Sedel som na tróne na konci sály a hľadel pred seba. Kričala a bránila sa čo jej sily stačili, ale proti ich rukám nezmohla nič. Prosila ich aj mňa, ale nemal som najmenší záujem ich zastaviť. Mala trpieť a toto bol iba začiatok.
Do Podsvetia som sa vrátil po krátkej prechádzke po ľudskom svete. Ľudia ani nespozorovali, že sa medzi nimi prechádzam. Väčšinu, ktorú som stretol aj tak bola opitá, aj kebyže sa pred nimi ukážem v plnej sile, tak by neverili. Práve preto som sa ani nesnažil skryť rohy a biele oči pred nimi. Nikto ma nezastavil. Nikto sa nezľakol Diabla medzi nimi. Bol som iba niekto v maske, ktorej aj tak nerozumeli.
Niekedy mi prišlo až úbohé, čo ľudia vytvorili so sviatku ako bol Samhain. Niektorý akoby ani necítili moc, ktorá v tú noc bola. Radšej si na seba dali neslušné kostýmy a opili sa a sexovali. To bola niektorých predstava o Samhain, v ich jazyku Halloween. Bolo málo tých, ktorý skutočne uctievali svojich predkov a pradávne bytosti.
Vedel som, že otec nie úplne súhlasí s tým ako sa jeho výtvor naučil žiť, ale mne to niekedy vedelo vykúzliť úsmev na tvári. Tak veľa ľudí bolo slobodných a ani nevedeli vďaka čomu.
Odpil som si s poháru a zahľadel sa von cez veľké okno. Mal som výhľad rovno na Hmlistý Les a Lilithin zámok.
Abigail skríkla až sa takmer zatriasli okná.
„Krik ich iba poteší, strega (čarodejnica)." znova som si odpil ako zaprosila.
„Sľúbil som ti večné utrpenie, Abigail." vrátil som pohľad na ňu.
Ležala na bruchu, krvavá a nahá. Po celom tele mala škrabance a videl som aj niekoľko modrín. Démon za ňou jej pevne zvieral vlasy a vykrúcal hlavu do vrchu. Bolesť v chrbte bola asi to najmenej čo ju trápilo, vzhľadom na to ako bol za ňou démon umiestnený.
Baibol - démon, ktorý ju držal sa na mňa doširoka usmial. Bolo málo tých, ktorý zdieľali moju a Lilithinu skutočnú krv vďaka nášmu spojeniu. Baibol bol jeden z nich. Bol mi verný ako syn, ktorým bol, ale vyžíval sa v bolesti a v znásilňovaní. To prvé som vedel po kom má, ale to druhé mi vždy bolo záhadou. Nikdy som sa nestaral do toho ako ich Lilith vychovávala skôr ako ich niektorých hodila mne do zámku. Baibol bol jeden z najmladších a aj to bolo niečo cez tristo rokov.
„Svoje sľuby, vždy dodžím." usmial som sa.
Oči mala červené a okolo jedného sa tvorila modrina. Slzy jej stekali po lícach až na zem.
Zaprosila, aby som ich zastavil, ale iba som sa na ňu usmial ponad pohár.
Uväznila jedného z mojich. Bolo to iba pár dní, ale dovolila si uväzniť môjho démona a na to som mal iba jednu odpoveď.
Znova sa rozkričala, keď jej druhý démon vytrhol necht na pravej ruke, ktorý ale hneď začal dorastať.
Jej krik sa zmiešal so smiechom troch démonov pri nej ako som znudene odvrátil tvár a pozrel sa von oknom znova. Mali jasné rozkazy. Udržať ju pri živote a ako tak zmysloch. To, čo z nej ostane malo patriť mne a na to som nechcel svedkov. Tak či tak jej krik počuť budú po celom Podsvetí, rovnako ako to bolo pri Isabel.
Isabel sa nedotkol nikto iný okrem mňa. Žiadnemu démonovi som nedovolil ani sa k nej priblížiť poriadne. Niektorý ma o to žiadali, ale všetkým som poslal preč. Tak veľa z nich chcelo spôsobiť bolesť žene, ktorá ublížila jednému z nich, ale nedokázal som im to dovoliť. Isabel patrila iba mne. Jej krik patril mne. Trhanie jej duše a skladanie patrilo iba mne. Tak ako mi patrilo každé jedno prosím a mrzí ma to. Dokonca aj Lilith ma skúsila požiadať a po dlhej dobe som ju videl skloniť zrak pred mojim hnevom a odísť. Hekaté sa ospravedlňovala, až som ju bol nútený vyhodiť. Isabel som mučil až do chvíle kedy ma Zarni požiadal o vlastnú smrť.
