Precatio

Keziah Prológ

Vypočujte ma predkovia a temné bytosti. Vypočujte tichú modlitbu v žiari sviečky a vôni škorice. Vypočujte žiadosť o pomoc a príďte, keď volám vaše mená. Volám vás tak ako vás volali aj moji predkovia. Volám vás v tichu a v tme. Volám vás srdcom a dušou. Volám vás krvou, ktorá tečie v mojich žilách. Chráňte ma pred tými, ktorí mi ublížia a spôsobia bolesť. Žiadam vás o požehnanie a miesto medzi vami.

Prosím vás o niekoho, kto potrestá muža, ktorý mi ublížil. Pošlite mi niekoho koho ruky sú zmáčané krvou a duša túži po kriku. Prosím predkovia a temné bytosti, vypočujte ma výmenou za moju dušu.

______________________________________________

Nebol som si istý, čo bolo príjemnejšie či krik, ktorý bol ako hudbou pre moje uši alebo krv, ktorou som mal poliate celé ruky a ostriekanú tvár. 

Bolo tak nádherné prejsť po jeho hrudi a preťať pokožku až po mäso, až sa z jeho hrdla znova vydral výkrik. Pootočil som hlavu dozadu a zavrel oči, vychutnávajúc si hudbu v ušiach. 

V Podsvetí sme do duší rezali každý deň, ale aj tak sa nikdy nič nevyrovnalo ubližovania živej bytosti. Bolo to vždy osviežujúce a príjemné.
Niekedy život v Podsvetí vedel byť až nudný. Duše prichádzali čoraz viac ako sa ľudia viac rýpali v okultizme. Nezáležalo na tom, v ktorej časti Podsvetia skončili. Nezáležalo im na tom. Chceli moc, a tú im vedeli zabezpečiť staré texty a pradávne modlitby. Keď nechceli moc, tak chceli pomstu. 

Ľudia sa akosi menej báli Boha, ktorý ich stvoril. Tí, ktorí ešte stále verili mali môj malý obdiv. Nevedeli, že ich Boh nebol milosrdný a hlavne ich Bohovi bolo u riti, ako dlho niekto kľačí a šepká prosby o odpustenie či pomoc. Ich Boh iba hodoval a zvysoka sral na svet, ktorý vytvoril. 

Na jednu stranu to bola výhoda pre nás - temné bytosti z tieňov. Na druhú to bola pre Podsvetie nevýhoda, že to mohlo prilákať pozornosť Neba.

Zdvihol som zrak k maľovanému vitrážovému oknu. Stavba z neskorého trinásteho storočia a kruhové okno na konci kostola bola pastva pre oči. Mal som možnosť farebné sklíčka vidieť, keď cez ne prechádzali zapadajúce slnečné lúče a nedivil som sa, že toľko ľudí sa rado modlilo. 

Teraz cez farebné sklíčka presvitalo mesačné svetlo a muž hodený na oltári zaskuvíňal bolesťou.

Pozrel som sa na neho a znova pootočil hlavu do boku. Jeho roztrhané rúcho ležalo pod ním premočené krvou, ktorá mu vytekala z hrude, rúk a trocha aj z hlavy. 

Keď som ho hodil na oltárny stôl neuvedomil som si, akú silu som použil a musel som napáchať drobné škody.
„P-pros-sím u-už stač-čí..." slová sa zmenili v krik, keď som znova prešiel pazúrom po jeho bruchu. 

Krik utíchol a ostalo iba tiché nariekanie. Bolo krásne sledovať, ako sa snažil odo mňa odtiahnuť, ale nebol toho schopný. Obe jeho ruky som poctivo pribil o drevo pod ním, zatiaľ čo on kričal. 

Bolo mi až ľúto, ako rýchlo sa rozkričal, niektorý boli schopný vydržať viac, ale krik bol pre mňa ako balzam na čiernu dušu. Bolo to niečo, čo mi patrilo a niečo, čo som si vedel vychutnať ako najlepšie jedlo na svete.
„P-preč-čo?" vydral zo seba a môj smiech sa odrazil od prázdnych kamenných stien. 

Kostol bol prenádherné dielo plné hriechu a klamstiev. Klamstiev muža predo mnou.

Zhlboka som sa nadýchol, aby som nasal vôňu krvi a temnoty okolo nás. Bola to jedna z najsladších príchutí, aké som bol schopný pocítiť.
„Naozaj sa pýtaš prečo?" hlas som mal pretkaný temnotou, ktorá driemala v mojom vnútri.