Naše malé tajomstvá

Kapitola 2

Prvý deň prebehol lepšie, ako sme si dokázali predstaviť. Nat mi stále opakovala, že na jej reklamu sú úžasné odozvy. Ja som jej verila, jej reklama bola vážne dokonalá a bola všade, Facebook, Instagram, najala aj ľudí, ktorí na ulici rozdávali reklamné letáčiky, dokonca som videla, aj bilbord. Vedela som, že sa určite ukáže nejaký zákazník, ale nečakala som, že ich príde až toľko. Od kedy vošla naša prvá zákazníčka sme sa nezastavili. Ľudia stále vchádzali a odchádzali, mali sme plné stoly. Páčilo sa im to, obdivovali atmosféru, ktorú sa nám tu podarilo vytvoriť. Prichádzali rôzni ľudia. Niektorí s kamarátmi a iba tak sa rozprávali, niektorí prišli sami a sadli si dozadu, aby mali súkromie pri čítaní kníh, ktoré sme tu mali k dispozícií. Niektorí si brali kávu iba so sebou. Chválili si aj nápojov a káv. Nemohli sme si želať lepší začiatok tohto čarovného miesta. Mala som neskutočnú radosť a neviem či mi ju niekto dokáže najbližšie dni pokaziť. Nat bola tiež nadšená, ale niečo ju od tej radosti držalo späť. Všimla som si, že približne od poobedia často pozerala do telefónu, s niekým si písala a vyzerala pri tom smutná. Chcela som sa jej na to opýtať, ale vždy bolo veľa ľudí a nechcela som, aby v náš prvý deň niekto čakal alebo bol nespokojný. Ale teraz, keď som už otočila tabuľku na dverách, budem musieť nájsť vhodnú príležitosť na to spýtať sa jej to. Nat si odbehla na toaletu, ja zatiaľ čistím stroj na kávu, dopĺňam papierové poháriky na kávu so sebou a utieram barovú linku. Započúvala som sa do pesničky, ktorá vychádzala z rádia tak som si ani nevšimla kedy sa Nat vrátila. Všimla som si ju až neskôr, ako ukladá použité knihy späť na svoje miesto v knižnici. Keď to mala hotové, sledovala som ju, ako sa presunula k stolom pre zákazníkov a začala ich utierať s mokrou handrou. Rozhodla som sa, že jej idem pomôcť, aspoň budeme môcť skôr odísť.
„Tak, čo hovoríš na dnešný deň, bolo to skvelé nie ?" Pýtam sa jej a vidím, ako jej dvihlo kútiky úst.
„Vravela som ti, že bude všetko v poriadku. Táto kaviareň je naše dieťa a ľudia to cítia, budú sa tu radi vracať." Hovorí s hrdým výrazom na tvári. Usmiala som sa na ňu. V tej chvíli som k nej cítila neskutočné puto a vďaku za všetko, čo pre mňa a túto kaviareň urobila.
„Ďakujem, ďakujem, že si so mnou do toho išla, nevieš si predstaviť, ako veľmi to pre mňa znamená."
„Viem, ale prestaň, bol to tvoj nápad ja som iba dotiahla detaily." Hovorí skromne
„Hej, detaily, bez ktorých by toto všetko nefungovalo. Proste prijmi moju vďaku. Bez teba by nič z toho nebolo."
„Dobre, dobre bezo mňa by si nič nedokázala, proste si bezo mňa stratená." Smiala sa, ale jej oči mi prezradili, že moje poďakovanie prijala. Ďalej pokračujeme v práci a pospevujeme si pieseň, ktorá práve vychádza z reproduktorov. Poutierali sme všetky stoly, poumývali sme podlahu a čas nám spolu rýchlo letel. Už sme boli skoro na konci upratovania, keď jej zavibroval telefón. Pozerala som sa na ňu a zas mala na tvári ten jej smutný výraz. Musím sa jej opýtať, čo sa deje.
„Nat ? Všetko v poriadku ?" Pýtam sa jej, ale nevníma ma, všetku svoju pozornosť venuje správe v jej telefóne. Skúšam ju znova osloviť, ale tento krát jej ruku jemne položím na plece.
„Nat?" Strhne sa,
„Ehmm, prepáč hovorila si niečo?" Snaží sa zakryť jej bolestný pohľad a prekvapenie.
