Precatio

Derav (5.kapitola)

„Moja mama bola bosorka?" opýtala sa trocha hlasnejšie, než asi pôvodne zamýšľala, lebo hneď po svojej otázke sa okolo seba poobzerala.
„Preferujú pomenovanie čarodejnica, niektoré dokonca striga, ale bosorky ich neodporúčam volať." raz som spravil chybu, že som jednu nazval bosorka a schytal som nepekných pár popálenín.
„Všetky bo...čarodejnice končia v pekle?"  

Zavrčal som pri slove peklo. Nikto v Podsvetí to nemal rád. Bola to pripomienka toho, čo z nás spravilo kedysi Nebo. Peklo bolo miestom večného utrpenia. Podsvetie nebolo iba o tom, aj keď to bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou.
„V Podsvetí," upozornil som ju, „končí väčšina duší. To, čo ľudia vytvorili ako peklo nie je to čím Podsvetie je." vysvetlil som a pretočil som niekoľko strán v zápisníku. 

Jej mama bola celkom skúsená aspoň podľa zápiskov. Ovládala základne ochranné kúzla a dokonca bola veľmi zbehlá  vo veštení, preto mi nedávalo zmysel prečo jej dcéra žila takto.
„Kde je tvoja matka?" opýtal som sa bez toho, aby som odtrhol pohľad zo strán.
„Zomrela." zašepkala Abigail.

Zdvihol som k nej zrak. Hľadela si na dlane, ktoré mala v lone. Mala zvesené ramená a trocha sa mračila akoby sa hanbila.
„To ma mrzí." odložil som knihu kúziel a upriamil celú svoju pozornosť na ňu.
„Už je to dávno." mávla rukou akoby to bolo nič.
„Koľko?" neodpustil som si otázku.      

Bojoval som s nutkaním vziať ju do náručia a objímať až pokiaľ by z nej nezmizol pach strachu a bolesti, ale vedel som, že by to neprijala, aj keď pri mne sedela.

Nedávalo zmysel, že pri mne sedí tak blízko. Nemala by vo mne cítiť bezpečie, aj keď muž vedľa bol určite rovnakým monštrom ako ja, ale bol som démon. Bol som bytosť z príbehov, ktoré sa vždy končili krvou. Mala kričať a prosiť. Spojenie medzi našimi dušami mi nebránilo ju zabiť a ani nedávalo dôvod na to, aby pri mne bola v bezpečí.
„Prečo si ma zavolala?" opýtal som sa po veľmi dlhej chvíli ticha.
„Nevedela som, že to niečo spraví. Iba som skúsila." ani sa na mňa nepozrela.
„Klameš."  

Myklo jej kútikom pier, ale stále sa na mňa nepozrela.
„Abigail?" vyzval som ju pevnejšie a nechal som nech moje tiene pohltia väčšinu miestnosti.

To prilákalo jej pozornosť a pozrela sa na mňa so strachom v očiach.
„Kedy zomrela tvoja mama?" opýtal som sa znova a naklonil sa k nej. 

Nebolo odo mňa veľmi správne pritlačiť chvost na jej chrbát, aby sa odo mňa nemohla odtiahnuť, ale aj tak som to spravil.

Ešte viac sa jej rozšírili zreničky a zrýchlilo dýchanie.
„Pred troma týždňami." priznala roztrasene.
„Vravela mi, že ak by som niekedy potrebovala pomoc tak v jej starých veciach ju nájdem. Nevedela som, že..." nechala vetu nedopovedanú, keď si premerala moje rohy a potom tiene okolo nás.
„Bola ochotná ťa nechať, aby si zapredala svoju dušu a nespravila to sama? Prečo?" naklonil som hlavu do strany.
„To sa choď opýtať jej." v jej hlase sa ozval veľmi tichý hnev, ale bol tam a bola to príjemná zmena.
„Pôjdem, ale najprv," stiahol som z nej chvost a aj tiene okolo nás. Okamžite uvoľnila svaly a pokojnejšie dýchala.
„Čo spravíme s tým kusom odpadu vedľa?" švihol som chvostom a kývol hlavou doprava.
„To je na tebe." Povedala popod nos.
Mal som pocit akoby mi niečo nehovorila, a to ako sa pazúre na jej duši stále naťahovali po spojení medzi nami mi to iba potvrdzovalo.
„Môžem ho nechať na posteli ležať, paralyzovaného a rezať do neho pokiaľ nevykrváca." bol som naučený ako rezať tak, aby človek ostal pri živote dlho.
„Dokonca mi napadlo, keď už tak rád niekam strká toho svojho vtáka, mu dať zjesť tabletky a masturbovať." 
„To by sa mu páčilo." ozvala sa čím ma prerušila.
„Iba chvíľu, mačička. V istej chvíli by sa z toho stala bolesť a bolesť by prešla do agónie alebo môžem zobrať tento nôž..." mávol som prstami a v ruke sa mi zjavil nôž plný drobných zúbkov na jednej strane a na druhej hladký a ostrý. Mal veľkosť mojej dlane, ale rozhodne by poslúžil.
„A zatiaľ, čo sa mu bude krv hnať do jeho vtáka, môžeme rezať tú tenkú kožu pomaly preč." pri prvých návrhoch sa stále tvárila vydesene, ale pri poslednom sa v jej očiach rozsvietil oheň a pazúre jej duše sa do mňa zaryli, až mi to prešlo celým telom.
„Povedz, ktoré to bude, mačička?" naklonil som sa k nej a nožom jej nadvihol bradu, aby sa nám poriadne stretol pohľad.