Naše malé tajomstvá

Kapitola 4

V bare nebolo veľa ľudí, buď bolo ešte skoro alebo to bolo tým, že rozumní ľudia nezvyknú chodiť do baru v pondelok večer. V boxoch okolo parketu sedelo iba pár ľudí, väčšina z nich bola mladšia, ako mi a sedeli v menších skupinách. Na parkete bolo prázdno, hudba hlasno hrala. S Nat sme si našli prázdny box blízko pri bare a sadli sme si. Nat mi niečo hovorila, ale cez hudbu som ju ledva počula no s jej gestikulácie som pochopila, že nám ide objednať niečo na pitie. Iba som jej s hlavou prikývla. Sledovala som ju, ako odchádza ku baru a, ako barmana obdarovala jej okúzľujúcim úsmevom. Smiala som sa na tom, ako barman hneď presunul všetku jeho pozornosť na ňu. Videla som, ako sa rozprávajú a na niečom sa smejú. Nat je neskutočná, vie presne, ako zaujať chlapa. Kiežby som aj ja mala taký dar. Obzerám sa po bare, je tu prítmie, iba na parket svietia svetlá rôznej farby. Všetko je tu moderne dizajnovo zariadené. Vyzerá to na jeden z tých luxusnejších barov. Neviem, kde na tieto miesta chodí, nikdy som si nemyslela, že by bola jedná z tých dievčat, ktoré sa po večeroch opíjajú a divoko tancujú. O malú chvíľku sa vrátila s hrdým výrazom na tvári, ktorý hovoril, neboj sa všetko som vybavila. Iba sa zasmejem a prisuniem sa bližšie k nej, aby sme sa navzájom počuli.

„Ty si, ale diablica." Smejem sa na nej. Drgne do mňa, ale tiež sa smeje.
„Musíš vedieť, ako si vyžobrať zľavu a celovečernú obsluhu zadarmo." Žmurkne na mňa. Iba krútim hlavou.
„Si úžasná vieš o tom? Nechápem prečo sme nikdy predtým neboli von, mohli sme si užiť veľa zábavy."
„Nikdy nie je neskoro na to začať." Smejeme sa a v tom nám barman prinesie naše prvé drinky. Všimnem si, že na menovke ma napísané, že sa volá Brett. Venuje Nat krásny úsmev a žmurkne na ňu. Nat sa tiež usmeje a pri tom, ako nám položí drinky na stôl mu rukou jemne prejde po tej jeho. V tom momente to už nemôžem dlhšie vydržať a vybuchnem do smiechu. Hlavu otočím dole ku sedadlu a tvárim sa, že niečo hľadám v kabelke. Nat do mňa pod stolom kopne.
„Ďakujeme, dnes večer si náš človek. V tej košeli vyzeráš vážne dobre." Flirtuje s ním, je to také očividné, ale nemyslím si, že si to Brett uvedomuje. Vyzerá, ako niekto kto je v tomto biznise nový, je mladší, ako mi. Nat sa na tom veľmi dobre zabáva.

"Ďakujem." Odpovedá Brett, ale urobí pauzu, pretože nevie naše mená a čaká či sa mu predstavíme.

„Ja som Nat, teší ma Brett." Podá mu ruku a zdá sa mi, že ešte niečo povedal no cez hudbu som ho dobre nepočula. Zase ma Nat kopne pod stolom. Odvážim sa na nich pozrieť a stretnem sa s jeho pohľadom, odvrátim zrak a nechápavo sa pozriem na Nat. Zas ma kopne a vyvalí na mňa tie jej veľké oči. Och, čaká, že sa mu tiež predstavím. Nemôžem sa prestať usmievať na tejto situácií, ale venujem Brettovi najviac zvodný pohľad aký dokážem zahrať.
„Ja som Sára, tiež ťa veľmi rada spoznávam." Natiahnem sa za ním, aby sme si tiež mohli potriasť rukami.
„Ďakujeme Brett. Keď uvidíš, že máme prázdne poháre nič sa nepýtaj iba nám nos ďalšie." Žmurknem na neho. On iba prikývne a ďalej svoju pozornosť venuje iba jej. Nemôžem sa prestať usmievať. Začína ma bolieť líce.
„Ak by ste niečo potrebovali dámy, stačí povedať a hneď som pri Vás." Hovoril v množnom čísle, ale celý čas pozeral na Nat. Otočil sa na odchod a v tom som vybuchla do ďalšieho návalu smiechu. Počujem, ako sa aj ona smeje.
