Naše malé tajomstvá

Kapitola 6

Posledný týždeň sa niesol v pracovnom nasadení. Kaviarni sa darilo, každý deň sme mali plno. Máme otvorené od šiestej ale väčší nával ľudí začína chodiť od siedmej, čo znamená to, že mám trocha času pre seba. Každé ráno chodím do práce o hodinu skôr. Stal sa z toho taký môj ranný zvyk. Milujem tráviť čas tam, milujem to ranné ticho zmiešané s atmosférou, ktorá tam je. Ráno keď vychádza slnko si vždy vyberiem jednu knihu, spravím si kávu, a tak si tam hodinku čítam kým nemusím otvoriť. Môžem povedať, že sa z toho stala moja najobľúbenejšia časť dňa. Ľudí je cez deň dosť, ale mne to nevadí, stále to zvládam a aspoň je moja hlava ustavične zaneprázdnená myšlienkami na prácu a nie na domov. Doma to nevyzerá nijak zaujímavo. Niečo sa ale pomenilo. Mamu stretávam častejšie. Neviem prečo, ale nadväzuje so mnou malé rozhovory. Pýta sa na môj deň, ako som sa mala a podobné otázky ktorými mi chce dať najavo to, že sa stará. Každým dňom ale pôsobí unavenejšie a unavenejšie. Vyzerá choro a keď som jej pýtala, ako sa cíti povedala mi, že to určite bude iba angína alebo niečo podobné. Naopak Martin je doma minimálne. Od poslednej udalosti kedy mi rozbombardoval izbu som ho videla iba raz, a to keď som sa vrátila z práce a on sedel s mamou na sedačke v obývačke a pozerali spolu v objatí film. Nepovedal mi nič, no vražedným pohľadom na mňa hľadel až pokiaľ som neprešla z chodby do svojej izby. Nemám ani najmenšie tušenie čo sa deje, ale to, že nie je v mojej prítomnosti mi dáva nádej toho, že by sa veci mohli vrátiť späť do starých koľají. Na druhej strane, s Nat sme skoro nevideli. Má veľa práce s pánom ktorého opatruje, vraj sa mu zhoršil zdravotný stav tak tam musí byť častejšie, niekedy aj celú noc. Preto sme spolu tento týždeň netrávili veľa času iba sme si pár krát zavolali a píšeme si správy. Dnes je piatok ráno a ja sedím na mojom mieste pri okne. Z vonku na mňa dopadá skoré jarné slnko a popíjam si z mojej čiernej kávy. Na stehnách mám položenú knihu ale nemám náladu na čítanie. Nedokážem sa sústrediť na dej. Odkedy som sa zobudila sa neviem zbaviť divného pocitu na mojej hrudi. Neviem čo to znamená, nikdy som nič podobné necítila ale núti ma to byť obozretnejšou. Keď som prechádzala cez prechod pre chodcov trikrát som sa poobzerala či nejde nejaké auto a až potom som prešla na druhú stranu. Dvakrát som prepočítavala peniaze a asi päť krát som skontrolovala to, či som sa dobre prihlásila do pokladne. Neviem prečo to robím, pravdepodobne mám len úzkosť z toho všetkého stresu ale nepáči sa mi to. Nedokážem sa pre to poriadne sústrediť. Teraz len sedím v kresle a cez okno sledujem ľudí, ktorý sa ponáhľajú do práce. Vždy ma fascinovalo pozorovať ľudí, ako si žijú vo svojej vlastnej bubline. Niekedy som zvykla hádať aké problémy ma ten človek alebo kde pracuje na základe toho, ako sa v danom okamihu správal, ako bol oblečený alebo aký mal výraz tváre. Vždy ma to fascinovalo. Vďaka tomu som prišla na to, že na prvý pohľad nevieme posúdiť aký ten človek je, prečo je taký aký je, aký príbeh sa skrýva za všetkými tými múrmi, maskami, tetovaniami a šialenými účesmi. Hádam aj preto neposudzujem ľudí na základe prvého stretnutia. Nikdy nevieme prečo sa ten človek chová tak, ako sa chová, nevieme aký deň mal, čo sa mu stalo pred hodinou, sme iba ľudia, mali by sme si navzájom pomáhať a dávať druhé šance. Nie vždy sa to ale vyplatí. Z vrecka vyberiem slúchadlá a pustím si hudbu. Takto tam sedím so slúchadlami v ušiach až do trištvrte na šesť. No teraz už musím prichystať kaviareň pre zákazníkov. Zložím všetky stoličky. Zapnem kávovar. Vyberiem poháre z umývačky, doplním kávu a už iba odomknem vchodové dvere na ktorých aj pretočím tabuľku na nápis otvorené. Keďže takto z rána nechodí veľa zákazníkov, vrátim sa späť k kreslu, vezmem si knihu a presuniem sa bližšie k baru v prípade keby náhodou niekto vošiel. Otvorím si knihu na strane na ktorej som skončila a snažím sa začítať keď v tom vojde dnešný prvý zákazník. Po tom prichádza viac a viac ľudí a konečne sa naplno ponorím do práce. Na konci zmeny som už aj úplne zabudla na pocit, ktorý ma sprevádzal celé dnešné ráno. Po tom, ako odišiel posledný zákazník a dorobila som posledné potrebné veci, zvalila som sa gauč a konečne som si vyložila nohy. Dnes bol vážne náročný deň. Chvíľu tam iba takto sedím a oddychujem, no po chvíli sa ozve môj prázdny žalúdok. Na obed som toho nezjedla veľa, mala som nejaký stiahnutý žalúdok no teraz už vážne umieram od hladu. Doma si niečo uvarím, čo mi pripomína, že musím zájsť do najbližšieho supermarketu a niečo nakúpiť.