„Všetko v poriadku ? Stalo sa niečo ?" Pýtam sa jej s obavou v hlase, Nat je presne, ako ja, nedáva najavo svoje pocity a všetko maskuje humorom, nikdy som ju nevidela takúto. Niečo musí byť zle. Zrazu sa spamätala a už je na jej tvári opäť ten úsmev.
„Hej, jasné všetko v poriadku, to nič nie je." A cúvla preč pred mojím dotykom. Odvracia pohľad. Nie, niečo sa deje.
„Hej Nat, som to iba ja, som tu pre teba, všimla som si, že dnes s tebou niečo je, mne to môžeš povedať." Snažím sa opäť nadviazať očný kontakt. Chytí sa a teraz na seba opäť pozeráme. Dúfam, že vidí, že mi môže veriť a začne sama rozprávať. Vidím, že bojuje sama so sebou, ale nakoniec začne.
„To môj priateľ, vieš hovorila som ti o ňom, David." Skloní pohľad. Jasné, David, sú spolu už dlho, ale tento mesiac zmenil zamestnanie a začal sa správať divne.
„Čo spravil ? Pohádali ste sa ?" Záporne krúti hlavou.
„Nie, nenazvala by som to hádkou." Nadýchne sa a pokračuje.
„Vieš myslela som si, že sa správa divne preto, lebo ma chce požiadať o ruku, sme spolu už tri roky a všetko vyzeralo dokonalo. Lenže dnes mi napísal správu. Chápeš, nemal ani gule na to, povedať mi to osobne." Hovorí nahnevane, ale pokračuje ďalej. „Chce sa rozísť, vraj to už nefunguje a každý ideme inou cestou." Nevyzerá ani tak smutne, ako nahnevane, pretože jej to oznámil správou.
„A čo si o tom myslíš ty? Myslíš, že by ste sa mali rozísť alebo na tom nejako popracovať ?" Pýtam sa so záujmom v hlase. Vidím na nej, ako rozmýšľa nad tým, čo povie.
„Úprimne ani neviem. Keď nad tým teraz rozmýšľam, už dlho bol náš vzťah divný, možno to takto bude lepšie, on je rozhodnutý, neľúbi ma, neviem či by som mohla ostať v jednostrannom vzťahu. Asi by som to nezvládla." Hovorí smutne.
„Takže, sme nahnevane alebo sme smutné ? Mám sa dvihnúť a ísť mu nakopať zadok?" Opýtam sa vážne a čakám na jej reakciu. Ona mi venuje smutný, ale úprimný úsmev.
„Sme nahnevane aj smutné. A hej, zaslúžil by si nastrieľať na zadok, ale nechceme, predsa, aby ťa s jeho zadku bolela ruka." Hovorí stále so smutným hlasom, ale s úprimným úsmevom na tvári. Opätujem jej úsmev a zrazu mi napadne celkom dobrý nápad.
„Ideme do baru." Vypadlo zo mňa.
„Čo? Nie, nemôžeme ísť do baru." Smeje sa.
„Prečo nie ? Sme dospelí ľudia, nemáme rodiny, ktoré by na nás čakali a dnes sme mali vážne úspešný prvý deň v práci." Hovorím jej úplne vážne. A myslím to vážne. Nebola som v bare už roky a och niekto musí vedieť, ako veľmi by nám pomohlo odreagovanie od všetkého, čo sa deje.
„Si šialená." Smeje sa na mne.
„Ale no tak, je to mojou povinnosťou." Hovorím hrdo.
„Čo je tvojou povinnosťou zasväť ma." Nechápe.
„Je mojou povinnosťou opiť ťa, keď sa s tebou rozíde nejaký chlap, ktorý si myslí, že nie si dostatočne dobrá. Ale ty si dobrá, si úžasná a nech si trhne každý kto ti povie inak. Ako tvoja najlepšia kamarátka ti dávam možnosť ísť so mnou do baru a zapiť to aké sme úžasné." Práve som skončila moju reč a čakám, ako zareaguje. Viem, že povie áno, viem, že to tiež potrebuje. Už sa smeje úprimne a žiaria jej oči.
„Kašlať na to, dobre súhlasím, ideme, ale bar vyberám ja."
„Vedela som, že budeš súhlasiť, ako deva so zlomeným srdcom máš právo zvoliť bar." Robím si z nej srandu, lebo jej chcem zlepšiť náladu a funguje to.
