Naše malé tajomstvá

Kapitola 20

Domov prídem o pol tretej, pretože som sa po ceste ešte zastavila v potravinách nakúpiť niečo na zajtra a na večeru, lebo po tréningu by sa mi už určite nechcelo, nie žeby som mala niečo iné na práci, ale pravdepodobne budem taká zničená, že budem rada keď si ľahnem. Hneď sa zoblečiem z toho premočeného oblečenia a vydám sa rovno do sprchy. Po sprche sa už iba oblečiem, do tašky si zbalím oblečenie do telocvične a oblečiem si tepláky, bundu obujem sa a pomaly vyjdem z bytu. Mám trocha času na viac a tak sa pomalým krokom, tentoraz už aj s dáždnikom vydám do telocvične. Neuvedomila som si, že som nervóza až pokiaľ som nad tým nezačala poriadne rozmýšľať, práve preto som sa prihlásila hneď a nie až neskôr. Keby som to neurobila včera už by som to určite neurobila vôbec. Spomeniem si že som mala zavolať Nat ako to vlastne dopadlo u lekára. Z vrecka vyberiem mobil a vytočím Nat. Po pár zvoneniach to zdvihne.
„Haló," Počujem jej hlas z druhej strany linky.
„Ahoj Nat," Pozdravím sa jej.
„Ahoj, no ako ?" Spýta sa ma a počujem ako medzi tým ako so mnou hovorí niečo robí.
„Všetko dopadlo dobre, stehy sú von." Oznámim jej.
„Dobre, to je super." Povie a počujem že je zaneprázdnená.
„Veľa práce ?" Spýtam sa jej.
„Och ani mi nehovor, mám toho až nad hlavu." Vzdychne si.
„Nechám ťa pracovať," Zasmejem sa. „ Musím už ísť o chvíľu mám tréning." Oznámim jej.
„Aký tréning ?" Spýta sa ma začudovane. Och, pri tom všetkom zmätku a nervozite som jej zabudla oznámiť, že som sa prihlásila na box.
„Ehmm, tak trocha som sa prihlásila na box." Oznámim jej.
„Vážne ? Ty ?" Spýta sa ma zo smiechom.
„Haha." Ironicky sa zasmejem.
„Ja sa budem smiať potom keď ti nakopem zadok." Smejem sa. Počujem ako na ňu niekto kričí z inej miestnosti.
„Prepáč, musím už ísť, porozprávame sa neskôr." Povie mi a hneď nato ma zruší.
„Aj tebe pekný deň." Poviem si sama pre seba pri tom ako odkladám telefón späť do tašky. Pri tom ako som telefonovala som sa dostala pred telocvičňu. Mám ešte takých dvadsať minút ale aspoň sa v pokoji prezlečiem a počkám. Otvorím dvere, prezujem sa do mojich športových botasiek, na vešiak si zavesím bundu a už prezutá prejdem na recepciu. Hneď ako otvorím dvere vidím, ako sa na mňa usmieva dievča, ktoré tu na recepcii bolo aj minule.
„Dobrý deň, idete na tréning však ? Dobre si Vás pamätám ?" Spýta sa ma a je očividné, že ma dobrú náladu.
„Dobrý, áno dobre si pamätáte." Poviem jej s úsmevom. Ja jej hneď na pult položím peniaze za vstup.
„Ďakujem," Poďakuje a podá mi bloček.
„Možno by Vám bolo lepšie zaplatiť si permanentku, aby ste si nemuseli za každým razom kupovať lístok." Navrhne mi a ja po chvíľke premýšľania uznám že má pravdu.
„Dobrý nápad, nabudúce to už urobím takto." Poviem jej ona sa usmeje.
„Kľudne sa môžete ísť prezliecť, Váš tréner tu ešte nie je, ale čo chvíľa by sa mal objaviť." Oznámi mi.
„Poviem mu že Vás nájde v telocvični." Dopovie.
„Ďakujem." A s týmito slovami sa vyberiem do šatne kde sa prezlečiem, posledný krát sa pozriem na mobil či mi náhodou niekto nevolal alebo nepísal, zamknem za sebou skrinku a s fľašou a uterákom sa presuniem do telocvične. Dnes je tu ešte prázdnejšie ako minule, sú tu iba dvaja chlapci ktorých som tu ešte nevidela, môžu byť v mojom veku. Jeden boxuje do boxovacieho mecha a druhý robí kliky v zadnej časti telocvične. Okrem nich tu nie je nikto iný, takto je to aj tak lepšie, aspoň veľa ľudí neuvidí ako sa strápnim. Prejdem k lavičkám a položím na ňu vodu s uterákom, ešte si stihnem zopnúť vlasy do vysokého copa keď za sebou započujem hlas.
