Precatio

Derav (5.kapitola)

„Moja mama bola bosorka?" opýtala sa trocha hlasnejšie, než asi pôvodne zamýšľala, lebo hneď po svojej otázke sa okolo seba poobzerala.
„Preferujú pomenovanie čarodejnica, niektoré dokonca striga, ale bosorky ich neodporúčam volať." raz som spravil chybu, že som jednu nazval bosorka a schytal som nepekných pár popálenín.
„Všetky bo...čarodejnice končia v pekle?" 
           Zavrčal som pri slove peklo. Nikto v Podsvetí to nemal rád. Bola to pripomienka toho, čo z nás spravilo kedysi Nebo. Peklo bolo miestom večného utrpenia. Podsvetie nebolo iba o tom, aj keď to bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou.
„V Podsvetí," upozornil som ju, „končí väčšina duší. To, čo ľudia vytvorili ako peklo nie je to čím Podsvetie je." vysvetlil som a pretočil som niekoľko strán v zápisníku.
            Jej mama bola celkom skúsená aspoň podľa zápiskov. Ovládala základne ochranné kúzla a dokonca bola veľmi zbehlá  vo veštení, preto mi nedávalo zmysel prečo jej dcéra žila takto.
„Kde je tvoja matka?" opýtal som sa bez toho, aby som odtrhol pohľad zo strán.
„Zomrela." zašepkala Abigail.
            Zdvihol som k nej zrak. Hľadela si na dlane, ktoré mala v lone. Mala zvesené ramená a trocha sa mračila akoby sa hanbila.
„To ma mrzí." odložil som knihu kúziel a upriamil celú svoju pozornosť na ňu.
„Už je to dávno." mávla rukou akoby to bolo nič.
„Koľko?" neodpustil som si otázku.     
            Bojoval som s nutkaním vziať ju do náručia a objímať až pokiaľ by z nej nezmizol pach strachu a bolesti, ale vedel som, že by to neprijala, aj keď pri mne sedela.
            Nedávalo zmysel, že pri mne sedí tak blízko. Nemala by vo mne cítiť bezpečie, aj keď muž vedľa bol určite rovnakým monštrom ako ja, ale bol som démon. Bol som bytosť z príbehov, ktoré sa vždy končili krvou. Mala kričať a prosiť. Spojenie medzi našimi dušami mi nebránilo ju zabiť a ani nedávalo dôvod na to, aby pri mne bola v bezpečí.
„Prečo si ma zavolala?" opýtal som sa po veľmi dlhej chvíli ticha.
„Nevedela som, že to niečo spraví. Iba som skúsila." ani sa na mňa nepozrela.
„Klameš." 
            Myklo jej kútikom pier, ale stále sa na mňa nepozrela.
„Abigail?" vyzval som ju pevnejšie a nechal som nech moje tiene pohltia väčšinu miestnosti.
            To prilákalo jej pozornosť a pozrela sa na mňa so strachom v očiach.
„Kedy zomrela tvoja mama?" opýtal som sa znova a naklonil sa k nej.
           Nebolo odo mňa veľmi správne pritlačiť chvost na jej chrbát, aby sa odo mňa nemohla odtiahnuť, ale aj tak som to spravil.
            Ešte viac sa jej rozšírili zreničky a zrýchlilo dýchanie.
„Pred troma týždňami." priznala roztrasene.
„Vravela mi, že ak by som niekedy potrebovala pomoc tak v jej starých veciach ju nájdem. Nevedela som, že..." nechala vetu nedopovedanú, keď si premerala moje rohy a potom tiene okolo nás.
„Bola ochotná ťa nechať, aby si zapredala svoju dušu a nespravila to sama? Prečo?" naklonil som hlavu do strany.
„To sa choď opýtať jej." v jej hlase sa ozval veľmi tichý hnev, ale bol tam a bola to príjemná zmena.
„Pôjdem, ale najprv," stiahol som z nej chvost a aj tiene okolo nás. Okamžite uvoľnila svaly a pokojnejšie dýchala.
„Čo spravíme s tým kusom odpadu vedľa?" švihol som chvostom a kývol hlavou doprava.
„To je na tebe." Povedala popod nos.
Mal som pocit akoby mi niečo nehovorila, a to ako sa pazúre na jej duši stále naťahovali po spojení medzi nami mi to iba potvrdzovalo.