„Och buď už ticho a poďme, je ešte len pol piatej, bary väčšinou otvárajú o deviatej. Musíme sa ísť domov pripraviť, nemôžeme ísť takto. Stretneme sa o ôsmej pri tom veľkom obchodnom centre na konci tvojej ulice." Hovorí s nadšením v hlase. Teší ma, že súhlasila, konečne si užijeme zaslúžené rozptýlenie.
„Dobre, o ôsmej, postaraj sa o to, aby z teba každý chlap spadol z nôh." Žmurknem na ňu. „Choď už, aj tak bývam bližšie, dokončím to tu a zamknem."
„Ale ponáhľaj sa, nie, že na teba budem čakať a zavrú nám všetky bary pred nosom." Doberá si ma. Berie si svoju kabelku a kabát.
„Neboj sa ja nikdy nemeškám." Odpovedám jej a sledujem, ako otvára vchodové dvere, ešte si posledný krát zamávame a už tu ostávam sama. Zatiahnem všetky žalúzie, prepočítam dnešný zisk, odnesiem ho do trezoru, ktorí máme v kancelárií, povypínam všetky svetlá. Ešte sa posledný krát obzriem či je všetko v poriadku a zamykám za sebou dvere. Domov sa vyberiem kratšou cestou, budem sa musieť osprchovať, namaľovať a vybrať, čo si oblečiem. Nebola som na párty tak dlho, že som už zabudla, ako dlho trvá príprava. Doma by nemal byť nikto, mama s Martinom išli na nejakú firemnú akciu, mali by sa vrátiť niekedy skoro ráno takže by som to mala zvládnuť bez problémov. Rýchlym krokom prechádzam cez plné ulice ľudí, ktorí práve tiež skončili v práci a ponáhľajú sa domov k svojim rodinám. Už ani neviem aký je to pocit ponáhľať sa domov kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Viac mi je povedomí pocit ponáhľať sa z domu kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Ponorila som sa do svojich myšlienok a rýchlym krokom som sa dostala k svojmu paneláku. Odomkla som si vchodové dvere a privolala výťah. Rozmýšľala som o tom, čo si oblečiem na seba, až pokiaľ ma z myšlienok nevytrhol príchod výťahu. Nastúpila som, stlačila tlačidlo s číslom štyri a viezla sa hore. Už, keď som otvorila výťahové dvere, som si všimla, že pred dverami sú Martinove spoločenské topánky. Nikde som nevidela mamine, to znamená, že sa musel po niečo vrátiť. Dúfam, že sa nezdrží dlho, keby mal ešte dnes ten deň, kedy si ma vôbec nevšíma, to by bolo dokonalé. Nádych, výdych a odomykám dvere. Keď som vošla do chodby všade bolo ticho nič nenaznačovalo to, že tu niekto je. Zobula som sa, odložila som si kabát a vošla som do obývačky. Nikoho nikde, možno si iba zobral iné topánky a tieto nechal doma. Začínala som sa tešiť z toho, že tu nie je. Otvorila som dvere do mojej izby a ostala som zarazene stáť na prahu. Neverila som vlastným očiam. Všetko oblečenie z môjho šatníka bolo porozhadzované po podlahe. Veci z poličiek boli zhodené a len tak sa povaľovali po posteli alebo podlahe.
„Čo do riti..." Nemala som slov, moja hlava nedokázala pochopiť, čo sa stalo. Vošla som do toho neporiadku, na stole som si medzi všetkými porozhadzovanými papiermi všimla môj denník. Chytila som ho do roztrasených rúk a vtedy som si uvedomila, že papiere, ktoré sú rozhádzané po celej izbe boli kedysi súčasťou tohto denníka, z ktorého teraz zostal iba tvrdý obal s trochou čistých stránok. V tom denníku bolo všetko, všetko, čo som posledné chvíle cítila, všetko, čo si myslím o ňom, všetko, čo mi spravil... všetko. Vošlo do mňa toľko hnevu, nevedela som, že som schopná niečo také cítiť. Moja krv mi vrela pod kožou a čakala na to kedy bude môcť vyplávať na povrch. Nevedela som, čo robiť, všetko na čo som mohla myslieť bol nekontrolovateľný hnev.
„Vitaj doma, slečna zaslúžim si niečo lepšie." Začula som za sebou jeho hlas, hneď som sa otočila a venovala mu môj nenávistný pohľad, vložila som do toho pohľadu všetko, všetko, čo bolo pochované hlboko v mojej mysli, všetko, čo k tomuto človeku cítim. Smeje sa. Má neprítomný pohľad. Môžem s určitosťou povedať, že je opitý.
