Precatio

Keziah Prológ

Vypočujte ma predkovia a temné bytosti. Vypočujte tichú modlitbu v žiari sviečky a vôni škorice. Vypočujte žiadosť o pomoc a príďte, keď volám vaše mená. Volám vás tak ako vás volali aj moji predkovia. Volám vás v tichu a v tme. Volám vás srdcom a dušou. Volám vás krvou, ktorá tečie v mojich žilách. Chráňte ma pred tými, ktorí mi ublížia a spôsobia bolesť. Žiadam vás o požehnanie a miesto medzi vami.

Prosím vás o niekoho, kto potrestá muža, ktorý mi ublížil. Pošlite mi niekoho koho ruky sú zmáčané krvou a duša túži po kriku. Prosím predkovia a temné bytosti, vypočujte ma výmenou za moju dušu.

_____________________________________________

    Nie som si istý, čo bolo príjemnejšie či krik, ktorý bol ako hudbou pre moje uši alebo krv, ktorou som mal poliate celé ruky a ostriekanú tvár.
    Bolo tak nádherné prejsť po jeho hrudi a preťať pokožku až po mäso, až sa z jeho hrdla znova vydral výkrik. Pootočil som hlavu dozadu a zavrel oči, vychutnávajúc si hudbu v ušiach.
    V Podsvetí sme do duší rezali každý deň, ale aj tak sa nikdy nič nevyrovnalo ubližovania živej bytosti. Bolo to vždy osviežujúce a príjemné.
    Niekedy život v Podsvetí vedel byť až nudný. Duše prichádzali čoraz viac ako sa ľudia viac rýpali v okultizme. Nezáležalo na tom, v ktorej časti Podsvetia skončili. Nezáležalo im na tom. Chceli moc, a tú im vedeli zabezpečiť staré texty a pradávne modlitby. Keď nechceli moc, tak chceli pomstu.
    Ľudia sa akosi menej báli Boha, ktorý ich stvoril. Tí, ktorí ešte stále verili mali môj malý obdiv. Nevedeli, že ich Boh nebol milosrdný a hlavne ich Bohovi bolo u riti, ako dlho niekto kľačí a šepká prosby o odpustenie či pomoc. Ich Boh iba hodoval a zvysoka sral na svet, ktorý vytvoril.
    Na jednu stranu to bola výhoda pre nás - temné bytosti z tieňov. Na druhú to bola pre Podsvetie nevýhoda, že to mohlo prilákať pozornosť Neba.
    Zdvihol som zrak k maľovanému vitrážovému oknu. Stavba z neskorého trinásteho storočia a kruhové okno na konci kostola bola pastva pre oči. Mal som možnosť farebné sklíčka vidieť, keď cez ne prechádzali zapadajúce slnečné lúče a nedivil som sa, že toľko ľudí sa rado modlilo.
    Teraz cez farebné sklíčka presvitalo mesačné svetlo a muž hodený na oltári zaskuvíňal bolesťou.
    Pozrel som sa na neho a znova pootočil hlavu do boku. Jeho roztrhané rúcho ležalo pod ním premočené krvou, ktorá mu vytekala z hrude, rúk a trocha aj z hlavy.
    Keď som ho hodil na oltárny stôl neuvedomil som si, akú silu som použil a musel som napáchať drobné škody.
„P-pros-sím u-už stač-čí..." slová sa zmenili v krik, keď som znova prešiel pazúrom po jeho bruchu.
    Krik utíchol a ostalo iba tiché nariekanie. Bolo krásne sledovať, ako sa snažil odo mňa odtiahnuť, ale nebol toho schopný. Obe jeho ruky som poctivo pribil o drevo pod ním, zatiaľ čo on kričal.
    Bolo mi až ľúto, ako rýchlo sa rozkričal, niektorý boli schopný vydržať viac, ale krik bol pre mňa ako balzam na čiernu dušu. Bolo to niečo, čo mi patrilo a niečo, čo som si vedel vychutnať ako najlepšie jedlo na svete.
