Naše malé tajomstvá

Kapitola 9

Píp.
Píp.
Píp.
To je zvuk, ktorý hlasno počujem niekde za mnou keď sa zobudím. Čo je to za zvuk ? Kde to som ? Začnem nad tým rozmýšľať až sa mi pomaličky v mysli začnú vynárať útržky zo včerajšieho rána. Neotváram oči. Nechcem otvoriť oči. Obávam sa toho čo bude nasledovať po tom keď ich otvorím. Zrazu bez toho aby som otvorila oči viem, že som v nemocnici. Pamätám si to, viezla ma záchranka. Pamätám si hlas záchranárky. Pamätám si, ako mi hovorila, že mám vydržať, no nič iné. Neviem si spomenúť prečo som vlastne v tej záchranke skončila. Snažím sa rozpamätať no nedokážem to. Nedokážem si na nič spomenúť. Neviem čo mám robiť. Chcela by som takto ležať aspoň ďalší deň no tiež si musím niekoho opýtať čo sa stalo. Jemne pohnem s prstami na rukách a cítim na nich jemnú studenú látku prikrývky. Spočiatku to ide trocha ťažšie sú stuhnuté no po chvíli cvičenia to ide bez problémov. Pohnem s prstami na nohách, všetko cítim to musí byť dobré znamenie. Započúvam sa do zvukov okolo mňa. No okrem pípania prístrojov a tlmeným zvukov rozprávajúcich sa ľudí, ktoré pravdepodobne vychádzajú z druhej strany dverí nepočujem nič iné. Podľa zvukov okolo mňa si myslím, že som v izbe sama čo je dobré. Neviem si ani len predstaviť, ako musím práve teraz vyzerať a nechcem aby ma niekto v takomto stave videl. Pomaly sa snažím roztvoriť oči. Najprv mám pocit, že ich mám zalepené pretože sa mi to nedarí. No asi na tretí pokus sa mi podarí rozlepiť ich. Do oči mi udrie ožarujúce svetlo. Vidím iba bielu farbu odrážajúcu sa od stien. Nechám oči iba jemne pootvorené aby som si zvykla na svetlo. Po chvíli už rozoznávam veci okolo seba a svetlo, ktoré vychádza z okien mi prestáva bolestivo rezať oči. Možno po ďalšej minúte ich otvorím úplne a poobzerám sa po izbe. Izba je malá, je tu iba jedna posteľ na ktorej ležím. Vedľa postele je biely noční stolík a oproti posteli je hnedý veľký stôl a dve stoličky a vedľa sú biele dvere, ktoré pravdepodobne vedú do kúpeľne. No okrem toho ma obklopujú len štyri biele steny a jedno veľké okno cez, ktoré môžem vidieť v diaľke stromy a malé domčeky. Chcem sa oprieť o ruky a nadvihnúť sa no v momente kedy na ruky preložím svoju váhu sa mi pravá ruka podlomí od bolesti a ja s nadávkou zvalím na posteľ. Pozriem sa na ruku v ktorej mi teraz pulzuje bolesť. Celé predlaktie mam zabalené v hrubej vrstve bielych obväzov. Pozriem sa na druhú ruku v ktorej mám zapichnutú hrubú ihlu, ktorá je napojená na hadičku ku infúzií. Na prste mám pripevnení nejaký prístroj. Opäť sa pozriem na ruku v obväzoch a snažím si spomenúť. To dokážem, len pomaly. Čo si pamätám naposledy ? No neviem si spomenúť na nič čo sa stalo pred tou sanitkou. Prudko zažmúrim oči a snažím si spomenúť.
„No ták. No ták." No v mysli sa mi nezobrazujú žiadne spomienky.
„Do riti." Opúšťa ma nádej. Možno si spomeniem neskôr, možno sa mi to iba sníva. Možno si neviem spomenúť iba kvôli tým liekom, ktoré mi prúdia hadičkou do tela. Po chvíli ticha sa s jemným vrznutím otvoria dvere a ja rýchlo otvorím oči.
