Precatio

Derav (13.kapitola)

Neschopnosť rozprávať, keď sa zjavil Keziah bola príšerná, ale vidieť bolesť v jeho očiach, keď sa ma nemohol dotknúť bola tým pravým utrpením.
            Bolesť chrbta sa pomaly stávala iba šumom ako som sedel s prekríženými nohami na zemi.
            Vedel som, že Keziah nájde spôsob a vedel som aj prečo sa nepokúsil Abigail zabiť. Iba som dúfal, že nespraví žiadnu hlúposť. Problém mi robilo to ako ťažko sa mi dýchalo a ako unavený som sa cítil. Preklínal som sa, že som domov nešiel hneď, že som ostal. Že som sa napil z toho čaju. Že som to dovolil.
„Si hore." jej hlas bolo akoby mi niekto prešiel nožom po chrbte.
            Ukázal som jej stredný prst. Vlastný hlas som stále neovládal.
            Silná bolesť mi vystrelila celou rukou až som ticho vykríkol.
„Mal by si sa naučiť slušnosti voči svojej pani." napomenula ma.
            Mal som veľa neslušný slov na jazyku, ale žiadne si nenašli cestu von, nech som sa snažil akokoľvek.
            Bolesť zmizla. Neostalo mi nič iné iba prudko dýchať a snažiť sa vyčistiť si hlavu.
„Nemusíš sa báť," čupla si predo mnou, „ešte štyri dni a bude Samhain. Potom sa všetko zmení." jej úsmev nebol priateľský.
            Chcel som jej znova zopakovať, že robila chybu. Chcel som po nej kričať, aby ma pustila. Chcel som jej pripomenúť čo s ňou spraví samotný Lucifer.
„Vidím ti to v očiach, Derav. Ten hnev a nenávisť." celé telo mi stuhlo. Nech som sa snažil akokoľvek, pokyny telu na pohyb boli márne.
            Prešla mi po líci až mi zašla do vlasov. Preklínal som ten dotyk.
„Ale budeme mať večnosť, aby si mi odpustil."
            Bolo mi jedno ako dlho to potrvá. Odpustenia sa nikdy nedočká. Nikdy jej neodpustím, že ma spútala a oklamala. Preklínal som, že som uveril jej zlomenému telu a očiam, že som nevidel, čo sa naozaj skrývalo za pazúrmi na našom pute a v jej trpkom pachu.
„Chceš mi niečo povedať, že?" výsmech v jej hlase bol ako jed do otvorenej rany.
„Hovor." stiahla sa za ochranný kruh a nadvihla bradu.
            Švihol som chvostom, keď jej zovretie povolilo.
„Čakám." zaťala pevnejšie sánku pri tom slove.
            Naklonil som hlavu do boku a znova švihol chvostom.
„HOVOR!" skríkla.
            Prudko som sa k nej pohol.
            Skríkla a padla na zadok.
            Kruh ma síce zastavil, aby som sa jej nevedel dotknúť, ale žiadnym spôsobom to nezastavilo strach v jej tvári.
            Vedela mi spôsobiť bolesť. Vedela zaručiť, aby som ju nezabil, ale stále sa bála, že sa mi možno podarí utrhnúť.
            Môj smiech narušil ticho okolo nás.
„Nezabúdaj, že na Samhain je hranica medzi našimi svetmi veľmi tenká, mačička."
„Mám sa báť nejakých démonov?" srdce jej bilo silno a mňa ten zvuk tešil.
            Švihol som chvostom a mykol plecami.
            Lucifer ani Lilith nemohli opustiť Podsvetie. Bolo to jediné pravidlo, ktoré nevedeli porušiť. Samhain, ale ponúkal drobnú medzeru. Na krátky okamih bolo možné všetko.
            Nadvihla bradu, ale dych, srdce a oči prezrádzali strach v jej vnútri. Mohla sa tváriť akokoľvek silno, ale bolo to niečo, čo si iba nahovárala.
„Mlčíš?" zdvihla sa na nohy, „Tak mlčať môžeš aj ďalej." cítil som ako sa mi okolo krku akoby uviazalo lano. Jazyk mi oťažel akoby bol z kovu.
            Chcela, aby som mlčal. Nevadilo mi to. Nič to nemenilo na jej pachu plnom strachu ako ma nechala v úplnej tme.