Precatio

Keziah (16.kapitola)

Všetko vo mne kričalo, aby som sa pohol. 

Ruky s pazúrmi sa mi triasli a zuby som zvieral tak, že som počul ako mi puká sánku. 

Sledoval som ich už od jej bytu. 

Celú cestu som sa ho snažil dotknúť. Dať mu najavo, že tam som, ale bolo to akoby ma vôbec necítil. Bol mi vzdialenejší než kedykoľvek predtým. 

Pri pohľade na ženy na čistinke a konkrétne Sally, vo mne vyvolal novú vlnu hnevu. Ľutoval som, že možno nikdy nedostanem príležitosť mučiť jej dušu.

Nepýtal som sa Lucifera prečo poslal mňa a nešiel si po ňu sám. Mohol, ak by naozaj chcel. Iba v dnešnú noc mohol vkročiť do sveta ľudí a prejsť sa. Iba jedna noc v roku patrila aj jemu. 

Od dýku v jej ruke sa odrazila žiara ohňa ako ju zdvihla vysoko nad seba. 

Zaklonila hlavu a zavrela oči stále hýbajúc bokmi. 

Pohol som sa v tej iste chvíli ako si dvanásť žien priložilo vlastné dýku ku hrdlám a ďalej šepkalo tiché slová.

Mal som iba jednu šancu.

Začala odriekať slová, ktoré jej nepatrili. Vzduch v kruhu bol nepríjemne ťažký a páchol sírou. 

Zastal som za ňou.

Šepot pomaly utíchal. Pach krvi sa stal silnejší. 

Snažil som sa nemyslieť na Deravove napnuté telo. Veril som, že bojuje všetkým čo mal, ale nebolo to dosť. 

Stále opakovala tie isté slová ako som sa naklonil nad jej tvár.

Vzduch okolo nás sa triasol.

Iba jednu šanca ukončiť to. Správny moment.

Stíchla a ešte viac prehla chrbát stratená vo vlastnej slasti.

Ostal posledný tichý šepot. 

Zdvihol som zrak. Pohľad sa mi stretol s modrými očami, ktoré ma už mohli vidieť. 

Ruka s dýkou sa jej zatriasla pri pohľade na mňa a pri mojom úsmeve. Môj úsmev, ale nepatril jej. Patril padlému anjelovi za ňou, ktorý sa chytil jej ruku s dýkou.

Sklonil som zrak na Abigail, keď sa nocou ozval výkrik plný bolesti. Jej zelené oči sa stretli s mojimi ako ich otvorila.
„Podsvetie ťa príjme, Abigail." nestihla nič povedať ani spraviť, ako som pohol rukou a podrezal jej hrdlo pazúrom. 

Dýka jej vypadla z ruky. Snažila sa dlaňami zastaviť krvácanie, ale nemalo to zmysel. 

Derav prudko dýchal pod ňou. Mačacie oči upriamené na jej hrdlo a hruď postriekanú jej krvou. 

Potiahol som ju za vlasy a zhodil na zem vedľa neho. Stále si držala hrdlo, aj keď vedela, že to nijako nezastaví krv vytekajúcu z jej tela. Zdvihla zrak nad seba, keď pri nej Lucifer zastal a pomaly si čupol.

Dotkol sa dvoma prstami zeme pred ňou. Zdvihol ich na úroveň oči a ticho sa uchechtol. Krv na jeho prstoch sa zaleskla v žiari ohňov ako si ich prezeral.
„Tvoje utrpenie bude večné." prisľúbil jej. 

 Nevenoval jej ani jeden pohľad ako pomaly vstal a otočil sa na mňa s Deravom.
„Ak chceš zabiť aj ju, môžeš. Jej duša je tvoja a nebudem ťa o ňu oberať. Iba to nerob v tomto kruhu." spravil krok k Deravovi.
„Mrzí ma čo ti spravila. Moje dvere sú otvorené, ak budeš potrebovať, dami (krv moja)." krátko sa dotkol vlasov medzi jeho rohmi.
„Prines mi jej dušu, keď sa vrátiš do Podsvetia, Keziah."  Po týchto slovách sa otočil na odchod.
„Smiem vedieť kam ideš?" nevedel som zastaviť otázku. Nevyzeral, že by mal namierené do Podsvetia.