Precatio

MorningStar (Epilóg)

Sedel som na tróne na konci sály a hľadel pred seba. Kričala a bránila sa čo jej sily stačili, ale proti ich rukám nezmohla nič. Prosila ich aj mňa, ale nemal som najmenší záujem ich zastaviť. Mala trpieť a toto bol iba začiatok. 

Do Podsvetia som sa vrátil po krátkej prechádzke po ľudskom svete. Ľudia ani nespozorovali, že sa medzi nimi prechádzam. Väčšinu, ktorú som stretol aj tak bola opitá, aj kebyže sa pred nimi ukážem v plnej sile, tak by neverili. Práve preto som sa ani nesnažil skryť rohy a biele oči pred nimi. Nikto ma nezastavil. Nikto sa nezľakol Diabla medzi nimi. Bol som iba niekto v maske, ktorej aj tak nerozumeli. 

Niekedy mi prišlo až úbohé, čo ľudia vytvorili so sviatku ako bol Samhain. Niektorý akoby ani necítili moc, ktorá v tú noc bola. Radšej si na seba dali neslušné kostýmy a opili sa a sexovali. To bola niektorých predstava o Samhain, v ich jazyku Halloween. Bolo málo tých, ktorý skutočne uctievali svojich predkov a pradávne bytosti. 

Vedel som, že otec nie úplne súhlasí s tým ako sa jeho výtvor naučil žiť, ale mne to niekedy vedelo vykúzliť úsmev na tvári. Tak veľa ľudí bolo slobodných a ani nevedeli vďaka čomu.

Odpil som si s poháru a zahľadel sa von cez veľké okno. Mal som výhľad rovno na Hmlistý Les a Lilithin zámok. 

Abigail skríkla až sa takmer zatriasli okná.
„Krik ich iba poteší, strega (čarodejnica)." znova som si odpil ako zaprosila.
„Sľúbil som ti večné utrpenie, Abigail." vrátil som pohľad na ňu. 

Ležala na bruchu, krvavá a nahá. Po celom tele mala škrabance a videl som aj niekoľko modrín. Démon za ňou jej pevne zvieral vlasy a vykrúcal hlavu do vrchu. Bolesť v chrbte bola asi to najmenej čo ju trápilo, vzhľadom na to ako bol za ňou démon umiestnený. 

Baibol - démon, ktorý ju držal sa na mňa doširoka usmial. Bolo málo tých, ktorý zdieľali moju a Lilithinu skutočnú krv vďaka nášmu spojeniu. Baibol bol jeden z nich. Bol mi verný ako syn, ktorým bol, ale vyžíval sa v bolesti a v znásilňovaní. To prvé som vedel po kom má, ale to druhé mi vždy bolo záhadou. Nikdy som sa nestaral do toho ako ich Lilith vychovávala skôr ako ich niektorých hodila mne do zámku. Baibol bol jeden z najmladších a aj to bolo niečo cez tristo rokov.
„Svoje sľuby, vždy dodžím." usmial som sa.     

Oči mala červené a okolo jedného sa tvorila modrina. Slzy jej stekali po lícach až na zem. 

Zaprosila, aby som ich zastavil, ale iba som sa na ňu usmial ponad pohár. 

Uväznila jedného z mojich. Bolo to iba pár dní, ale dovolila si uväzniť môjho démona a na to som mal iba jednu odpoveď. 

Znova sa rozkričala, keď jej druhý démon vytrhol necht na pravej ruke, ktorý ale hneď začal dorastať. 

Jej krik sa zmiešal so smiechom troch démonov pri nej ako som znudene odvrátil tvár a pozrel sa von oknom znova. Mali jasné rozkazy. Udržať ju pri živote a ako tak zmysloch. To, čo z nej ostane malo patriť mne a na to som nechcel svedkov. Tak či tak jej krik počuť budú po celom Podsvetí, rovnako ako to bolo pri Isabel.

Isabel sa nedotkol nikto iný okrem mňa. Žiadnemu démonovi som nedovolil ani sa k nej priblížiť poriadne. Niektorý ma o to žiadali, ale všetkým som poslal preč. Tak veľa z nich chcelo spôsobiť bolesť žene, ktorá ublížila jednému z nich, ale nedokázal som im to dovoliť. Isabel patrila iba mne. Jej krik patril mne. Trhanie jej duše a skladanie patrilo iba mne. Tak ako mi patrilo každé jedno prosím a mrzí ma to. Dokonca aj Lilith ma skúsila požiadať a po dlhej dobe som ju videl skloniť zrak pred mojim hnevom a odísť. Hekaté sa ospravedlňovala, až som ju bol nútený vyhodiť. Isabel som mučil až do chvíle kedy ma Zarni požiadal o vlastnú smrť.