„P-preč-čo?"  vydral zo seba a môj smiech sa odrazil od prázdnych kamenných stien.
    Kostol bol prenádherné dielo plné hriechu a klamstiev. Klamstiev muža predo mnou.
    Zhlboka som sa nadýchol, aby som nasal vôňu krvi a temnoty okolo nás. Bola to jedna z najsladších príchutí, aké som bol schopný pocítiť.
„Naozaj sa pýtaš prečo?"  hlas som mal pretkaný temnotou, ktorá driemala v mojom vnútri.
    Pomaly som obišiel stôl a prešiel k oltáru za ním. Majstrovské dielo, pravdepodobne ručná práca, kde v strede bol obraz plný farieb teraz pohltený v tlmenom svetle. Podľa toho mála, čo som vedel som hľadel na obraz Nanebovzatie Panny Márie.
     Uškrnul som sa.
      Ľudia sa toľko klaňali aj k žene na obraze, uctievali ju ako svätú a pritom to bola iba obyčajná žena, ktorá vedela akurát tak roztiahnuť nohy a potom klamať. No karty hrať vedela, to som musel uznať.
     Muž za mnou zastonal od bolesti. Odtrhol som pohľad od obrazu a pozrel na neho spoza ramena. Snažil sa uvoľnil klinec, ktorý mal v ruke, ale nemalo to zmysel. Svoju prácu som vedel vždy odviesť poriadne.
      Bolo priam humorné, že muž, ktorý sa klaňal svojmu spasiteľovi bol teraz rovnako pribití. Jeho utrpenie však nemalo byť rýchle, malo byť dlhé a bolestné.
     Prudkým pohybom ruky som vytiahol zlatý kríž, ktorý bol pred obrazom a vrátil sa naspäť pred muža.
     Kríž som položil vedľa neho a naklonil sa nad neho, aby mi poriadne videl do tváre.
     Už som sa ani nesnažil skryť svoju pravú tvár. Nechal som nech mi oči zažiaria v plnej kráse farby krvi. Nechal som nech muž podo mnou vidí ostré zuby, ktoré sa museli zalesknúť v mesačnom svetle.
„Vedel si o tom, že ten váš spasiteľ bol na kríži údajne šesť hodín, než zomrel?"  muž sa pokúsil odvrátiť tvár.
     Prudko som ho zdrapil až sa mi pazúre zaryli do jeho líc, aby sa na mňa pozrel. Nemal som rád zbabelosť od mužov jeho postavenia.
„Koľko hodín by si zvládol ty? Bol by si ochotný vôbec nechať sa pribiť za hriechy iných?"  ešte viac som mu stlačil tvár až sa z neho vydral ston.
„Si ochotný sa vôbec spovedať z vlastných hriechov?"  cvakol som pred ním zubami.
    Zachvel sa podo mnou a zo mňa sa takmer vydralo zapradenie pri strachu, ktorý z neho sálal.
„Povedz mi o svojich hriechoch a možno ťa tvoj boh vypočuje."  znova sa zachvel, keď so mu pustil tvár, ale ostal som sa nad ním nakláňať.
„Nemám sa prečo spovedať, svoj život som venova..." jeho veta sa zmenila na krik, keď som mu prerezal líce.
„Skús to znova."
„S-som svoj život..." znova som zopakoval pohyb, ale na druhom líci.
     Kričal zatiaľ čo som sa usmieval.
„Hlasnejšie, tvoj boh ťa nepočuje. Priznaj svoje hriechy!"  pootočenie klincom v jeho ruke spôsobilo novú vlnu kriku.
     Krik doznel a zmenil sa v hlas šepkajúci tichú modlitbu.