„Vy musíte čakať na trénera boxu však ?" A ten hlas mi je povedomí, otočím sa a ostanem zaseknutá stáť na mieste.
„Sára ?" Spýta sa ma Luke Johnson. Do riti, do riti, do riti. To len ja môžem mať také šťastie.
„Detektív Johnson." Poviem keď sa konečne odseknem.
„Rád ťa opäť vidím Sára." Povie mi milo.
„Vy ste môj tréner ?" Spýtam sa s nádejou že nie. Keď uvidí môj zhrozený pohľad zasmeje sa.
„Vyzerá to tak," Povie a tiež si položí fľašu a uterák na lavičku vedľa mňa.
„Prosím ťa, volaj ma Luke, toto nemá nič spoločné s prácou." Povie mi na odľahčenie situácie, ale vidím ako mu pohľad zablúdil k mojej stále zalepenej ruke. Zmôžem sa iba na prikývnutie.
„Tááákže, prečo si sa rozhodla pre box ?" Spýta sa ma. Takto v krátkych nohaviciach a v obyčajnom tričku s krátkym rukávom vyzerá mladšie a bezstarostne.
„Ehmm, chcela som začať cvičiť ale obyčajný tréning by ma asi nebavil, napadlo mi že box by ma mohol baviť viac." Poviem mu neisto a nervózne. On prikývne že chápe a má pyšný pohľad.
„Rozhodla si sa správne." Usmeje sa. „Robila si niekedy nejaký šport alebo je toto prvý krát ?" Spýta sa ma opäť. Zasmejem sa.
„Nerobila som žiadny šport." Poviem. Ale zrazu si spomeniem. „Často som ale zvykla behať. Ak to pomôže." Dopoviem nervózne.
„Určite to pomôže." Povie mi a prejde na druhú stranu telocvične a naznačí mi nech ho nasledujem.
„Keďže ťa nepoznám, dnešný tréning bude taký všeobecný, aby som spoznal tvoje pohyby, aké máš silné a slabé stránky aby som vedel, ako sme na tom a následne uvidíme kam budú naše tréningy smerovať." Informuje ma a ja prikývnem.
„Tak začneme." Povie a tleskne pri tom s rukami.
„Každý tréning musí začať poriadnou rozcvičkou." Povie a postaví sa predo mňa.
„Budeš opakovať to čo robím ja." Povie a začne robiť nejaké klasické naťahovačky a podobné cviky.
„Do budúcna," Povie medzi tým, ako mi ukazuje ďalšie cviky a sleduje ako ich vykonávam ja. „Bol by som rád ak by si si rozcvičku spravila predtým ako začneme tréning, aby sme tým nestrácali čas." Povie mi.
„Jasné, súhlasím." Poviem a usmejem sa. Ďalších desať minút strávime rozcvičovaním.
„Dobre, teraz by som chcel vidieť, ako si na tom s kondičkou, začneme jemným kardio tréningom." Po týchto jeho slovách som zistila, ako zle na tom vlastne fyzicky som. Po pol hodinovom kondičnom tréningu, kedy som robila všemožné cviky počas ktorých mi Luke vysvetľoval ako dýchať a ako vlastne mám tie cviky vykonávať správne, som ostala ležať na podložke, spotená, zadýchaná a bezvládna. Nado mnou sa zrazu objavil Luke a nastavil mi ruku. Vzdychnem si.
„Nechaj ma zomrieť." Poviem bezvládne ale podám mu ruku. On sa z chuti zasmeje.
„Nebuď dramatická." Povie mi so smiechom. Ironicky sa na neho pozriem.
„Moja kondička je hrozná." Poviem mu a snažím sa dýchať spôsobom, akým ma pred chvíľou naučil.
„Vôbec nie je hrozná," Povie mi. „Videl som to už po treťom cviku, preto som ti ich potom dával ťažšie." Povie mi a ja sa ne neho neveriacky pozriem.
„To vážne ?" Spýtam sa pochybovačne.
„Áno, bežne nikomu nedávam takéto cviky na prvom tréningu." Oznámi mi.
„To že si behávala sa teraz ukázalo, telo si pamätá všetko." Povie a podáva mi moju fľašu s vodou. Asi videl môj nedôverčivý pohľad preto dodal.
„Vážne si si viedla dobre. Úprimne som to nečakal." Povie mi milo. Usmejem sa.
„Som plná prekvapení." Poviem mu so smiechom. On sa jemne usmeje a na tvári ma výraz, ktorý úplne neviem kam zaradiť.