„Á, tak pozrime sa kto sa nám to konečne prebral." Hovorí mladá vysoká sestrička s hnedými vlasmi, ktoré má stiahnuté do vysokého copa, má príjemným hlas a úsmev na tvári pri tom, ako zatvára dvere a presúva sa ku mojej posteli.
„Ako sa cítiš ?" Pýta sa ma a pri tom kontroluje čísla na prístrojoch pri mojej posteli.
„Cítim sa dobre." Odpoviem zachrípnutým hlasom. Mám sucho v krku a som vážne smädná. Sestrička to musí vedieť a hneď mi naleje vodu z džbánu, ktorý bol položený na nočnom stolíku a podá mi pohár zo slamkou.
„Skús sa pomaly napiť. Malé glgy." Urobím tak, ako hovorí a hneď cítim, ako mi studená tekutina steká do žalúdka.
„Ďakujem." Odpoviem hneď po tom, ako jej naspäť podám pohár. Zapozerám sa na ruku a spýtam sa jej.
„Čo sa mi stalo ?" Venuje mi smutný pohľad plný sympatie.
„ Zlatko, priviezla ťa sanitka s veľkou stratou krvi no tvoja kamarátka, ktorá prišla s tebou nám nevedela povedať čo sa ti stalo. Vraj si sa už takto objavila pred jej bytom. Skoro sme ťa stratili." Oblial ma pocit paniky a nádeje. Nat je tu ? Išla som k nej ? Sestrička musí vidieť môj zmetený pohľad lebo sa ma spýta.
„Ty si nič nepamätáš ?" Má znepokojený pohľad a ja iba záporne pokrútim hlavou na znak toho, že si vážne nič nepamätám. Prečo si nič nepamätám ? Prečo som išla za Nat ? Začínam panikáriť. Niečo musí byť zlé. Cítim, že mi začína rýchlejšie byť srdce a ja cítim, ako si sestrička stisla ruku.
„Hej neboj sa. Všetko bude v poriadku. Zavolám tvojho doktora a dám mu vedieť, že si už hore. Si iba v šoku všetko bude v poriadku." Usmeje sa na mňa, a to ma trochu upokojilo. No v hlave mi bijú jej slová, že som sa konečne zobudila. A spýtam sa jej to, čoho odpovede sa obávam.
„Ako dlho som bola mimo ?" Ľútostivo sa na mňa pozrie, jemne mi stisne dlaň a odpovie mi.
„Priviedli ťa pred dvoma dňami."
„Čože?" Nemôžem uveriť tomu, že som bola mimo tak dlho.
„Neboj sa hneď za tebou príde doktor a ten ti všetko vysvetlí." Pustí mi ruku a rýchlym krokom vyjde z miestnosti a zavrie za sebou dvere. Opäť ostanem sama. Obklopí ma ticho a ja zase začínam pociťovať úzkosť. Keď som bola mimo tak dlho tak to moje zranenie muselo byť vážne zlé. S prstami si jemne prejdem po obväzoch. Nedokážem si spomenúť prečo ho mám obviazané. Nedokážem si spomenúť prečo práve Nat volala záchranku. Prečo som sa zjavila pri jej dverách ? Ako som sa tam vlastne dostala ? Musela som vážne veľmi krvácať. Kde je Nat práve teraz ? Potrebujem ju. Chcem ju mať pri sebe. Chcem sa dvihnúť z postele, teraz už viem, že musím celú váhu presunúť na ľavú ruku. Musím nájsť Nat, no keď som niekde v polke pohybu dvere sa opäť s vrzgnutím otvoria ale teraz v nich stojí muž v strednom veku. Na sebe má biely plášť a v rukách tiež drží nejaké papiere. Keď si všimne v akej polohe sa práve teraz nachádzam rýchlo zatvorí dvere a pribehne ku mne so slovami.
„Hej, mladá dáma. O čo sa tu snažíme ?" Jeho hlas je hrubý no nie nahnevaný. Jemne ma chytí za rameno a zatlačí ma späť do postele.
„Musíš odpočívať, bola si vážne zranená." Povie prísne no má sympatický hlas plný obáv a ľudskosti.
„Prepáčte." Poviem rýchlo. Neviem čo iné by som mala na to povedať a toto bolo prvé čo mi prišlo na rozum. Zarazene sa na mňa pozrie.