„Ježišu, môj osloboditeľ, môj Pán a môj Boh a moje všetko, ty si nás svojou obetou na kríži vykúpil a zvíťazil si nad Satanom. Osloboď ma od jeho zákernej prítomnosti a od všetkých jeho hrozieb. O to ťa prosím skrze tvoje meno, o to ťa prosím skrze tvoju krv vyliatu za nás, o to ťa prosím skrze kríž, na ktorom si za nás obetoval svoj život. Pomôž mi, Pane. Ježišu, môj osloboditeľ...." znova začal opakovať svoje slová pohľadom upretým na oltár za sebou.
     Môj smiech naplnil prázdny kostol a znova som potočil kovom v oboch jeho dlaniach.
„Daj svojmu spasiteľovi dôvod ťa vypočuť. Priznaj svoje hriechy!"  prinútil som ho, aby sa na mňa pozrel.
     Bol tak krásny pohľad do jeho vystrašených očí, až som sa musel nadýchnuť a vydýchnuť, aby som do neho nezačal rezať.
     Mal dôvod sa báť. Nakláňala sa nad ním bytosť z nočných môr. Bol som niečo, čo si myslel, že nikdy nestretne, buď preto lebo neveril, že existujem alebo preto, lebo si myslel, že skutočne žije svoj život správne.
„M-moje hriech-chy..." stíchol ako som si prešiel jazykom po ostrých zuboch.
„Pokračuj, tvoj boh počúva."  mávol som rukou doprava kde na stene visel obraz, ktorý zobrazoval  Božie milosrdenstvo.
„Vžd-dy som sa správal v spoji-itosti s b-božím prikázaním."  Vykoktal.
Zasmial som až som oči zavrel. Už som aj zabudol aký vedeli byť ľudia vtipný. 
„Zopakuj mi prikázania, kňaz."  vyzval som ho a vystrel som sa.
     Muž sa niekoľko krát nadýchol a vydýchol. Sledoval ma vystrašenými očami a vyzeralo to akoby rozmýšľal či to vôbec stojí za to, aby prehovoril.
     Vybral si možnosť, že bude mlčať.
     Pohýbal som krkom, aby so uvoľnil napätie v svaloch.
„Skúsme to ľahšie, nakoľko ich je veľa. Povedz mi siedme."
„N-nepokradneš."  odpovedal trhane.
„Správne, šikovný."  jemne som zatlieskal krvavými dlaňami.
„Štvrté? To je trocha dlhšie."
„Cti ot-tca svojho i matku svoju."  prehltol sliny, ktoré sa mu nahromadili v ústach.
     Znova som zatlieskal a pochválil ho.
„Teraz si dáme niečo ešte ťažšie."  znova som sa nad neho naklonil, aby som mu poriadne videl do očí a on mne.
     Prešla ním triaška, ktorá mi zavibrovala celým telom.
„Druhé a šieste a piate."  oboma rukami som sa oprel vedľa jeho hlavy.
„N-nevezmeš meno Bož-žie nadarmo, nezo-zosmilníš a ne-nezabiješ."  pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu až mi muselo byť vidieť zuby.
     Znova ním prešla triaška.
„Vieš čo si spravil?"  svoju otázku som zašepkal do jeho tváre.
     Pokrútil hlavou.
„Tak ti pripomeniem, čo si spravil tu, v chráme tvojho boha."  posledné slovo som mu vypľul do tváre ako nadávku.
     Vystrel som sa a on sa jemne zamrvil. Teraz som jeho tichú prosbu vypočul a vytiahol oba kusy železa a hodil ich na stôl vedľa krížu. Pri oboch vykríkol, ale to ma len viac povzbudilo, aby som pokračoval.
     Aj iný kričali a nikto nezasiahol.
„Pamätáš si ženu menom Sally?"  opýtal som sa zatiaľ, čo sa zošuchol na zem.
„N-nie."  vykoktal. Hľadel si na vlastné ruky, v ktorých boli diery a krv stekala na jeho kedysi biele nohavice.
„Ona si teba pamätá. Skúsme niekoho iného. Selene?"  vyslovil som ďalšie meno.