„Mala by si sa vidieť." Hovorí a nespúšťa zo mňa pohľad, vidím, ako sa mu mení výraz tváre z pobaveného na nečitateľný „Och ty úbohé dievčatko, ktoré stratilo otca, myslíš si, že trpíš ? Nemáš ani tušenia, čo znamená trpieť." Vrie to vo mne a on to vidí, snaží sa ma vyprovokovať, nemôžem mu to dovoliť, nie, keď je to presne to, čo chce. Iba na neho hľadím a nechám ho rozprávať. Nemôžem sa ani pohnúť.
„Neviem, čo na tebe vidí, nie si ničím špeciálna, si iba obyčajné rozmaznané decko. Zabíjaš ju. Aj ty to musíš vidieť tvoja prítomnosť ju zabíja." Hovorí opitým prerušovaným hlasom.
„Kde je ?" Pýtam sa ho rázne, nepáči sa mi čo vidím, nevnímam, čo hovorí o mne, iba chcem vedieť či je v poriadku ona.
„To by ťa zaujímalo, čo ? Nemá ťa to, čo zaujímať, je dospelá osoba nemusí sa ti zodpovedať." Hovorí mi posmešným hlasom. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale urobila som rýchly krok smerom k nemu a vystrčeným ukazovákom som mu mierila na tvár.
„Opýtam sa ťa to iba raz a keď mi neodpovieš, volám políciu!" Kričala som na neho, neviem, čo to do mňa vošlo, ten hnev, toto nie som ja, ale neviem sa ovládať. On na mňa iba chvíľu udivene pozerá, nevie či to myslím vážne. No ruka, ktorou na neho mierim sa mi trasie, neviem či je to od strachu alebo od hnevu, ktorý vo mne vrie. Z ničoho nič, odohralo sa to rýchlo, som na tvári pocítila jeho ruku, strelil mi facku a zo sily nárazu ma zatackalo do strany.
„Čo si o sebe myslíš ? Myslíš, že si statočná a môžeš ju ochrániť ? Si iba rozmaznané decko, nie si nič, ani pre ňu už nič neznamenáš." Hovorí prísne a smrteľne vážne. Rozhliadne sa po izbe.

„Tento neporiadok bude uprataný pokiaľ sa nevrátime a neželaj si ma, keď to ostane takto." Ukazuje na mňa prstom presne, ako som ja pred chvíľou ukazovala na neho.
„Keď o tom niekomu cekneš, neskončí to dobre!" Vezme moju tvár do rúk a tie slová mi hovorí priamo do tváre.
„Nikto ti neuverí, rozumieš mi, nikto." Pustí mi tvár a odstrčí ma od seba, narazím do steny. Otočí sa na odchod otvára vchodové dvere, ale v tom sa ešte zastaví a hovorí.
„Je na tej oslave, ja som si len musel po niečo prísť." Viem presne po čo si musel prísť. Neznášam ho. Venuje mi opilecký pohľad, akoby práve zabudol, čo tu vlastne robí. Vyjde cez prah a zabuchne za sebou dvere. V tej chvíli sa zosuniem na zem, celá sa trasiem a držím si líce. Neplačem. Nezaslúži si môj plač, tento človek si nezaslúži nič. Chvíľu ostanem sedieť na zemi, snažím sa kontrolovať svoje telo, rozhliadam sa po izbe a sledujem neporiadok aký napáchal. Snažím si všetko v hlave upratať. Často toho veľa necítim. Ale potom sú dni, ako tento, dni kedy som, ako na horskej dráhe emócií. Myslela som si, že mi dnešný deň nemôže nič pokaziť a aj napriek tomu, hodinu neskôr sedím na zemi a cítim nekontrolovateľný hnev, koniec koncov, hnev bol v tejto chvíli lepší, ako čokoľvek iné, lepší, ako ľútosť, lepší, ako slzy. Stala som sa niekým koho už ani nespoznávam. Už mám dosť dookola tých istých sračiek. Bola som dobré dieťa, robila som všetko len, aby ma nechal na pokoji, aby si ma nevšímal a čo mi to prinieslo ? Nič, tak aký zmysel to má? Postavím sa na nohy, poriadne sa nadýchnem a vydýchnem. Nezáleží na tom či si tu izbu upracem alebo nie aj tak to neskončí, týmto sa to iba začína. Kašlem na neho, kašlem na všetkých. Vyberiem sa do kúpeľne a začnem sa pripravovať na párty.