nat. Navždy ostanem sama, Martin sa o to sám postaral. Pristihnem sa pri tom, ako silno žmúrim oči a ako si zatláčam nechty oboch rúk do dlaní.
Niekedy ta osamelosť musí skončiť nie ? Nakoniec to všetko skončí a ja budem konečne voľná. Nechty si ešte silnejšie zaryjem do dlaní. Neviem, ako dlho som tam takto ležala. Neviem koľko minút alebo hodín prešlo, no nakoniec som od bolesti, vyčerpania zo slzami v očiach opäť zaspala.

Zobudím sa na jemné poklepanie po pleci. Na sekundu neviem kde som a čo sa deje no keď otvorím oči všimnem si sestru, ktorá pri mne bola aj včera a hneď som späť v realite.
„Dobré ránko Sára, prepáč, že ťa budím ale podávajú sa raňajky, hovorila som si, že by ti nejaké to jedlo urobilo dobre." Hovorí mi s úprimným úsmevom na tvári. Absolútne nie som hladná ale prikývnem keď mi predo mňa posúva stolík s tanierom na ktorom sú dve žemle s maslom a šunkou. Tiež tam je v pohári niečo čo sa podobá na mlieko.
„Ako sa dnes cítiš ? Vyspala si sa dobre ?" Pýta sa ma zo záujmom a ja opäť iba prikývnem. Vôbec som sa nevyspala. Práve som sa prebrala ale všetko na čo dokážem myslieť je to, ako opäť zavriem oči a upadnem do spánku. V ruke mi stále pulzuje bolesť a každý nádych je, ako za trest.
„Cítim sa dobre." To je všetko na čo mám práve teraz zmôžem. Viem, že by stačilo jedno slovo a hneď mi zvýšia lieky od bolesti, no bolesť je môj jediný priateľ, to jediné čo ma drží pri zmysloch. Snažím sa ňu aj cez to všetko usmiať.
„To rada počujem, najedz sa určite ti potom bude ešte lepšie." S týmito slovami odíde a zavrie za sebou dvere. Pozerám sa na tanier predo mnou, no jedla sa ani nedotknem. Mám pocit, že keby som do seba dostala nejaké sústo, hneď by vyšlo von. S rukou od seba ten stôl trocha odtlačím, nemôžem to jedlo ani cítiť. Zavriem oči a hneď nato zaspím.

Neviem, ako dlho som spala no keď sa zobudím jedlo je stále predo mnou. Stolík odtlačím ešte ďalej od postele. Potrebujem ísť na toaletu. Chvíľu iba ležím a čakám či nepríde nejaká sestra. Ležím možno desať minút no už ďalej nebudem čakať. S nohami nemám nič na toaletu zvládnem prejsť aj sama. Odkryjem sa a prikrývku položím na kraj postele. Na ruke mám stále zapichnutú infúziu takže budem musieť ísť aj s tým stojanom na ktorom je vak s nejakou čírou tekutinou. Zhlboka sa nadýchnem a celou silou sa zdvihnem do sedu. Celým telom mi prebehne nová vlna bolesti no ostanem sedieť a nechám nech si telo zvykne na novú polohu. Po chvíli nohy pomaly presuniem na kraj postele a spustím ich dole. Jemne sa otočím a už sedím na okraji postele. To nebolo až také ťažké. Opäť chvíľu počkám nech prejde bolesť a nech si telo zvykne. Sedím tam takto s privretými očami a čakám na najvhodnejší okamžik. Keď bolesť trocha povolí, ruky položím na posteľ, zapriem sa a pomaly sa dvihnem sa nohy. Zatočí sa mi hlava ja sa zatackám no stihnem sa zachytiť stojanu na infúziu. Možno po minúte sa mi prestane krútiť hlava a ja sa poriadne narovnám. Celou svojou váhou sa opieram o stojan no stojím. Nohy sa mi trasú akoby som nestála aspoň dve mesiace.