     Pokrútil hlavou. Vymenoval som ešte sedem ďalších mien, pri každom pokrútil hlavou.
„Tieto ženy majú jednu vec spoločnú, teda viac, ale len jedna je dôležitá."  čupol som si pred neho. Pokúsil sa odo mňa odtiahnuť, ale nemal kam, a tak na mňa iba vystrašene ostal pozerať.
„Každá jedna z nich prišla za tebou kvôli drobnému problému. Vieš aký ten problém bol?"  trocha som sa zakolísal na vlastných nohách, kamenná podlaha ma chladila na bosých chodidlách.
„O tých ženách som nikdy nepočul." bol som prekvapený, že bol zrazu jeho hlas tak pevný.
„Na tvoju škodu si oni pamätajú teba. Na tvoju smolu nemám rád takých ako ty, ale za chvíľu budem musieť odísť a preto ti poviem, čo presne si spravil, aby aj tvoj spasiteľ vedel kto mu tu každý deň padol na kolená." trocha sa mu podarilo nadvihnúť, ale hneď spadol naspäť na zem.
„Tieto všetky ženy si prešli príšerným zážitkom a bohužiaľ to malo aj trvalé následky, s ktorými im lekári nechceli pomôcť, lebo kňaz tohoto mesta to zakázal, a tak prišli žiadať o radu toho istého kňaza a jeho zľutovanie, aby dovolil zákrok. Vieš mi povedať, čo im kňaz povedal?" bola to iba rečnícka otázka z mojej strany. Vedel, čo spáchal v tej chvíli, ako ma zbadal a vedel to celú dobu, ale nepriznal to nahlas.
     Pokrútil hlavou. Stlačil som si koreň nosa. Ten chlap ma začínal vytáčať svojím správaním a už som začínal narážať na svoju hranicu sebaovládania.
„Muž prezlečený v rúchu im povedal, že je to hriech a majú ďakovať za dar, ktorý im bol daný, ale, že ak naozaj chcú, ak skutočne túžia po pomoci vie im pomôcť. Všetky tie ženy súhlasili. Všetky tie ženy si nechali niečo pichnúť, niečo, čo im malo pomôcť." vystrel som sa keď sa mu podarilo postaviť na vlastné nohy, aj keď roztrasené.
„Všetky tie ženy sa zobudili na zemi, nahé a v bolesti. Na každú ženu hľadel muž oblečený iba v slipoch, rozkročený držiac ruženec a bič." môj hlas klesol o oktávu, keď som sa k nemu priblížil a on sa ešte viac roztriasol.
„Každá žena dostala desať rán bičom, než ich muž pritlačil na zem a vzal si to, čo mu nepatrilo, zatiaľ, čo oni kričali a prosili. Muž ignoroval krv a plač iba ďalej strkal svojho vtáka tam kam nemal až pokiaľ nevykríkol božie meno." zacítil som čerstvý moč, keď som sa vystrel pred ním v plnej výške.
     Vedel som, čo vidí.
      Videl démona, monštrum, ktorého oči žiarili na červeno a zuby sa leskli. Videl krvavé ruky s dlhými pazúrmi a pokožku plnú jaziev. Videl dlhú jazvu na mojom hrdle a možno aj rozmýšľal, ako je možné, že vôbec žijem. Ľutoval som, že muž predo mnou nikdy neuvidí blanité čierne krídla, o ktoré som prišiel, ale život bez nich bol o niečo ľahší, aspoň to som si nahováral.
„Muž teraz začne utekať, lebo keď ho démon chytí bude to bolieť tak ako to bolelo tie ženy. Bež kňaz. Teraz!" viac mu nebolo treba.
     Rozbehol sa okolo mňa na druhú stranu kostola.
     Pomaly som sa otočil, aby som videl, ako uteká. Niekoľko krát zakopol a padol, ale rýchlo sa mu podarilo zdvihnúť na nohy a obzrieť sa na mňa ponad plece.