„Nemusíš sa ospravedlňovať, neurobila si nič zlé len chcem aby si bola v pokoji a poriadne si oddýchla. Si slabá pretože si stratila veľa krvi." Povie mi to čo už viem. Stratila som veľa krvi. Ale prečo do riti som tú krv stratila ? Pohľadom skúmam moje prepletené prsty, ktoré mám položené na bruchu. Ani neviem prečo som v jeho prítomností nervózna no on si to musel všimnúť, cítim na sebe jeho pohľad, skúma ma a po chvíli ticha začne rozprávať.
„Prepáč zabudol som sa predstaviť. Som doktor Várner a mal som službu keď ťa priviezli. Mala si otvorenú reznú ranu na predlaktí. Pri tom zranení si stratila veľa krvi. Museli sme ti nasadiť transfúziu. Ranu som ti vyčistil a zašil. No musím ti povedať, že si nás veľmi potrápila. Skoro si nám vykrvácala no podarilo sa nám priviezť ťa späť." Urobí menšiu pauzu a pravdepodobne čaká na moju reakciu no ja sa neho ani nepozriem. Snažím sa spracovať čo povedal, snažím sa spomenúť si no bezúspešne. Doktor Várner opäť pokračuje.
„Pretože si bola mimo dlhšie, ako sme čakali, spravil som ti ďalšie vyšetrenia, ktoré ukázali, že si mala mierny otras mozgu. Pravdepodobne z nejakého nárazu alebo pádu." Prikývnem, že rozumiem aj keď nerozumiem absolútne ničomu.
„Na bruchu máš veľkú modrinu no vyšetrenia neukázali nijaké vnútorne krvácanie ani zranenie." Modrina na bruchu to je novinka, necítila som na bruchu žiadnu bolesť ani pri tom, ako som sa pokúšala dvihnúť z postele. Asi si všimol, že neviem o čom hovorí tak dodal.
„Pravdepodobne ťa to nebolí pretože máš nasadené silné lieky od bolesti." Opäť iba prikývnem a bojím sa na neho pozrieť. Modrina na bruchu, otras mozgu, rezná rana. To absolútne nedáva zmysel. Opäť sa snažím spomenúť, chcem si spomenúť tak veľmi.
„A je tu ešte jedna vec." Pokračuje doktor pomaly.
„Máš narazený nos, a to tiež spôsobilo krvácanie." Čaká na moju reakciu no ja neviem, ako reagovať. Neviem. Neviem. Neviem. Je toho na mňa nejako veľa. Cítim sa, ako sa mi zrýchľuje tep a prístroj začína pípať rýchlejšie.
„Len pokoj, pokoj. Tu ti nikto nemôže ublížiť." Jemne mi položí ruku na plece a stisne mi ho. Necháva ma nech sa ukľudním a keď prístroj opäť spomalí na normálny rytmus jemne sa ma spýta.
„Niekto ti ublížil, mám pravdu však ?" Záporne pokrútim hlavou.
„Ja – ja neviem. Nedokážem si na nič spomenúť." Stále krútim hlavou. Zatvorím oči.
„Prepáčte, ja vážne neviem čo sa stalo. Snažím si spomenúť, vážne sa snažím ale nedokážem si vybaviť nič. Naposledy si pamätám to, že som v sanitke. No nič predtým." Srdce mi zas bije rýchlejšie a rýchlejšie začína ma zaplavovať panika. Cítim, ako mi opäť stisne plece.
„To je v poriadku. Hej, otvor oči a pozri sa na mňa." Povie mi ticho. Otvorím oči a pozriem sa na neho.
„Je to v poriadku. Niekedy sa takto náš mozog chráni. Chráni aj nás tým, že odtlačí nepríjemné spomienky. Spomienky na traumu aby sa telo mohlo sústrediť na fyzické uzdravenie. Vo väčšine prípadov sa ale spomienky opäť vrátia. Každému to trvá inú dobu. Niekomu sa spomienky vrátia hneď, niekomu až po nejakom čase ale nakoniec sa vrátia. Urobili sme ti vyšetrenia mozgu a môžem na sto percent povedať, že nemáš nijako poškodený mozog. Čo znamená, že spomienky sa ti určite vrátia." Dobre, dobre to je dobre.