„Môžem ho nechať na posteli ležať, paralyzovaného a rezať do neho pokiaľ nevykrváca." bol som naučený ako rezať tak, aby človek ostal pri živote dlho.
„Dokonca mi napadlo, keď už tak rád niekam strká toho svojho vtáka, mu dať zjesť tabletky a masturbovať." 
„To by sa mu páčilo." ozvala sa čím ma prerušila.
„Iba chvíľu, mačička. V istej chvíli by sa z toho stala bolesť a bolesť by prešla do agónie alebo môžem zobrať tento nôž..." mávol som prstami a v ruke sa mi zjavil nôž plný drobných zúbkov na jednej strane a na druhej hladký a ostrý. Mal veľkosť mojej dlane, ale rozhodne by poslúžil.
„A zatiaľ, čo sa mu bude krv hnať do jeho vtáka, môžeme rezať tú tenkú kožu pomaly preč." pri prvých návrhoch sa stále tvárila vydesene, ale pri poslednom sa v jej očiach rozsvietil oheň a pazúre jej duše sa do mňa zaryli, až mi to prešlo celým telom.
„Povedz, ktoré to bude, mačička?" naklonil som sa k nej a nožom jej nadvihol bradu, aby sa nám poriadne stretol pohľad.
            Hľadeli sme na seba v prítmí a tichu. Dýchal som jej vôňu a snažil sa ovládnuť všetky chute. Jej duša po mne stále driapala pazúrmi a bol som presvedčený, že rovnako úžasne by bolo mať zaryté jej skutočné nechty na chrbte. Bolo by príjemné obtočiť chvost okolo jej zápästí, aby mi nikam neutiekla. Chcel som vedieť či naozaj chutí tak úžasné ako vonia.
„Posledné." vydýchla.
            Niekoľko krát som zažmurkal a pokúsil sa vrátiť všetku pozornosť na ňu a do vlastnej hlavy. Nohavice mi začínali byť trocha tesné a bol som rád, že to nevie vycítiť, aj keď spojenie medzi nami jej to vedelo povedať, ak by sa posnažila.
„Tak veď." vyzval som ju.
            Prvý dôvod bol slušnosť a druhý bol, aby si nevšimla, čo so mnou robila jej blízkosť.
            V miestnosti bol ešte väčší neporiadok ako v zbytku bytu, ale on poslušne sedel na posteli.
            Abigail zastala tesne pri dverách a jej dýchanie sa znova zrýchlilo. Mala z neho strach a ja som sa tomu ani nedivil, ale rozhodne jej už nemohol ublížiť.
            Obišiel som ju a zastavil pred ním.
           Dýchal rýchlo, oči mal vypleštené pred seba, ale inak vyzeral pokojne.
            Zdvihol ku mne zrak akoby mu vlastné telo nedovolilo zdvihnúť aj hlavu. Zreničky sa mu ešte viac rozšírili.
            Uškrnul som sa a otvoril som nočný stolík. Našiel som presne to, čo som potreboval. Taký ako on si vždy takéto veci nechávali na dosah.
„Buď dobrý chlapec a otvor ústa."
            Trocha vytriezvel behom sedenia v izbe a jeho myseľ sa bránila, ale nakoniec poslúchol.
            Bolo krásne sledovať ten strach v očiach ľudí, keď si ich telo robilo, čo som chcel a oni tomu nevedeli zabrániť, aj keď sa snažili.
            Na jazyk som mu položil niekoľko modrých tabletiek až pokiaľ som si bol istý, že viac nebude schopný prehltnúť.
„Zavri a prehltni. Všetko." jednoduchý rozkaz, s ktorým trocha bojoval.
„Dobrý chlapec." potľapkal som ho po hlave a napriek tomu, že mi nič nemohol povedať sa mu v očiach nachvíľu objavil hnev.
„Podľa tohoto..." otočil som krabičku a prečítal si drobné písmo, „by to malo začať účinkovať do pol hodiny, ale treba na to stimuláciu. Tak šup, ľahni si a pusti sa do toho, nech je plný krvi."
            Tentokrát nebojoval. Prišlo mi to, že sa teší. Takmer som sa zasmial, ak si myslel, že to bude o potešení tak bol na veľkom omyle.
            Netrvalo dlho a bol presne tam kde som chcel, aby bol.
„Stačí." zastavil pohyb rukou, ale neprestal si ho zvierať.