     Stále som stál na tom istom mieste. Pach strachu ma volal. Pokrútil som ramenami aj hlavou.
     Zjavil som sa pred mužom nečakane. Narazil do mňa a padol na zem s výkrikom.
     Začal cúvať dozadu a nechával za sebou červenú šmuhu od dlaní.
„Modli sa, ak si myslíš, že ťa bude počuť." pomaly som kráčal za ním.
      Niečo si šomral popod nos, znelo to ako modlitba, ale nevedel som rozoznať presné slová. Nezáležalo na tom. Nikto ho nepočul. Nikto ho už nikdy nebude počuť.
     Aspoň nie nikto živý.
     Vyšiel dozadu aj po pár schodoch až narazil do oltárneho stolu. Pach krvi a moču sa zmiešal s niečím horším a aj môj silný žalúdok jemne zaprotestoval.
„Skutočne? Teraz? Toto tvoj trest iba zhoršuje, pre mňa." schytil som ho pod krk a nadvihol.
     Ruky mu okamžite vystrelili k mojej ruke, ktorá mu zvierala hrdlo. Snažil sa vymámiť z môjho zovretia, ale nemal šancu. Jeho škrabanie bolo ako hladkanie pierkom a ja som sa iba zasmial.
     Hodil som na stôl, vykríkol a znova spustil modlitbu. Tentokrát inú.
„Keď sa tak rád modlíš tak by si mal byť aj správne otočený." zdrapil som a pretočil ho na brucho.
„Toto bude asi bolieť, znova."
     Vzal som prvý klinec a zaryl ho do pravej dlane, tesne vedľa prvej diery, ktorú tam mal. Krik sa ozval po celom kostole a spojili sa s modlitbou.
„Ups, netrafil som, skúsim to na druhej." zopakoval som to isté na druhej ruke.
     Znova vedľa.
„Som to ale nemehlo." zasmial som sa zatiaľ, čo on vzlykal a prosil o zmilovanie.
     Naklonil som sa nad neho a potiahol ho za riedke vlasy, aby sa mohol pozrieť lepšie na oltár pred sebou.
„Pros hlasnejšie." zašepkal som mu do ucha.
„Pros Máriu o svoj život." vzal som zlatý kríž do ruky a ukázal mu ho.
„Pros svojho spasiteľa, aby ťa uchránil od bolesti, ktorá príde." zachvel sa akoby si uvedomil, že ten odlomený kríž v mojej ruky neveští nič dobré. Nemal ani tušenie, ako veľmi to neveštilo nič dobré.
     Hlava mu dopadla dopredu s hlasným buchnutím ako som mu pustil som mu vlasy. Vystrel som sa a prešiel mu chladným kovom po chrbte.
     Zahmýril sa a znova zaprosil.
     Chcel som, aby prosil.
     Chcel som, aby vedel, že ho nikto nezachráni.
     Trhanie látky jeho špinavých nohavíc takmer prehlušilo jeho tiché modlitby.
„Ver mi ak ti poviem, že spasenie ťa nečaká. Ver mi, ak ti poviem, že toto je iba začiatok utrpenia, ktorý ťa čaká. Ver, ak ti poviem, že toto bude bolieť." jeho telo bolo napnuté, keď si jeho hlava spojila, čo sa stane, keď som stíchol a trocha som sa posunul doprava. Už sa nemodlil, iba sa mykal, aby sa odo mňa dostal, čo najďalej. Bolo to zbytočné.
     Kríž si našiel cestu do jeho tela a výkrik z jeho hrdla nebol ľudský. Bol to výkrik zvieraťa, ktorého režú zaživa. 
     Vytiahol som kríž, ktorý bol teraz od krvi zmiešanou s niečím horším a čakal pokiaľ jeho krik ustane a ostanú iba vzlyky bolesti.
     Stíchol a prosil.
     Kríž si našiel znova cestu do jeho tela.