Jeho prázdne oči na mňa vtedy hľadeli a videl som, že to nie je spôsobené iba bolesťou, ktorú som mu zmierňoval každý jeden deň. Boli to roky odlúčenia od Podsvetia, ktoré ho stáli všetko čím a kým bol. Nebolo nič čím by som vedel navrátiť oheň do jeho srdca. Nevedel som ani zažať iskru či by sa oheň chytil. Nebolo tam nič, iba on a jeho zlomené duša a telo so srdcom. Iba schránka.
Doprial som mu to o čo ma požiadal v tme mojej komnaty a teple môjho objatia. Opakoval som mu, že ma to mrzí, že sa ospravedlňujem, že som nezasiahol skôr a on ako poslušný vojak, ktorým bol mi opakoval, že sa nemám za čo ospravedlňovať, a že to mrzí jeho. Bolo jedno ako veľmi som mu opakoval, že sa nemá za čo ospravedlňovať, aj tak to robil až do poslednej chvíle.
Výkrik ma vytrhol zo spomienok. Musel som niekoľko krát zažmurkať, aby som videl miestnosť okolo seba a tmavofialové závesy po stranách okna.
Sykol som bolesťou ako som si priložil pohár k perám. Ani som nevedel kedy mi pohár v ruke popukal a obsah kvapkal na zem a mňa.
Položil som pohár na stolík vedľa trónu a vstal som.
„Zabavte sa ešte, len si pamätajte môj rozkaz." napravil som si golier dlhého plášťu a vykročil cez celú miestnosť preč.
Abigailine prosby sa za mnou vznášali a miešali sa so smiechom démonov, ale ani som sa neobzrel.
Hmlistý Les som mal najradšej. Mal som ho radšej ako vlastný zámok. Vďaka hmle bol celý les ponorený do úplného ticha.
Zastal som a zhlboka sa nadýchol. Stromy okolo mňa boli v plnom rozkvete a kebyže ich neobkolesuje hmla boli by zelené. Na rozdiel od zbytku Podsvetia bol vzduch okolo mňa chladný a akoby po daždi.
Nikto sa sem neodvážil vkročiť. Hmla patrila iba mne a každý bez pozvania sa stratil. Nikto nebol nikdy pozvaný. Jedine Lilith mala právo sem vkročiť.
Zafúkal jemný vánok, ktorý ku mne dovial sladko korenistú vôňu. Usmial som sa a otvoril som oči.
Cesta do Červeného Sadu, ktorý bol súčasťou Hmlistého Lesa mi netrvala dlho, aj keď som sa neponáhľal.
Zhlboka som sa nadýchol jemne kyslej vône v sade. Mahagónové stromy boli posiate rubínovo červenými listami a krvavo červené jablká kričali, aby sa do nich niekto zahryzol.
Zastal som niekoľko krokov od stromu, ktorý bol zo všetkých najväčší a plný jabĺk.
Vždy som mal rád pohľad na ňu v jej ľudskej podobe. Tmavé vlasy jej padali na chrbát ako kľačala pred stromov a hľadela pred seba. Nikde ani stopa po rohoch či krídlach. Bola to iba ona vo svojej temnej kráse. Šaty rozprestreté okolo nej boli ako čierna pavučina.
Nechal som zmiznúť rohy a prešiel až k nej.
„Moya tyomnaya luna (Môj temný mesiac)." zapriadol som jemne.
Oči mala zavreté a červené pery mala jemne pootvorené ako pokojne dýchala.
„Nenávidím keď sem chodíš v topánkach na tomto mieste." ani sa na mňa nepozrela.
Prevrátil som očami pri jej poznámke.
Mávnutím ruky boli topánky preč a mňa privítala hrejivá zem.
„Vždy si si potrpela na zvláštne veci."
„Serpent (had)." zasmial som sa pri jej nadávke.
„Ja a had? Kde si počula takú hlúposť?" zdvihla ku mne zrak.
Hlasno si povzdychla a vstala.
„Už si sa pohral so svojou novou hračkou?" nebol som si istý či som si jemný tón žiarlivosti v jej hlase vymyslel alebo tam naozaj bol.
„Hrajú sa s ňou naši synovia."
„Nebojíš sa, že s nej nič neostane pokiaľ sa vrátiš?" stretol sa nám pohľad ako sme stáli vedľa seba.