„To zvládnem." Hovorím si sama pre seba a snažím sa posunúť jednu nohu dopredu.
„No ták, to zvládneš." Opriem sa o stojan a nohu posuniem jemne dopredu. Chcem preniesť váhu na druhú nohu no v momente kedy na ňu prenesiem váhu sa otvoria dvere, ja sa zľaknem, prestanem sa sústrediť, predná noha sa mi podlomí v kolene a ja sa s hlasným buchnutím zvalím na zem. Zastonám od bolesti, a za sebou počujem hlas doktora.
„Čo ťa to napadlo ?" a počujem, ako si niečo hundre sám pre seba.
„Len som chcela ísť na toaletu." Poviem mu ticho pretože mi celým telom pulzuje bolesť. Snažím sa prevaliť na chrbát a cítim ruky, ktoré mi v tom pomáhajú.
„Len pomaly." Opakuje doktor stále dokola. Nejako sa mi podarí prevaliť a teraz ležím na chrbte, ťažko dýcham a nad sebou vidím doktora Várnera ktorí kľačí pri mojich nohách a pozerá na mňa nahnevaným no aj vystrašeným pohľadom.
„Dokážeš sa posadiť ?" Spýta sa ma a podáva mi ruku, ja iba prikývnem, podám mu ruku, zatnem zuby a s jeho pomocou sa posadím. Jemne ma posunie aby som sa mohla oprieť o posteľ. Až keď sa opriem a on mi pustí ruku si dovolím vydýchnuť. Pozriem sa na neho a keď vidím aký vyčítavý pohľad mi venuje viem, že to čo som urobila bolo hlúpe.
„Nemusíte nič hovoriť ja viem, že to bolo hlúpe. Prepáčte. Ja-, len som potrebovala ísť na toaletu." Odvrátim pohľad a snažím sa nedať na sebe vidieť bolesť, ktorá mi pulzujem celým telom.
„Myslela som si, že to zvládnem." Poviem potichu. Musel vidieť, že mi to je vážne ľúto pretože nepovedal nič a periférne som videla, ako mi opäť podáva ruku. Pozriem na neho, na tvári má nečitateľný pohľad no podám mu ruku.
„Myslíš, že sa zvládneš postaviť ?" Spýta sa ma a ja neviem, ako odpovedať, neviem či mi ostali nejaké sily no dostala som sa sem sama tak sa musím zvládnuť aj postaviť. Prikývnem. On mi opätuje prikývnutie.
„Môžeš na mňa presunúť celú tvoju váhu ak nebudeš vládať." Opäť prikývnem. Doktor sa presunie na moju ľavú stranu a chytí ma popod pazuchu tak aby ma mohol s ľahkosťou podopierať. Ja sa o neho jemne opriem, pokrčím nohy a aj napriek neskutočnej bolesti, ktorá mi vystrelí do pravého boku sa mi podarí postaviť sa. Nie žeby som sa postavila sama, niekde v polke pohybu som sa zvalila na doktora a on mi pomohol. Keď som už stála na nohách, v dverách sa objavila sestra a keď videla v akej polohe sa s doktorom nachádzame, zdesene zhíkla a pýta sa.
„Čo sa stalo?" Túto sestru nepoznám je pri mne prvý krát. Je nízka a má hnedé krátke voľne rozpustené vlasy.
„Túto Sára sa rozhodla, že je vhodná doba na prechádzku." Odpovie jej doktor. V sekunde je pri mne a jemne ma podoprie z druhej strany.
„Tak čo, myslíš, že ešte zvládneš prejsť na tú toaletu ?" Spýta sa ma doktor, najradšej by som si ľahla no stále potrebujem ísť a už keď stojím...
„Pomôžete mi prosím ?" Spýtam sa ticho a cítim hanbu.
„Jasné, že ti pomôžeme." Odpovie mi sestra akoby ani neuvažovala o tom, že mi nepomôže.