„Chudák chlapec, pozri, čo s ním robíš."
„Ale no tak je taký mladý, chudák ešte nevie, čo ho pri práci barmana čaká, niekto ho musí poučiť. Môže byť rád, že som to iba ja." Ďalej sa smejeme. Ja krútim hlavou a vezmem môj pohár do ruky. Dvihnem ho namierim na Nat. Ona zdvihne tiež ten svoj a štrngneme si.

„Na nás." Poviem.
„Na nevinných barmanov." Odpovedá ona so šibalským úsmevom. Každá si odpijeme zo svojho pohára. Neviem, čo to objednala, ale chutí to vážne vynikajúco. Pozriem na ňu prekvapene.
„Čo ? Čakala si, že vyberiem nejakú blbosť ? Už keď sme tu, nech to aspoň stojí za to."
„Nečakala som, že to bude také dobré, viem, že ma chceš opiť, ale takto to dosiahneš veľmi rýchlo." Smejem sa.
„Prospeje ti to." Pohľad jej na chvíľu zablúdil k môjmu lícu. Je možné, že to vie ? Nie, nemôže to vedieť, začínam byť paranoidná. Tvárim sa, že sa nič nedeje a opäť sa napijem.
„Obom nám to prospeje. Takže na zdravie." Aj ona vezme svoj pohár do ruky a takto tam sedíme možno hodinu. Iba popíjame z našich drinkov a rozprávame sa o všetkom možnom. Tak sme sa zarozprávali, že som si ani nevšimla koľko ľudí tu zrazu je. Všetky boxy boli plné a pri bare ostali iba dve voľné stoličky. S Nat sme pili už asi tretí drink. Alkohol v našich žilách nám dal úžasný nápad presunúť sa k baru. Objednali sme si ďalší drink a chvíľu tam iba v tichosti sedeli a sledovali ľudí, ktorý chodili po bare až pokiaľ Nat neprehovorila.
„Tieto bary to nie sú, ako kedysi. Prečo nikto netancuje ? Chcem tancovať." Prekvapene na ňu pozerám a smejem sa.
„Si nejaká akčná nemyslíš si ? A si poriadne opitá." Smejem sa na jej urazenom pohľade.
„Nie som opitá, nudím sa, poďme to tu trocha roztočiť."
„Ja netancujem Nat, na to by som musela vypiť ešte viac tohto." S prstom ukážem na pohár predo mnou. Má sklamaný pohľad tak pokračujem.
„Ale rada sa pozriem na to, ako to tu dáš do pohybu."
„Vážne ? Nebude ti to vadiť?"
„Ale prosím ťa, choď uži si to. Ja si to tu užijem s mojim novým priateľom, aha prepáč zabudla som Vás predstaviť." Smejem sa a beriem do ruky môj pohár.
„Aha toto je Finn. Zoznámte sa, poznáme sa už dlho a je to dokonalý chlap, veľa toho nenahovorí, ale dokáže ťa pekne rozpáliť." Sledovala som, ako sa jej pohľad zmenil z nechápavého na výbuch smiechu. Ja som sa k nej pridala a takto sme sa smiali až pokiaľ má nezačalo bolieť brucho a tvár.
„Stačí, och bože ty si úžasná." Hovorí Nat a drží sa pri tom za brucho. Ja sa nemôžem prestať smiať tak jej len cez smiech hovorím.
„Choď už, nájdi si svoju obeť a dajte tento klub do pohybu."