„Abigail?" zdvihol som k nej zrak.
            Iba pokrútila hlavou a kývla na mňa hlavou. Jasné znamenie, že mám začať ja.
            Znova sa mi v ruke zjavil drobný nôž a spokojne som si ho premeral
„Aj by som povedal, že to nebude bolieť, ale myslím, že už sme dávno za bodom, kedy by sme si mali klamať."
            Pozrel som sa na neho a nechal som nech vidí všetko čím som. Z hrdla sa mu pri pohľade na mňa vydralo veľmi tiché zakňučanie.
„Ruku preč." mávol som nožom na znak, aby zdvihol ruku.
            Poslúchol, aj keď to trvalo dlhšie než mi bolo milé. Bojoval. Strach v ňom začínal získavať kontrolu, a to niekedy vedelo narušiť moje ovládanie mysle.
            Myklo ho, keď som sa nožom priblížil k jeho penisu, ale nemohol s tým nič robiť. Jeho telo patrilo mne.
„Ale no, teraz poslušne lež bez pohybu." požiadal som ho.
            Mykol sa ešte raz, než ostal ležať bez pohybu.
„Správne." zapriadol som.
            Cítil som a videl som, že chce kričať. Ostrý hrot sa dotkol pokožky pod žaluďom a na chladnej čepeli sa objavila červená krv.
            Trocha ho myklo, keď som prešiel po celej dĺžke.
            Dýchanie sa mu zrýchlilo, keď som ten istý pohyb napodobnil na druhej strane.
            Počul som ako Abigail pri dverách začala rýchlejšie dýchať, ale cez pach krvi som nevedel úplne rozlíšiť jej emócie.
            Myklo ním ešte viac a zhrdla sa mu vydral bolestný ston, keď som zúbkovou časťou prešiel tesne pod žaluďom.
            Dýchal prudko a bol bledší ako predtým. V celom jeho rozkroku bola krv, ale bol som si istý, že nie je schopný vykrvácať. Rany boli jemné, určite bolestivé, ale jemné.           
            Jej prítomnosť som zacítil až po chvíli. Jej teplá dlaň sa dotkla mojej krvavej ruky a roztrasenými prstami mi zobrala nožík z prstov.
            Ustúpil som o krok zatiaľ čo sa k nemu priblížila s ohňom v očiach a krvavou čepeľou.
„Chceš ho aj počuť?" môj hlas bol takmer šeptom.
„Áno." jej hlas bol rovnako tichý.
           Švihol som chvostom a jeho hlas naplnili ticho okolo nás.
„T-ty suka, za toto ťa zabijem! Skončíš ako tvoja mat..." nôž sa mu zaryl hlboko do pravého stehna. Jeho krik sa odrazil od stien a Abigail sa na mňa vystrašene pozrela.
„Nikto ho nepočuje." ledva som stihol dopovedať veku a Abigail znova zdvihla ruku a nôž sa znova zaryl do jeho tela.
            Raz som sa rozprával s mužom, ktorý mi tri hodiny tvrdil, že by nebol schopný nikoho zabiť. Tvrdil, že žijú ľudia, ktorí toho nikdy jednoducho schopní nebudú. Vysmial so ho, lebo to bola hlúposť a lož, ktorú sám sebe tvrdil. Každý bol schopný vraždy. Niektorí pomalej, niektorí rýchlej, niektorí krvavej a niektorí čistej, ale každý jeden bol schopný vraždy. Jediné, čo bolo otázne bola cena a podmienky. Videl som takých, ktorí stlačili spúšť skôr, ako stihla otázka Buď ty alebo... doznieť. Takých, ktorí nežmurkli dva krát, ak pred nimi stál niekto kto im ublížil. 
            Ľudia radi tvrdili, že démoni môžu za všetko zlo, že za to dokonca môže Podsvetie. Mohli sme za veľa vecí, ale nie za zlo v tomto svete. My sme iba využili svet a vzali si z neho to skazené a naučili sa vychutnávať si tú chuť a vôňu krvi a utrpenia. Ľudia boli schopný krutosti aj bez pomoci.
            Vedel som, že nemá zmysel snažiť sa ju zastaviť, keď opakovane zdvíhala ruku a zase ju spustila dole. Ani som nechcel.