„To si." Povie. Chvíľu je ticho a nechá ma nech sa napijem. Potom opäť tleskne s rukami a povie.
„Dobre, takže naše tréningy budú vyzerať nejako takto. Každý tréning trvá dve hodiny. Vyhovuje ti to takto ?" Spýta sa ma.
„Jasné," Odpoviem a on pokračuje.
„Prvú hodinu budeme mať buď kardio alebo silový tréning, budem to trocha striedať, podľa toho ako na tom budeš." Povie. Opäť prikývnem. „Ďalšiu hodinu sa zameráme na box. Ukážem a naučím Ťa základné postoje, údery, kopy a potom prejdeme na súboj." Povie dramaticky. Zasmejem sa.
„Dobre, to znie fajn." Poviem mu a usmejem sa.
„Dobre teraz prejdeme na tú ťažšiu časť." Povie šťastne.
„Nebolo toto to ťažšie ?" Spýtam sa nešťastne. On sa opäť zasmeje a vyzerá ako niekto, kto sa teší z týrania iných.
„Nemáš ani tušenie." Povie nabudene. A mal pravdu. Po ďalšej hodine, kedy mi ukazoval základne postoje, ako držať telo, ruky ako sa pohybovať, som bola viac unavená, ako po tom kondičnom tréningu. Teraz bezvládne sedím na lavičke a utieram si pot, ktorý mi tečie po bokoch hlavy. Nikdy by som nepovedala, že obyčajný postoj s pokrčenými nohami bude taký náročný. Ale zapáčilo sa mi to. Počas tréningu ma často zabolelo na rebrách Luke si to samozrejme všimol a pýtal sa ma na to. Vysvetlila som mu to a potom vždy keď videl že mám bolesti mi nechal chvíľu na vydýchanie. Nepýtal sa ma, nepozeral na mňa tak ako ostatný, že som slabá a že to nezvládnem. Práve naopak, občas som ho zastihla ako sa na mňa pozerá s hrdosťou. Akoby bol hrdý na to že pre seba niečo robím, že to robím aj napriek bolesti. Najprv som si myslela že to nebude dobré, keďže vie o mojom prípade a tom všetkom. Ale ukázalo sa, že si vlastne celkom dobre rozumieme a že je to fajn chlap. Ani raz nespomenul jeho prácu alebo môj prípad. Čo ma potešilo. A okrem toho moja hlava úplne vypla, rozmýšľala som iba nad správnymi pohybmi môjho tela, nad ničím iným.
„Viedla si si vážne dobre." Jeho hlas ma vytiahne z mojich myšlienok. Otočím za jeho hlasom. „Ako si so mnou spokojná ?" Spýta sa ma a vidím na ňom že je nervózny. Možno som nebola jediná, ktorá si nebola istá ako to bude prebiehať.
„Bolo to vážne super, skoro som umrela ale bolo to super." Poviem mu vtipne. On sa zasmeje.
„To rád počujem." Povie úprimne a vidím na jeho držaní tela že mu odľahlo. „Zajtra ťa bude bolieť celé telo, a budeš mať problém hýbať sa, práve preto budeme mať tréning aj zajtra." Povie mi škodoradostne. Bezradne pokrútim hlavou.
„Vy si užívate keď niekto trpí však ?" Zasmejem sa. On sa nezasmeje a v očiach mu blysne emócia. Dotkla som sa ho ?
„Iba v telocvični." Povie a jemne sa usmeje.
„O ktorej môžeš zajtra prísť ?" Spýta sa a chce zmeniť tému.
„Zajtra už pracujem, mala by som tam byť do siedmej." Poviem.
„Dobre, tak tréning na ôsmu ti bude vyhovovať ?" Spýta sa ma.
„Jasné." Odpoviem s úsmevom.
„Dobre teda, vidíme sa zajtra večer. Bola si vážne super." Povie mi hrdo. Ja sa zahanbene usmejem.
„Dovidenia." Poviem mu. On sa na mňa urazene pozrie a zagúľa očami.
„Hovoril som ti aby si mi tykala." Povie mi prísne, ale smeje sa. Je divné tykať mu, keď ani nie pred pár týždňami riešil môj prípad, keď tak o tom rozmýšľam, vravel že ma ešte bude kontaktovať ale nekontaktoval ma. Zaujímalo by ma prečo.
„Jasné, jasné. Prepáč." Poviem a vidím ako sa mu zmenil výraz tváre.
„Ahoj." Poviem.
„Ahoj Sára." Povie mi a odchádza do šatne. Možno je super že práve on je môj tréner. Možno že sa predsa len mám šancu na lepší život.