Ukazujem rukou do miestnosti. Nat mala na tvári stále úsmev, ale nezaváhala ani sekundu. Hneď sa postavila a svoju ruku obmotala okolo prvého chalana, o ktorého zavadila pohľadom. Videla som, ako mu niečo šepká do ucha a o chvíľu neskôr ho už ťahá do stredu parketu a niečo kričí na chlapa, ktorý je za reproduktormi. Zrazu sa hudba zmenila na nejakú rytmickú a rýchlu. Smejem sa, keď na mňa Nat žmurkla a mala nadšený natešený pohľad. Ukázala som jej ruku so zdvihnutým palcom a taktiež som na ňu žmurkla. O chvíľu na to sa na tanečný parket pridávalo stále viac a viac ľudí. Už som Nat strácala medzi telami všetkých tých ľudí, tak som sa iba otočila k baru a napila som sa z pohára. Cítim, ako alkohol pomaly preberá kontrolu nad mojím telom. Je to dobrý pocit, akoby som nebola schopná ovládať nič, akoby som bola iba schránka. Vyhovovalo mi to takto, skoro som zabudla aký je to pocit. Hlava je vypnutá a ticho. Och, bože dlho nebola moja hlava takto ticho. Privriem oči a užívam si tento prázdny pocit. Je zvláštne, že aj keď je miestnosť plná ľudí, tento pocit si vie nájsť cestu do môjho srdca. Vzdialim sa od všetkého a cítim sa akoby moje telo zabudlo na všetko. Som, ako astronaut, ktorý lieta nad zemskou atmosférou, tak blízko a zároveň tak ďaleko. Neviem, ako dlho som takto bola, možno som aj zaspala. Zrazu, ale pocítim silný úder do môjho ľavého boku. Strhnem sa od strachu, vyskočím na nohy a už ďalej neovládam správanie môjho tela. Ta úžasná prázdnota je preč a vystriedal ju číry strach. Keď otvorím oči pred sebou vidím jeho. Nie, ako ma tu našiel? Nie toto nemôže byť pravda, nie – nie. Nie tu, Nat to nemôže vidieť. Cítim, ako mi šialene bije srdce. Akoby mi jeho prítomnosť brala kyslík z pľúc. Nie je to skutočné, toto nemôže byť skutočné. Silno zatvorím oči a záporne krútim hlavou. Chcem ten výjav striasť z mojej hlavy. Nie – nie. Pomaly začínam počuť hudbu a hlasy. Najprv ich počujem, ako z diaľky a postupne sa približujú. Jeden hlas počujem zreteľne akoby bol hneď vedľa mňa.
„Prepáč, nevidel som ťa, hej si v poriadku ?" Cítim, ako sa ma dotkla studená ruka. Strhnem sa a prudko otvorím oči. Urobím rýchle dva kroky dozadu.
„Hej bože, čo je s tebou ? Vážne som do teba nechcel naraziť, bola to nehoda." Predo mnou stojí cudzí chlapec, môže byť v mojom veku a má zmetený výraz. Obzerám sa okolo seba, je preč, nie je tu. Kam zmizol ? Pred chvíľou bol priamo predo mnou. Čo sa to som nov deje ?
„Si v poriadku?" Pýta sa ma zmätene neviem mu odpovedať, nemôžem mu odpovedať, neviem nájsť svoj hlas, otváram ústa, ale nevychádza z nim žiaden zvuk. Počujem povedomí hlas.
„Hej! Čo sa tu deje ? Čo od nej chceš ?" Vedľa neho zrazu stojí Nat a ochranársky doňho buchne rukou. Odstrčí ho ďalej.
„Sára, čo ti spravil ?" Je tu strašné dusno, nemôžem tu ostať, záporne krútim hlavou, rýchlo sa otočím a najrýchlejšie, ako viem sa snažím pretlačiť ku dverám. On za mnou ešte kričí ospravedlnenia a zdá sa mi, že Nat kričí moje meno, ale pokračujem ďalej. Narážam do spotených tancujúcich tiel, počujem nahnevane mrmlanie, ale nevnímam ich. Musím sa dostať na vzduch. Čo sa to som nov do riti deje ? Tlak na hrudi sa každým krokom zväčšuje. Pred sebou vidím dvere, s celou silou do nich vrazím a som vonku. Do pľúc mi narazí silný príval studeného vzduchu. Urobím pár krokov od dverí, prídem k múru oproti baru, vystriem ruky pred seba a opriem ich o ľadový múr. Snažím sa robiť pomalé hlboké nádychy. Mám rozmazané videnie, ale s každým nádychom sa to zlepšuje. S každým studeným návalom vzduchu do pľúc sa uvoľňuje zovretie na mojej hrudi. Som v pohode, to nič nebolo. Iba vydýchaný vzduch. Akoby z môjho tela naraz vyprchal všetok alkohol. Bol tu, bol tu, nie som šialená. Prosím povedzte mi niekto, že tu naozaj bol. Opäť zatvorím oči a dýcham. Srdce sa mi spomaľuje a tlak na hrudi je skoro preč. Opäť na chrbte pocítim dotyk nejakej ruky. Rýchlo sa narovnám a jedným prudkým pohybom sa otočím. Predo mnou stojí Nat a vyzerá vyľakane.
„Hej, hej to som iba ja. Si v poriadku ?" Pýta sa ma so starostlivým a vystrašeným pohľadom.
„Áno, prepáč, ja – ja som v pohode. Musela som ísť na čerstvý vzduch, bolo tam strašne dusno." Hovorím, ale nepozerám pri tom na ňu, pohľad mám zapichnutý do zeme a nervózne si šúcham ruky.