„Teraz si ťa prezriem. Je to v poriadku ?" Prikývnem.
„Áno." Snažím sa o úsmev. On mi ho opätuje.
„Dobre tak začneme. Môžeš prosím ťa sledovať môj prst?" Robím, ako hovorí. Po chvíli mi do očí zasvieti s malým svetielkom, ktoré vybral z vrecka.
„Výborne. Toto vyzerá v poriadku." Venuje mi ďalší úsmev. S prstami mi prejde po tvári. Jemne mi stíska nos a líca.
„Toto bolí ?" Prstami mi prechádza po nose.
„Nie, skoro nič necítim" Odpoviem.
„To bude tými liekmi ale je to dobré znamenie, znamená to, že to nie je nič vážne. Máš to iba narazené a do pár dni by mal opuch zmiznúť." Prikývnem.
„Teraz sa musím pozrieť na tvoje brucho." Jemne ma odkryje a nadvihne nemocničnú košeľu. Odkryje mi brucho a mne sa zasekne dych pri pohľade na tú fialovo modrú modrinu, ktorá sa tiahne od pravého rebrového oblúka až skoro do polovice brucha. Nemôžem od nej odtiahnuť oči. Kto mi mohol spraviť niečo takého. Hneď sa mi niekto vybaví ale neverím tomu, že by mi dokázal až takto ublížiť. Nikdy nezašiel až takto ďaleko.
„Viem, že to nevyzerá najlepšie, no po čase modrina zmizne." Povie mi.
„Ja viem, len – len ma to zaskočilo. Nečakala som, že to bude až také zlé." Divne sa na mňa zapozerá. Akoby som bola jediné dievča na svete, ktoré mu na zranenie zareagovalo takto. Možno to bolo tým akým tónom som to povedala. Alebo tým, že si myslí, že mi niekto ubližuje. Po chvíli ticha sa opäť ozve.
„Musím ti to prehmatať aby sme zistili aké bolestivé to je." Opäť iba prikývnem a pripravujem sa na nával bolesti, ktorá môže prísť. Prstami jednej ruky mi pomaly prehmatáva brucho, začína miernym tlakom a na miestach kde sa ešte len začína modrina no pomaly prsty presúva smerom do stredu. Cítim bolesť no nie je to nič hrozné. No keď prsty pritlačí niekde pod rebrami zasyčím od bolesti. Potom prstami prešiel po jednotlivých rebrách čo nebolelo vôbec no keď pritlačil na posledné rebro pri začiatku tej modriny zahučala som a automaticky odtlačila jeho ruku preč. Dobre toto vážne bolelo.
„Prepáčte." Ospravedlním sa. A snažím sa rozdýchať náhly nával bolesti.
„To je v poriadku. Vyzerá to tak, že máš narazené rebro. Robili sme ti röntgen a nebolo zlomené. No musím ti povedať, že narazené rebro niekedy môže bolieť vážne dlho. Určite ti predpíšem ešte nejaké lieky proti bolesti." Povie mi milo.
„Ďakujem." Usmejem sa. On ma opäť zakryje a jemne prikryje s plachtou.
„Nemáš vôbec za čo." Opätuje mi úsmev.
„Teraz prejdeme na tú nepríjemnejšiu časť. Musím ti skontrolovať ruku. Či sa ti to dobré hojí a, ako sú na tom stehy. Nemalo by to bolieť ale môže to byť trocha nepríjemné."
„To je v pohode." Odpoviem mu a on sa na mňa chápavo usmeje a presunie sa k mojej ruke a začne mi pomaly a opatrne odmotávať obväzy. Keď už je skoro na konci povie.
„Tak, môžeme ísť na to ?"
„Jasné." Odmotal mi obväz a odkryl gázu, ktorá mi zakrývala zranenie. Zrazu som sa pozerala na škaredú červenú zašitú jazvu. Tiahne sa cez celé predlaktie. Zatvorím oči, nie nemôžem sa na to pozerať. Vyzerá to hrozne. Cítim, ako mi na to dáva niečo studené no nebolí to. Doktor mi nepovie nič iba v tichosti vykonáva svoju prácu. Po chvíli cítim, ako mi ju opäť obväzuje až nakoniec povie.