„Majú presné rozkazy, ak niečo vedia tak plniť ich."
„Vychoval si ich dobre."
Prevrátil som znova očami.
„Ak si dobre pamätám, bola si to ty kto mi ich hodil na prach zámku."
„Salaud (hajzel)." zavrčala na mňa.
„Lilith." oslovil som ju jemne a celý sa na ňu otočil.
Sánku zatínala až som sa divil, že nepočujem pukanie zubov. Hruď sa jej dvíhala v prudkých nádychoch ako hľadela pred seba. Oblizol som si pery pri pohľade na jej plné prsia zdvihnuté v čiernom korzete.
„Moya luna (Môj mesiac)." jemne som jej prešiel po odhalenom ramene.
Trhla rukou a zasyčala mojim smerom, až sa jej zaleskli ostré zuby. Tak veľmi sa to nehodilo k jej ľudskej podobe.
„Neprišiel som sa ospravedlňovať." stiahol som ruku k sebe.
„Ty nikdy, Belzebub." odvrkla.
„Čo odo mňa čakáš Lilith? Úprimne." z hlasu sa mi vytratila akákoľvek neha. Ak chcela chladný rozhovor vedel som jej ho dopriať.
Pokrútila hlavou ale nepovedala ani slovo. Povzdychla si a vykročila preč.
„Nebudem sa ospravedlňovať za Sors." ani som sa na ňu nepozrel ako som tie slová vyslovil.
Počul som ako zastala. Vzduch okolo nás jemne zhorkol, ale stále v ňom bolo cítiť jej korenistú vôňu.
„Dlho som odvracal zrak od toho čo sa deje v Červenom Meste. Príliš dlho som ju nechal robiť si čo len chce."
„Má právo..."
„A ja mám právo ju pripraviť o jej krásu." prudko som sa na ňu otočil.
Hľadela na mňa červenými očami plnými hnevu. Bol to nádherný pohľad, ktorý vždy vedel robiť divy s mojim telom.
„Sors je tam kde je vďaka mne a mala by si to pamätať. Iný sa to naučili, ale ona zneužila to, že som odvrátil zrak."
„Dal si mi ju." ohradila sa.
„Dal som ti ju do postele, ak ťa jej jazyk prestal baviť mala si jej ho vytrhnúť." Namietol som.
„Ak by som ju pripravila o jazyk, ako orákulum by bola zbytočná a čo by si potom robil."
Ani nestihla žmurknúť a bol som tesne pred ňou. Jej hruď sa dotkla mojej pri každom nádychu.
„Verím, že by našla spôsobom ako odpovedať na otázky." musela trocha nadvihnúť tvár, aby sa mi vedela pozrieť do očí, „To akým spôsobom zneužívala svoje postavenie je to, čo ma vytáča. To ako zneužila, že je nedotknuteľná, lebo si ju strážila, a to isté platí o našej drahej Fii." zdrapil som ju za vlasy a jemne potiahol dozadu.
Sykla ticho, ale nebolo to úplne plné bolesti. Viac ako tristo rokov som na ňu ani nepoložil ruku. Ak sme spolu nemuseli hovoriť, nehovorili sme. Každý vo svojom zámku. Každý hľadiac na iné mesto.
„Len mi nehovor, že to je o tom démonovi." Oči jej horeli hnevom až som sa musel jemne pousmiať.
Nevidel som dôvod vysvetľovať jej moje konanie. Z časti mala pravdu. Môj hnev jemne pramenil z toho, čo spravila kedysi Keziahovi, ale tak isto som vedel, že si za to mohol sám.
„Využila si moju dobrotu aj ty a zabudla si na to kto ti dal moc a postavenie. Ale aby si si nemyslela," pustil som ju a spravil krok vzad, „neprišiel som ti vyčítať posledné desaťročia."
„A čo teda chceš?" vyštekla na mňa, „Tušíš vôbec, čo si spravil svojim konaním?" opýtala sa skôr ako som stihol odpovedať.
„A čo také som spravil?"
„Sors ťa upozornila, že sa nemáš zahrávať s osudom, aj tak si to spravil, Lucifer. Toto tvoj otec nenechá len tak."
Zasmial som a otočil som sa jej chrbtom. Prešiel som k stromu a natiahol sa za červeným jablkom po ktorom som jemne prešiel prstami.
