Precatio

Derav (11.kapitola)

Niečo bolo zle iba som nevedel presne čo. Iba som vedel, že je niečo zle.

Keziah sa nevrátil dva dni odkedy zmizol. Dúfal som, že sa mu nič nestalo. Išiel iba zistiť informácie, ale vedel som, aký je. Vedel som, že si vie otvoriť ústa vtedy keď nemal.
„Koľko máš v pláne tu so mnou ostať?" vystrel som chrbát pri jej otázke.

Nebol som si istý či sa ma iba snažila zbaviť, alebo chcela niečo iné. Pýtala sa ma to každý jeden deň bez ohľadu na to čo som robil.
„Už nie dlho." priznal som.

Prvé dni to ešte bola zábava, ale bol som rozhodnutý ísť nájsť Keziaha do Podsvetia a následne zistiť, čo sa deje v ľudskom svete.
„Skutočne?" nevedel som či som si strach v jej hlase vymyslel alebo nie. 

Začínal som byť unavenejší než obvykle. Bol to druhý dôvod prečo som sa potreboval vrátiť domov. Nebol som zvyknutý, že by mi ľudský svet robil problémy, ale zrazu na mňa vplyv mal.
„Nebodaj ti budem chýbať, mačička?" opýtal som sa s jemným úsmevom.

 Otočil som sa a oprel som sa chrbtom o linku.
„Trocha." priznala potichu a naliala čaj do šálky.

Pomaly sa zdvihla a prešla až ku mne. Pri kyslej vôni čaju som zvraštil nos.
„Čaj?" natiahla ku mne ruku so šálkou.
„Ďakujem." nebolo to prvý krát čo mi ponúkla červený čaj.

Vypil som polovicu šálky a položil ju vedľa seba na dosku.
„Kedy bude večera?" opýtala sa s jemným úsmevom.
„Za chvíľu." otočil som sa naspäť a vrátil sa ku krájaniu zeleniny. 

Hrdlo mi nepríjemne stiahlo ako som naprázdno prehltol. 

Švihol som chvostom. Stálo ma to viac úsilia ako predtým.

Potriasol som hlavou, aby so si vyjasnil pohľad. Všetko začínalo byť rozmazané. Jazyk som mal ako z kovu. Rovnako ťažké začínalo byť celé moje telo. 

Oprel som sa dlaňami o pult pred sebou. 

Prehltol som naprázdno, ale bolo to akoby som sa snažil prehltnúť piesok.

Zrak mi padol na šálku a bledý prst, ktorý prechádzal po jej okraji.
„Č-čo si spravila?" ledva som tie slová dostal von.
„To čo si taký ako ty zaslúžite." jej hlas mi prišiel vzdialený.
„Po-pomohol som ti. Žiadnym..." jazyk sa stal nepoužiteľným v tej istej chvíli ako mi nohy vypovedali službu.

Tvrdol som dopadol na zem. Pád som spomalil rukou vďaka čomu mi ňou prešla ostrá bolesť.
„Budeme mať spolu zábavu." 

Zdvihol som k nej pohľad. Jej silueta sa týčila nado mnou a jej citrusová vôňa ma pálila v nose.
„Prečo?"
„Budeš mojím lístkom k dlhému a bezstarostnému životu. Už sa viac nebudeme krčiť ako kedysi. Už nás nebudú upaľovať!"
Ruka mi povolila pod váhou môjho tela. Náraz hlavy o zem mi zadunel celým telom.
„Nemusíš sa báť, Derav. S...." jej hlas sa stratil v temnote, ktorá ma pohltila.
____________________________________________________

Zo stuhnutého krku mi vystrelila bolesť do hlavy ako som ňou pohol. Niekoľko krát som zažmurkal. Bolelo ma celé telo a každý pohyb bol utrpením, ale podarilo sa mi posadiť.

Jediný zdroj svetla boli sviečky kúsok odo mňa na zemi.
„Skúsim si hádať," odkašlal som si, „tá čiara okolo mňa je ochranný kruh, že?"
„Nemusíš sa báť nebudeš v ňom nastálo." 

Sedela na posteli s prekríženými nohami. V lone mala ošúchanú knihu, pri ktorej som predpokladal, že ide o grimoár jej matky.
„Čo mi zabráni zabiť ťa, keď ma pustíš?" bol som si istý, že na to odpoveď mať bude, že sa poistila voči niečomu takémuto.