            Tričko mala zmáčané krvou, ruky boli rovnako červené a na tvári mala niekoľko kvapiek. Necítil som z nej strach iba hnev, ktorý chutil ako najsladší dezert. Nekričala. Nemala už dôvod kričať. V tej chvíli ako sa strach nahradil hnev už nemala dôvod kričať.
           Oblizol som si pery a švihol chvostom. Zapriadol som pri chuti jej žeravého hnevu a zhlboka sa nadýchol.
           Mužský hnev bol ostrý a chladný, ale ženský bol ako ohnivá búrka, preto toľko démonov rado vyhľadávalo Lilith. Jej hnev bol presne taký. Bol niečím horúcim a silným, ale nedalo sa toho nabažiť. Bolo to niečo v čom chcel jeden zhorieť.
            Prešiel som tesne za ňu a poriadne sa nadýchol jej vône. Cítil som sa ako nadrogovaný. Jej vôňa bola tak omamná a patrila iba mne. Nikto iný nikdy nebude cítiť to čo ja v tejto chvíli.
            Prestala dvíhať ruky a iba dýchala. Niekedy behom toho ako si vybíjala roky bolesti, si mu sadla obkročmo na nohy, aby mala lepší prístup k jeho telo. Všade bola krv a nôž v ruke zvierala kŕčovito, akoby to bolo to jediné, čo ju držalo pri zmysloch.
„Zavrú ma. Za toto ma zavrú." zašepkala do tmavej miestnosti.
„Nikto nevie, čo sa tu dnes stalo, a ak chceš nikto sa nikdy nedozvie, čo sa tu naozaj stalo. Jeho telo môžu nájsť o pár ulíc ďalej. Stačí požiadať." prešiel som jej nosom po zakrvavenom krku.
            Striasla sa, ale zároveň sa viac naklonila do môjho tela.
„Žiadaj a dostaneš, mačička." zapriadol som pri jej uchu.
            Privrela oči a trhane sa nadýchla. Stálo ma veľa úsilia nepotiahnuť ju a nevziať si ju, ale vedel som, že nemôžem. Nie potom všetkom čím si prešla. Musel som si svoje ruky nechať pre svoje telo. Jej duša bola dosť, aspoň pokiaľ sa nenaučí žiť s vlastnou bolesťou a traumou. Potom som možno mal šancu žiadať ja. Predstava jej prehnutej a vzdychajúcej nad mŕtvolou ma oberala o zdravý rozum a ovládanie.
„Chcem, aby si mi pomohol umyť sa, aby keď pôjdem s kúpeľne do svojej izby tu jeho telo už nebolo a ani kúsok jeho krvi."
„Tvoje želanie je mojím rozkazom." neodpustil som si jemné obliznutie krvi na jej krku.
            Stále zvierala nôž, keď som ju zdvihol a odniesol do kúpeľne. Pach okolo nej sa stále menil a pazúre jej duše boli raz ostré a škrabali po mne a hneď na to sa zase stiahli. Bojovala sama zo sebou a ani som sa jej nedivil.
            Pomohol som jej zo zakrvaveného oblečenia. Nekomentoval som jej modriny na celom tele. Nožom mi omylom prešla po ruke, ale ani som nesykol. Nebral som jej ten nôž a ani som sa nedivil kebyže otočí krvavú čepeľ proti mne.
           Sykla pri kontakte s teplou vodou, ale inak mlčala. Zmyl som všetku krv z jej vlasov, krku a rúk. Vďaka nožu v jej ruke mi to trocha robilo problém, ale nežiadal som ho naspäť, a ani aby ho pustila.
            Iba som ju osušil a mlčky odniesol do spálne. Nepozrela sa na izbu svojho otca iba hľadela na zovretú ruku. Splnil som čo žiadala a izba jej otca bola akoby sa nikdy nič nestalo.
„Čo teraz?" opýtala sa zlomene ako som ju položil na posteľ.
„Teraz pôjdeme spať."
            Obišiel som posteľ a ľahol si vedľa nej. Netrvalo dlho a otočila sa ku mne. Takmer ma nožom bodla, ako na mňa položila ruku, ale stále som ho nežiadal naspäť.
            Pritiahol som si ju bližšie k sebe a chvost jej obmotal okolo členku nohy, ktorú si prehodila cez moje stehno.
„Ďakujem." bol to ledva výdych, ale aj tak mnou zarezonovalo to jedno slovo.
„Sladké sny, mačička." vtisol som jej krátky bozk na čelo skôr, ako som sám zavrel oči.