„Skúsime pomalé kroky dobre ? Opieraj sa o nás." Povie mi doktor a pomaly sa spolu začneme presúvať ku dverám do kúpeľne. Najprv to ide ťažko, no každým krokom sa cítim istejšie a istejšie.
„S pomocou to ide hneď lepšie však ?" Spýta sa ma doktor a ja iba zahanbene prikývnem. Keď sme v kúpeľni, doktor ma jemne štuchne aby som váhu presunula na sestru, odtiahne sa odo mňa no stále ma aj on pridržiava za rameno.
„Odtiaľ to zvládnete aj samé. Však dámy?" Spýta sa doktor už s úsmevom.
„Jasné, že to zvládneme." Povie mu sestra, on len prikývne a bez slova odíde z miestnosti a privrie za sebou dvere. Sestra mi pomôže sadnúť si aj postaviť sa z toalety. Pomôže mi umyť si ruky. A pomaly ma odprevadí späť do izby. Už sa o ňu iba opieram ale dokážem chodiť sama. Keď otvorím dvere doktor Várner sedí na hnedej drevenej stoličke no keď si nás všimne hneď pribehne k nám a pomôže mi na posteľ. Pri vysadaní na posteľ ma bolí cele telo a dovolím si uvoľniť sa až keď sa opäť zvalím do mäkkého vankúša. Zatvorím oči od vyčerpania a zhlboka dýcham. Počujem, ako doktor hovorí sestre.
„Ďakujem za pomoc, môžeš nás teraz nechať samých ?" Spýta sa jej a už iba počujem vzďaľujúce sa kroky a zatvorenie dverí. On ostáva ticho no viem, že je v miestnosti.
„Ďakujem za pomoc." Poviem ticho no stále zo zatvorenými očami. Myslím si, že ak by som ich otvorila hneď by v nich videl bolesť, ktorá mi horí v celom tele. Po chvíli ticha povie.
„Vieš Sára, nie je žiadna hanba poprosiť o pomoc. Od toho tu predsa sme, aby sme ti pomohli." Povie mi a ja otvorím oči no stále sa na neho nedokážem pozrieť, neviem čo by som mala povedať tak len prikývnem. Do očí sa mi tlačia slzy. Neviem čo sa to so mnou deje. Pohľad zarývam do prikrývky s ktorou som prikrytá.
„Chcem aby si mi teraz odpovedala úprimne pretože neviem, ako inak ti budem schopný pomôcť. A áno Sára, vážne ti chcem pomôcť." Povie ticho a pokračuje.
„Vidím, že si nič nezjedla čo sa deje ? Musíš byť hladná, či nie ?" spýta sa ma a ja zrazu nedokážem klamať. So taká vyčerpaná a ubolená, že proste poviem pravdu.
„Bojím sa, že ak by som to zjedla, hneď by som to vyvracala von. Vôbec sa necítim dobre." Poviem potichu a stále sa pozerám na prikrývku.
„Máš nejaké bolesti ?" Ja iba prikývnem a z očí mi vyjdú nechcené slzy.
„Myslela som si, že to zvládnem, no už je to priveľa." Záporne krútim hlavou a cítim, ako sa mi zrýchľuje pulz.
„Neviem, ako to zvládnem." Po tvári mi už stekajú slzy no už nehovorím o bolesti.
„Už ďalej nevládzem. Spravte niečo, prosím." Poviem zúfalo medzi vzlykmi. Vidím, ako doktor niečo periférne robí a počujem, ako mi hovorí upokojujúce slová no nevnímam ho. Bolesť, zúfalstvo a strach prebrali kontrolu nad mojím telom a ja sa zmôžem iba na opakovanie tých istých slov.
„Zastavte to."
„Zastavte to."
„Zastavte to."
„Prosím."
„Prosím."
Cítim, ako mi doktor položil upokojujúco ruku na plece, mne sa zatočí hlava a predtým, ako upadnem do spánku počujem doktorov hlas, ktorý hovorí.
„Všetko bude v poriadku. Už je to v poriadku."