„Osud osud osud, aké to pekné slovo." uchechtol som sa, „Ak je môj otec tak dokonalý, tak musel predsa vedieť, že niečo také spravím, a teda Abigailin rituál nebol nevyhnutný bod, ale niečo čo malo zlyhať. Ak je môj otec tak všemohúci a vševediaci, tak vedel, čo sa stane keď sa zopakuje minulosť." jablko sa zalesklo ako som do neho jemne šťuchol až sa zatriasol celý konár.
„Budeš platiť a s tebou aj celé Podsvetie." upozornila ma podráždene.
„Prečo si sa nikdy neopýtala prečo je Eva v Meste Duší?"
„Nevidela som dôvod. To, že si si ju ťahal do postele som vedela."
„Opýtaj sa ma to, Lil." vyzval som ju.
„Prečo je Eva v tvojom meste?" aj keď som ju nevidel som počul ako prevrátila očami.
„Lebo ona nebola tá, ktorá si odhryzla z jablka." utrhol som jablko a otočil sa na ňu.
Mračila sa na mňa, hnev sa stal iba vyhasínajúcou sviečkou.
„Zviedol si ju, aby..."
„Nie." prerušil som ju ako som si prezrel jablko v ruke.
„Eva si neohryzla z jablka vďaka mne. Bola poslušnou ženou Adama, bola to čo ty si nikdy nebola. Podvolila sa mu ako on chcel, a ako môj otec zamýšľal. Adam na druhú stranu..." prehodil som si jablko do druhej dlane a pozrel na ňu.
„Zviedol si Adama?" opýtala sa neisto.
„Fuj, nie." pokrútil som hlavou.
„Adam sa nechal presvedčiť. Toho hlúpeho stromu som sa ani nemohol dotknúť, ale on mohol."
„Čo si mu sľúbil ak to spraví?" spravila ku mne zopár krokov.
„Večnosť." usmial som sa a nadýchol som sa kyslej vône jablka.
Zamračila sa ešte viac a pozrela do strany a naspäť na mňa. Neprestával som sa usmievať ponad jablko ako rozmýšľala. Boli veci, o ktorých sme nehovorili. Príbeh o Adamovi a Eve bol jeden z nich.
„Kde je Adam, Lucifer?" nadvihla jedno obočie pri pohľade na mňa.
„Dostal večnosť ako som mu sľúbil. Nikdy som mu nepovedal akú." zasmial som sa, „Stal sa stavebným prvkom Mesta Zatratených." odhryzol som si s jablka. Kyslá chuť mi naplnila ústa a krvavo červená šťava mi stiekla po brade a ruke.
„Stavebným prvkom, myslíš stave..." nedokončila vetu ako som prikývol.
Pery sa jej pootvorili ako na mňa prekvapene hľadela, zatiaľ čo som spokojne prežúval jablko s jemným úsmevom.
„Sľúbil si mu večnosť." pokrútila hlavou pri tej vete.
„Adam sa nikdy neopýtal akú." znova som si odhryzol.
„Eva bola potrestaná za odhryznutie z jablka. Bola to iba lož tvojho otca?"
Prikývol som.
„Prečo?"
„Adam bol pre môjho otca to najdokonalejšie, čo kedy vytvoril, ak nerátam seba. Eva sa nikdy nepodvolila mojim sľubom, nech boli akokoľvek sladké. Adamovi stačil jeden a poslúchal. Otec nikdy nemohol priznať niečo také verejne. Predstav si, že by znova zlyhal." Ticho som sa zasmial.
„Vedel si už vtedy čo s ním spravíš?"
„Nie, pôvodne som mu chcel naozaj dopriať iba večnosť, ale potom som videl, čo to spravilo otcovi a neodolal som." zasmial som sa.
„Takže si ohrdnutý syn?"
Spravil som k nej krok a ponúkol jej jablko.
Pozrela na jablko a znova na mňa niekoľko krát.
Mlčal som ako váhala. Jablká v sade ochutnala veľa krát, ale ani jeden krát z najväčšie stromu. Nikdy sa nedotkla jabĺk, ktoré boli rovnako červené aj vnútri. Iba strom za mnou rodil ovocie v mojej ruke. Všetky ostatné plody boli bežné jablká, ktoré sa dali nájsť aj ľudskom svete.
„Prečo sú tie jablká iné?" opýtala sa pri pohľade na jablko, z ktorého stekala šťava po celej mojej ruke.
Zložil som ruku vedľa tela a pritiahol si ju za pás k sebe. Dlane jej dopadli na moju odhalenú hruď. Teplo jej tela bolo príjemné tak isto ako jej korenistá vôňa. Pery mala jemne pootvorené a priam na mňa kričali, aby som ju pobozkal. Viac ako tristo rokov prešlo odkedy som ochutnal jej pery. Odkedy som počul jej vzdychy a cítil jej chuť a vlhkosť.
