Naše malé tajomstvá

Kapitola 19

Hneď ako som vyšla z nemocnice som sa vybrala autobusom do mesta a do kaviarne. Chcela som vidieť, či tam netreba niečo pripraviť na zajtra. Je ešte len deväť hodín a môj prvý tréning mám až o štvrtej. Po našom rozhovore s doktorom Várnerom som sa ho úplne zabudla opýtať či box bude dobrý nápad, ale všetko vyzerá dobre a nakoniec vlastne ani nepotrebujem jeho názor. Som už prihlásená, vyskúšam a uvidím ako sa budem cítiť, čo hrozné sa môže stať ? Naberiem silu, možno budem trocha sebavedomejšia a odvážnejšia, budem sa vedieť spoľahnúť na seba. Nebudem potrebovať nikoho iného na to, aby ma chránil. Bude to dobré. O necelých päť minút vystúpim z autobusu na zastávke blízko mesta a najrýchlejšou cestou sa vydám do kaviarne. Vonku začalo poriadne pršať a ja som si samozrejme zabudla vziať dáždnik. Keď sa dostanem do kaviarne som úplne premočená ale prekvapene mi to vôbec neprekáža. Niekedy som milovala prechádzky v daždi, s mamou sme to zvykli robiť často keď som bola menšia. Spolu sme skákali do mlák na ceste a smiali sme až kým nás nebolelo brucho, milovala som to. Pri spomienke na to sa neubránim úsmevu. Ako by sa to dialo pred sto rokmi a pritom prebehlo len pár rokov. Koľko malo stačilo, aby sa z nás stali cudzinci. Zoblečiem si vetrovku a mikinu a prevesím ich na radiátor. Je studený, kým sme tu neboli netopili sme, lebo by to bolo zbytočné ale pred zajtrajškom to tu treba trocha predhriať. Prejdem do kancelárie a zapnem termostat. Zasvietim svetlá a prezriem si celú miestnosť. Zhlboka sa nadýchnem. Ako mi len toto miesto chýbalo, vôňa kávy, kníh a dážď za oknom. Proste pokoj. Opäť sa usmejem sama pre seba. Napojím si telefón na repárky a pustím si hudbu. Rozhodnem sa, že tu trocha poupratujem, predsa tu nikto celé dve týždne nebol a na stoly sadol prach. Vezmem si handru a čistiaci prostriedok spod baru a pustím sa do utierania každého jedného stola. Porozdávam nápojové lístky, upravím obrusy, na stoly podávam cukorničky a presuniem sa za pult. Za pultom je všetko tak ako som to tam nechala keď som tu bola naposledy, všetko je pripravené. Opäť prejdem do kancelárie a pozriem sa či tu náhodou Nat nenechala nejaký odkaz alebo či niečo netreba dokončiť. Na mojom stole nájdem veľkú krabicu a na nej je nalepený žltý papierik na ktorom je napísaný odkaz.

Prišli nové knihy, môžeš ich založiť k ostatným. Nat.