Domov sa vraciam s dvoma plnými taškami potravín. Nevedela som sa rozhodnúť na čo mám chuť, tak som nakúpila veci asi na tri hlavné jedlá. Nechala som sa uniesť a teraz som to trpko oľutovala. Z nejakého úžasného dôvodu nám nefunguje výťah, čo mi nedáva zmysel pretože ráno ešte normálne fungoval a nevšimla som si žiaden oznam o tom, že bude mimo prevádzky. No teraz je na dverách vyčapený nápis : Z technických príčin je výťah uzatvorený čo znamená, že sa musím s tými taškami štverať po schodoch až na štvrté poschodie. Nie je lepší spôsob na zakončenie dňa, ako také ľahké kardio, čo v mojom prípade znamená to, že by som vážne mala začať cvičiť, pretože kým so vyšla hore, z chrbta sa mi začal liať pot a som zadýchaná akoby som zabehla maratón. No konečne som hore a s úľavou vojdem do bytu. Viem, že doma nikto nebude pretože mi včera mama spomenula niečo o tom, že idú na narodeninovú oslavu jej kamarátky a pravdepodobne sa vrátia až neskoro večer. Vážne som sa čudovala, že mi povedala kam idú, odkedy sme sa presťahovali to neurobila ani raz. Ale musím uznať, že v posledných týždňoch sa náš vzťah vážne zlepšil takže hádam takto to teraz bude prebiehať. Vo svojej izbe sa prezlečiem do pohodlnejšieho oblečenia a idem sa pustiť do vybaľovania tašiek. Všetko povykladám na stôl, ták a teraz sa iba rozhodnúť čo navarím. Mám tu potraviny na tri jedlá, kuracie prsia na smotane s ryžou, kuracie špagety alebo šalát s grilovaním hermelínom. Chvíľu iba tak stojím a rozmýšľam na čo mam najväčšiu chuť. Myslím, že vyhrávajú kuracie prsia na smotane. Odložím všetko ostatné, pustím si hudbu a začnem variť. O necelú hodinu si už nakladám na tanier a vyberiem sa do obývačky. Odkedy tu nestretávam Martina a som doma sama trávim v obývačke pri televízore viac času. Máme jeden z tých nových inteligentných televízorov a objavila som, že si tam môžem prehrať rôzne filmy zadarmo. Vyberiem si nejaký náhodný film, ktorý som ešte nevidela a pustím si ho. Popri tom sa jem moju večeru. Keď som dojedla, položila som tanier na stôl a vyložila som si nohy na gauč. Poležím si tu pokiaľ neskonči film a potom pôjdem do izby. Môj plán mi ale nevyšiel a ja som po chvíli od vyčerpania z dnešného dňa zaspala.