„Ták a máme hotovo. Ako sa cítiš ?" Opýta sa ma.
„Je mi fajn." Odpoviem stroho. Ako by som mu mala odpovedať ? Nie je mi fajn, absolútne mi nie je fajn. Potrebujem niečo cítiť potrebujem cítiť bolesť aby som vedela, že to je naozaj. Že už nie som v narkóze a toto nie je iba sen.
„Znížime ti dávku liekov od bolesti a uvidíme, ako to budeš zvládať, ak budeš mať bolesti oznámiš to sestre alebo mne a ja ti dávku navýšim."
„Dobre. Ešte raz Vám ďakujem." Jemne nadvihnem kútiky úst a čakám, že odíde no on stále stojí na mieste a vidím, ako rozmýšľa.
„Viem, že si na nič nepamätáš ale chcem aby si vedela, že sa mi môžeš zveriť. Tu ti nič nehrozí, stačí ak niečo iba naznačíš." Úsmev mi zmizne z úst a odvrátim od neho pohľad.
„Sára ubližuje ti niekto ?" Opýta sa ma ticho. Rýchlo odpoviem.
„Nie, nikto mi neubližuje." Ani neviem prečo mu klamem. No čo by urobil ak by som povedala pravdu ? Uveril by mi ? Urobil by s tým niečo ? Alebo sa to pýtal iba kvôli medicínskemu záznamu a tomu aby vedel či ma alarmovať políciu.
„Viem, že to musí byť ťažké, Sára na tvojom tele sme objavili aj iné, staršie známky zranení a podľa tvojej kamarátky, ktorá sedí v čakárni nie si nešikovná. Povedala, že máš často zranenia a vraj nemáš dobrý vzťah s tvojím nevlastným otcom. Ak ti ubližuje môžeš mi to povedať, spolu niečo vymyslíme, môžem ti pomôcť." Opäť tie slová, môžem ti pomôcť, všetko sa môže zmeniť no naozaj sa nezmení nič. Nemám žiaden dôkaz. A aj napriek tomu, že mi robí zo života peklo, mama ho ľúbi a je s ním šťastná... Do riti, mama. Nemôžem uveriť, že som si na ňu ani len nespomenula. Musí byť strachom bez seba. Povedal jej niekto, že som v nemocnici ? No zrazu ma zaplaví vlna tvrdej reality. Určite nevie, že som tu, určite ju to ani len nezaujíma. V mojom lekárskom zázname nie je napísaná ani ona ani on. Mám tam napísane, že si neprajem nikoho kontaktovať. Zmenila som si to keď sme sa presťahovali. Povedala som si, že keď chcem začať novú kapitolu mala by som začať vážne od začiatku a toto mi pripadalo, ako dobrý štart. Akoby som vedela, že príde niečo takéto. Koniec koncov nechcela som aby sa o mňa bála a teraz aj ona vyzerá nejako choro. Nepotrebuje sa starať aj o mňa.
„Nie, neubližuje mi. To boli zranenia iba z mojej nepozornosti. Nemusíte sa o mňa báť som vážne v poriadku a nič sa nedeje. Určite ma len niekto na ulici napadol." To bude aj tak najpravdepodobnejšie. V uliciach Londýna sa potuluje veľa násilných indivíduí a skoro každý deň čítam na interne o tom, ako nejaký chlap napadol cudziu ženu keď sa už večer vracala domov z práce. Som si istá, že som len ďalšia obeť. Och, nemôžem uveriť, že o vlastnom napadnutí hovorím iba, ako ďalšia obeť. Martin zo mňa spravil necitlivú osobu. Vidím, ako ma očami sleduje až nakoniec iba smutne prikývne a z vrecka vyberie svoju vizitku.
„Tu," a podáva mi ju do ruky. „Vezmi si to, to je moja vizitka, je tam moje telefónne číslo, ak by si niekedy potrebovala pomoc alebo by si sa chcela porozprávať, neváhaj a zavolaj mi."