„Obťažoval ťa ten chalan ?" Má nahnevaný hlas, vtedy sa na ňu pozriem a vyzerá akoby jej stačilo jedno moje slovo a rozbije tomu chlapcovi tvár.
„Nie, vážne som v pohode, len do mňa narazil. Potkol sa. Len som sa zľakla to je všetko."
„Nevyzerala si zľaknuto vyzerala si akoby si videla ducha, bola si vydesená k smrti Sára." Odvrátim pohľad. Prečo to nemôže nechať tak ?
„To sa ti muselo iba zdať, vážne sa nič nestalo."
„Určite sa mi to nezdalo, nikdy som ťa nevidela takúto. No tak povedz mi, čo sa stalo."
Som ticho, nehovorím nič, nepozriem sa na ňu, nemôžem vidieť ten pohľad.
„Nebude ti vadiť ak by sme odišli ?" Spýtam sa ticho.
„Skočím nám po veci, ty počkaj tu, hneď som späť." Iba prikývnem. Počujem jej vzdiaľujúce sa kroky a buchnutie dverí. Až vtedy dvihnem hlavu a zhlboka sa nadýchnem. Čo by chcela počuť ? Čo by som jej mala povedať, keď ani sama netuším, čo sa vlastne stalo. Opriem sa chrbtom o múr a takto čakám pokiaľ sa vráti. O necelých päť minút sa opäť ozve buchnutie dverí a keď dvihnem hlavu vidím Nat, ako prichádza s našimi vecami.
Podídem k nej a bez slova si ich vezmem. Pomalým krokom ideme v tichosti po chodníku okolo cesty. Nevnímam jej prítomnosť no zrazu počujem, ako niečo hovorí. Pozriem na ňu a vidím, že telefonuje. Volá taxík. Opäť odvrátim pohľad a venujem sa vlastným myšlienkam. Ona ma nepreruší, nepovie nič a ja neviem, čo by som mala povedať tak som ticho tiež. Neviem, ako dlho iba tak kráčame, ale po nejakej chvíli mi povie.
„Taxík tu čo chvíľa bude, stále platí to, že môžeš ostať u mňa, vieš to však ?" Hovorí ticho. Prikývnem do zeme.
„Ďakujem." Poviem a v tej chvíli pred nami na krajnici zastaví biele auto. Nat otvorí dvere a obe nastúpime. Počujem, ako taxikárovi hovorí adresu a sme v pohybe. Cesta prebehne v tichosti, iba spredu počujem z rádia hrať nejakú popovú hudbu. Po necelých desiatich minútach jazdy sme zastavili pri troch panelákových budovách. Všade bola tma iba na chodník sem tam svietilo pouličné osvetlenie. Nat zaplatila, poďakovala a už sme stáli pred vchodom jej paneláku. Otvorila vchodové dvere, vošli sme dnu a privolali výťah. Stále bez slova sme čakali, kým sa výťah pristaví. Bola som jej vďačná za to, že bola ticho, že odo mňa nechcela vysvetlenie ani mi nedávala ponaučujúcu prednášku. Proste ma nechala tak, možno je to iba dočasné, možno iba chce počkať na správnu chvíľu alebo, keď budeme v bezpečí jej bytu. Ale teraz je ticho a ja mám aspoň príležitosť vymyslieť si niečo dôveryhodné. Nie, žeby som mala nejaký nápad alebo aspoň cestu akou to chcem celé nasmerovať, ale aspoň mám čas. Výťahom sme sa vyviezli na šieste poschodie a odomkla dvere. Vyzula som si topánky a moju bundu som zavesila ne vešiak, kde mala Nat zavesené jej kabelky a kabáty.
„Nie je to nič moc, ale aspoň niečo" venuje mi nesmelý úsmev, rozhliadnem sa okolo seba, byt je menší, ale štýlovo a minimalisticky zariadený takže sa zdá, že je priestranný. Všetok nábytok je ladený do čiernej a biele a už teraz sa tu cítim úžasne. Páči sa mi tu, presne tak nejako by som si predstavovala aj ja svoj vlastný byt.
„Je to tu skvelé, ďakujem, že tu dnes môžem prespať." Poviem jej vďačne.
„Nemusíš mi ďakovať, dvere máš otvorené kedykoľvek."
Venujem jej jemný úsmev.
„Nie si hladná, mám v chladničke jedlo zo včera ak máš chuť."
Pri tom všetkom som si ani neuvedomila aká hladná som, od obeda v práci som nejedla nič a ten alkohol tomu tiež veľmi nepomohol.