„Lebo ten strom je jedinečný." jemne som jej prešiel perami po jej. Zatriasla sa na celom tele a prehla chrbát.
Pustil som jablko a dotkol sa prstom od šťavy jej pier.
„Je jedinečný tak ako ty, moya tyomnaya luna." zapriadol som ako som jej po celých perách rozotrel krvavú šťavu.
„V čom?" opýtala sa potichu.
„Vyrástol na mieste kde som dopadol." oblizol som šťavu s jej pier.
Striaslo ju a viac sa pritlačila bokmi o tie moje. Jej nechty sa mi zaryli do hrude ako zavrela oči.
„Nasaď si znova korunu, Lilith." jemne som ju pobozkal na sánku.
„Sadni si vedľa mňa na trón," pobozkal som ju na odhalený krk, „postavím ti nový. Budú dva vedľa seba. Navždy rovnocenné." jemne som ju potiahol zubami za ucho.
„Buď mojou temnou kráľovnou znova." zašepkal som tesne pri jej perách.
„Sú to iba slová." snažila sa udržať chladný hlas, ale jej telo sa podvoľovalo pod mojím zovretím.
„Nie sú, koroleva (kráľovná)." pustil som jej chrbát.
Kabát som nechal padnúť k nohám do červenej trávy.
„Nesľubujem ti vernosť, Lilith. Nikdy som ti ju nesľúbil, tak ako som ju nikdy nežiadal od teba. To čo ti sľubujem je pekelné kráľovstvo plné démonov."
„Ktorý vďaka tebe pôjdu do vojny a prídeme o desiatky. Nikto ani nevie či vyhráme."
Usmial som oblizol si spodnú peru, na ktorej stále bola šťava.
Pomaly som sa zviezol na kolená s pohľadom upreným stále do jej očí.
Pery sa jej pootvorili viac ako na mňa hľadela zvrchu.
„Vyhráme, ak budem mať svoju temnú pani." nevedel som sa zbaviť úsmevu na tvári ako som jej zašiel pod sukňu na stehná.
Hľadeli sme na sebe v tichu sadu.
Pred nikým som nepadol na kolená iba pred ňou, aj to nie často. Vedel som, že si tento pohľad vychutnáva viac ako ja.
Hruď sa jej dvíhala v prudkých nádychoch. Bol som nútený prehltnúť nahromadené sliny pri tom pohľade. Moje telo si pamätalo to jej. Nikdy som to nevedel zabudnúť. Od prvej chvíle patrila iba mne, tak ako som patril ja jej.
Videl som kedy sa rozhodla. Keď jemne preniesla váhu z nohy na nohu a zavrela ústa. V tej istej chvíli jej korenistá vôňa nabrala ešte sladšiu príchuť. Takmer som ju cítil na jazyku a stačil iba kúsok, aby som dostal po čom moje telo túžilo.
Zohla sa ku mne. Videl som oheň v jej červených očiach. Celým telom mi prešlo príjemne teplo pri tom pohľade.
Zatlačila mi doprostred hrude.
Tvrdo som dopadol na chrbát. Zem bola príjemne teplá, ale váha jej tela nahradila všetko.
„Chcem Abigailinu dušu." zapriadla a pohla bokmi.
Ticho som zanadával. Preklínal som vlastné oblečenie.
„Dostaneš ju." sľúbil som a pevne jej zovrel zadok pod sukňou.
„Nový zámok." nahla sa až ku mne.
„Akoby sa stalo."
„Večnosť." zastala kúsok od mojich pier.
„Večnosť, koroleva." prekonal som vzdialenosť medzi nami.
Privlastnil som si jej pery akoby bola krvou v mojich žilách.
Ak mala byť vojna tak nech sa tak stane. Nemal som strach. S ňou po mojom boku som vedel prekonať všetko. Ak si otec myslel, že ma zlomil, keď ma nechal padnúť, mýlil sa. Stal som sa silnejším, lebo som nemal o čo prísť a vedel som, že ak ma pripraví o môj domov, tak nechám zhorieť celý jeho prekliaty svet aj ľudí v ňom, a keď zhorí aj posledný človek zničím aj jeho raj a Nebo, z ktorého ma vyhnal.
KAMU SEDANG MEMBACA
Precatio
HororDávajte pozor na staré knihy a modlitby, môžete nimi privolať bytosti, ktoré by nemali kráčať medzi živými.