Nechápem prečo to robí.
„To každému svojmu pacientovi dávate svoju vizitku ?" odfrknem možno až veľmi nepríjemne, koniec koncov iba sa mi snaží pomôcť, no ja sa viem postarať sama o seba, nepotrebujem žiadneho doktora. On sa iba zasmeje a povie.
„Nie, nedávam svoje telefónne číslo každému, iba tým ktorým si myslím, že sa niekedy zíde." Odpovie mi, a ja sa začínam cítiť nepríjemne, že som na neho takto vybehla, ani neviem prečo. Vážne sa nespoznávam.
„Ja-, prepáčte, neviem čo to do mňa vošlo. Necítim sa vo svojej koži a som nejako unavená." Hovorím pravdu, odkedy som sa zobudila mam neskutočnú potrebu zavrieť oči a ponoriť sa opäť do tej krásnej ničoty. Som proste neobyčajne unavená.
„To je v poriadku, nič sa nestalo, chápem aj ja by som bol nepríjemný ak by mi cudzí chlap ponúkal svoje číslo pri prvom stretnutí." Snaží sa o vtip a funguje to. Jemne sa na neho usmejem.
„Nemusíš ho nikdy využiť, no ak by sa ti niekedy niečo stalo, je vždy dobré mať pri sebe číslo na takého úžasného doktora." Smeje sa a ja som sa pristihla pri tom, ako sa smejem tiež.
„A pozrime sa, niekto sa tu vie aj usmievať." Ďalej sa usmievam a poviem mu.
„Ďakujem." On iba kývne hlavou a úsmev sa mu pomaly vytráca z tváre. Pozrie sa do papierov a povie.
„Každý jeden prípad podozrivý z napadnutia alebo násilia musíme hlásiť na polícii. Je mi ľúto, že ti to musím oznámiť no niekedy sa tu zastaví nejaký detektív a bude sa ťa pýtať rôzne otázky. Len som chcel aby si na to bola pripravená." Zmizne mi úsmev z pier no iba prikývnem. Viem, že to takto musí byť. Neviem čo mu poviem, keďže si nič nepamätám, no ale hádam, že práve pre to bude ľahšie. Vidím, ako ďalej pozerá do papierov.
„Pokiaľ ťa nevypočuje detektív, nemôžem k tebe púšťať žiadne návštevy. Máme kontaktovať tvojich rodičov ? V čakárni čaká tvoja kamarátka. Chceš aby som jej niečo odkázal ?" Spomeniem si na Nat a na sestru, ktorá spomínala, že tu je odkedy ma priviedli, to je už dva dni. Musí byť strachom bez seba. Viem, že by ma neopustila no musí si ísť oddýchnuť. Tak prikývnem na znak súhlasu.
„Nie to je v pohode, stačí, že tu je ona, odkážte jej, že som v poriadku, že sa nemusí báť a nech si ide domov odpočinúť a nech príde zas zajtra." Doktor Várner prikývne a usmeje sa.
„Považuj to za vybavené. A teraz ešte jedna vec, čo by si povedala na to, že ti dám nejaký liek na spanie. Aby si si mohla poriadne oddýchnuť a možno ti spánok pomôže na obnovu tvojich spomienok." Spýta sa ma.
„Áno, to by bolo fajn." Odpoviem mu a sledujem, ako z vrecka vyberá injekčnú striekačku napustenú s nejakou čírou tekutinou a vpichne ju do nadstavca na hadičke, ktorá je na infúzií.
„Za ako dlho to zaúčinkuje ?" Spýtam sa ho ale už na konci otázky pociťujem malátnosť. Och, toto bolo rýchle.
„Účinkuje to pomerne rýchlo, teraz si poriadne oddýchni. Pekné sny Sára." Povie mi príjemným starostlivým hlasom. Začínajú mi oťažievať viečka, cítim, ako liek preberá kontrolu nad mojim telom. Zavriem oči.
„Ďakujem oci." Zamrmlem niečo v polospánku ale ani sama nevnímam čo hovorím a hneď potom upadám do ničoty.