     Sedem žien si vytrpelo rovnaký osud. Každej dal desať rán bičom. Presne tak, ako odo mňa dostal desať rezných rán. Sedem žien prosilo pod jeho rukami zatiaľ, čo ich znásilňoval. 
     Šesť krát si našiel kríž cestu do jeho tela, tak ako si jeho vták našiel cestu do tiel žien, rovnakým spôsobom a rovnako mu jeho prosby nepomohli.
     Siedme vrazenie bolo posledné, ktoré som už nevybral.
     Ešte žil, keď som cúvol o dva kroky a pozrel sa na výjav pred sebou.
     Roztrhané nohavice mu padli ku členkom od metania sa. Ruky mal roztiahnuté vedľa seba a hrdzavé klince trčali kúsok nad jeho dlaňami. Celý bol od krvi a kríž, ktorý mu trčal zo zadku bol ako šperk na krku ženy.
„Ver mi, ak ti poviem, že tvoj boh nepočuje modlitby, lebo tvoj boh neexistuje. Nie v tej podstate ako ste ho vytvorili, ale ver mi, ak ti poviem, že taký ako ja vždy vypočujú volanie krvavej žiadosti. Ver mi, že ťa príjmu v Meste Zatratených a ver mi, ak ti poviem, že toto bude tvojím utrpením."
     Jeho srdce ešte slabo bilo keď som sa otočil a vykročil preč. Kráčal som pomaly, vychutnával som si každý jeho slabý výdych a každý kúsok utrpenia, ktorý som cítil vo vzduchu. Zimomriavky mi prešli po celom chrbte, keď vzduch naplnila vôňa smrti a jeho srdce naposledy udrelo.
     Vedel som, že budem potrebovať vypustiť zo seba všetko, keď sa vrátim do Podsvetia. Celé moje telo bolo v jednom ohni a nohavice ma nepríjemne tlačili, ale to bola jediná myšlienka, ktorú som si dovolil pustiť smerom k vlastnému potešeniu.
     Dvere kostola sa za mnou zavreli s tichým buchnutím.
     Nadýchol som sa čerstvého jesenného vzduchu, ktorý bol plný hriechu mesta a dažďa.
     Modré oči na mňa hľadeli, rýchli tlkot srdca naplnil moje uši a jemne som sa usmial na drobnú ženu na spodku schodov.
     Jej bledé krátke vlasy sa leskli v mesačnom svetle. Trocha sa zatriasla, keď som k nej vykročil a rýchlo sa pozrela do zeme.
     Krvavým prstom som jej zdvihol bradu, aby sa nám stretli pohľady. Nesnažil som sa skryť to kým som bol, nemalo to zmysel. Vedela ako vyzerám, vedela to od prvej chvíle.
„Už ti od neho nič nehrozí, Sally." nedovolil som jej skloniť zrak.
„T-trpel?" jej očami sa prehnal oheň. Oheň, ktorý má iba žena, ktorá trpela a sama sa postavila na nohy.
„Bude trpieť navždy." priblížil som k nej tvár až sme sa takmer dotýkali.
     Zachvela sa po celom tele, takmer som sa vďaka tomu utrhol z reťaze.
„Ďakujem." zašepkala. Jej pohľad padol na moje jemne pootvorené pery.
„Tvoja duša mi patrí, Sally a ver mi, ak ti poviem, že si s ňou budem robiť, čo chcem." znova sa zachvela. Ešte viac som sa usmial.
     Mal som ich rád vystrašené. Dávalo to ich pachu zvláštnu prímes, ktorá rozprúdila moju krv.
„Koľko mám času?" chcela sklonil úplne zrak, ale nedovolil som jej to.
„Z Osudom sa nezahrávam. Tvoj život je tvoj na tak dlho, ako máš napísané, jediné, čo sa zmenilo je, že tvoja duša je moja. Ži svoj život, Sally a pamätaj modlitbu, ktorú ťa naučila mama." pustil som jej bradu a skôr, ako stihla čokoľvek povedať som zmizol v jemnom dyme.