Zo zásuvky si vyberiem nožík a otvorím krabicu, je plná čisto nových kníh. Zaujímalo by ma skade ich Nat berie, nemáme žiadneho sponzora ani žiadnu spoluprácu s kníhkupectvami tak nechápem ako to robí, že máme vždy nové a nové knihy.
Vezmem celú krabicu do rúk a presuniem sa s ňou ku knižnici. Najprv založím späť knihy, ktoré boli na vozíku, knihy ktoré čítali ľudia v kaviarni a potom sa pustím do zakladania kníh z krabice. Nakoniec mi to zabralo viac času ako som si myslela lebo som pri tom ešte utierala prach z políc a obdivovala titulky nových kníh. Keď skončím na hodinkách ukazuje jedenásť hodín. Ešte doplním sirupy do kávy a drinkov, vyberiem poháre z umývačky riadu a uložím ich na svoje miesto na policiach. Konečne si urobím moju obľúbenú kávu. Trojité espreso s jednou pumpičkou karamelového sirupu a trocha napeneného mlieka na vrchu. Milujem túto kávu už len jej vôňa ma zahreje pri srdci. Vezmem si ju zo sebou spolu s dekou od okna, z knižnice si vyberiem jednu z nových kníh a sadnem si na moje obľúbené miesto pri okne. Milujem toto miesto. Hodnú chvíľu tam iba sedím zakrytá z dekou, popíjam kávu a čítam knihu. No moje myšlienky sa vždy vracajú k rozhovoru s doktorom. Nemôžem z hlavy dostať jeho porazený pohľad po tom čo som mu povedala, že mi nemôže pomôcť. Videla som na ňom ,ako mu v hlave pracujú všetky bunky a ako sa snaží vymyslieť nejaký plán aj napriek tomu, čo som mu povedala. Bol zo mňa sklamaný, cítila som to. Ale nepovedal mi nič, vedel že to nemá zmysel. No tiež som niekde v hĺbke duše vedel, a že to čo som mu prezradila ho nijako nezastaví. Možno to nechá tak nateraz, ale bude sa k tomu chcieť vrátiť. A ja ho nikde hlboko v mojom srdci prosím aby to urobil. Viem že to je odo mňa sebecké no niekedy si prajem, aby pre mňa niekto bojoval aj napriek tomu, že ho prosím aby to nerobil. Tak ako to robím aj ja pre iných. Dopijem posledné kvapky kávy a zapozerám sa von oknom, stále neprestalo pršať a na mesto pomaly sadá hmla. Klasické anglické počasie, pomyslím si. Postavím sa z kresla, vyhodím papierový pohár od kávy do koša a vrátim sa založiť knihu ktorú som čítala na svoje miesto. Pohľadom zablúdim k hodinám a ukazujú že jedna hodín popoludní. Myslím že je čas vrátiť sa domov. Cestou sa zastavím na obed niekde v meste, Nat bude v práci až do večera a doma už neostalo nič na jedenie. Možno sa po tréningu zastavím v potravinách. Skontrolujem moje veci na radiátoroch, stihli sa trocha osušiť, opäť si ich oblečiem, vypnem svetlá skontrolujem všetky spotrebiče a zamknem za sebou dvere a vybehnem do toho sychravého počasia. Rozhodnem sa, že zájdem do mojej obľúbenej Vietnamskej reštaurácie na obed. Rýchlo prebehnem ulicami a o pár minút už vbehnem do reštaurácie. Pri tom ako si z tváre odhŕňam mokré pramienky vlasou narazím do mohutného tela. Hneď odskočím.
„Och, prepáčte, prepáčte." Ospravedlňujem sa rýchlo. Počujem smiech.
„Hej, to je v pohode. Nič sa nestalo." Povie mi milo mužský hlas, vtedy si ho poriadne prezriem. Môže mať okolo štyridsiatky, má hnedé jemne brčkavé vlasy a hnedé oči. Na tvári má úsmev a črty jeho tváre sú mi neskutočne povedomé. Oblečené ma obyčajné modré rifle a čiernu bundu. Akoby som tohto chlapa už niekde videla. Potrasiem hlavou a prinútim sa na neho usmiať.
„Ste v pohode ?" Spýtam sa a vidím ako si sám seba prezrie s úsmevom.
„Myslím že som to prežil bez ujmy." Smeja sa. Teraz sa už nemusím nútiť usmievať, úsmev prišil sám od seba.
„To som rada." Poviem hanblivo a vidím ako si ma skúmavo premeriava. Nervózne ukážem rukou pred seba na miesto kde sa objednáva jedlo.
„Ja už pôjdem. Ešte raz prepáčte" Poviem trápnym hlasom, prikývnem nervózne sama pre seba a vydám sa ku pultu. Cítila som na sebe ešte jeho pohľad ale keď som prišla ku pultu a obzrela sa na miesto kde stál, už tam nebol a všimla som si jeho chrbát za oknom reštaurácie. Potrasiem hlavou a zapozerám sa na jedálny lístok. Po chvíľke sa rozhodnem že si dám Udon rezance s kuracím mäsom a objednám si. Nájdem si voľné miesto pri okne a čakám kým mi jedlo prinesú. Kým čakám, krátim si čas pozorovaním ľudí za oknom. O niekoľko minút mi konečne prinesú jedlo a ja sa do neho s chuti pustím. Popri tom ako obedujem rozmýšľam nad tým divným stretnutím, neviem sa zbaviť pocitu že som ho už niekde videla. Nebolo by to nič divné, v kaviarni sa vystrieda veľa ľudí, mohla som ho vidieť tam, ale niečo mi hovorí že to nebude z kaviarne. Možno som už iba paranoidná. Vytlačím tie myšlienky preč a dojem moje rezance. Po necelej pol hodinke už vychádzam z reštaurácie s plným bruchom a vydám sa na cestu domov.