Vedel som, že si pokožku drhnem viac ako musím, že červený odtieň už nie je spôsobený krvou, ktorou bola sfarbená voda okolo mňa.
Lucifer odišiel so spokojným úsmevom zatiaľ, čo ja som stále bol na kolenách pred vlastnou sedačkou a jeho chuťou na jazyku. Neodpustil si jemné prejdenie nechtom po mojom líci, keď vstal a ten pohľad hovoril všetko, čo som vedel. Vedel, akú moc nado mnou má a toho hajzla to tešilo. Jeho chuť a moc bola ako droga a ja som sa s potešením stal znova závislým.
Vaera vyskočila na okraj veľkej vane, ktorá bola plná pariacej ružovej vody a naklonila hlavu do boku.
„Pozeráš sa na mňa akoby si nebola ochotná mu vyfajčiť aj ty." zavrčal som jej smerom a znova sa vrátil k drhnutiu brucha.
Začínalo to nepríjemne páliť, ale aj tak som neprestával, až pokiaľ pokožka nebola rovnakej farby ako voda okolo mňa.
Potreboval som zmyť všetky zvyšky toho, čo Lucifer spravil, aj keď som si užil každú sekundu. Takmer som videl hviezdy, keď som sa vďaka jeho dotykom spravil, a to ako zastonal on vo mne stále rezonovalo.
Vaera ticho mňaukla začo si vyslúžila moje zavrčanie.
Nenávidel som seba a aj jeho. Možno to bola lož, ktorú som si tvrdil. Bol som šťastný, keď povedal, že mu svoje zistenia mám hlásiť osobne. Bol to ako splnený sen, ale aj tak to bolelo. Nevedel som prečo si vybral zrovna mňa, keď bola hromada démonov, ktorí mu boli bližšie a boli na to vhodnejší, ale takto som dostal aspoň príležitosť byť s ním. Aspoň trocha.
Moje hlasné vrčanie sa ozvalo v miestnosti a Vaera vedľa mňa zasyčala rovnako zúrivo.
„Ak sa ti niečo nepáči, vieš kde sú dvere, alebo ešte lepšie....vypadni do svojho sveta!" vyceril som na ňu zuby a ona mi to oplatila zasyčaním.
„Vypadni!" zavrčal som pomedzi zuby.
Nebolo fér, že si to vybíjam na nej, ale nevedel som to inak.
Takto som si návrat do Podsvetia nepredstavoval, aj keď som chcel pôvodne vypustiť všetko, ale nemal som v pláne aby to bolo s ním.
Vaera znova zasyčala a zoskočila preč.
Z hlasným zastonaním som sa celý ponoril pod vodu a preklial sám seba.
_______________________________________________________
Mal som v pláne ísť do ľudského sveta hneď ako som vyschol, ale ako som vypil tri poháriky prišlo mi lepšie si najprv preveriť do čoho vlastne idem.
Práve preto som kráčal ulicou Červeného mesta k hranici s Hmlistým lesom. Ten les vo mne vždy vyvolával zlé pocity, tak ako vo väčšine démonov. Každý kto tam vkročil sa už nikdy nevrátil a boli taký, ktorých tam Lucifer či Lilith poslali za trest. Hmla, ktorou bol posiaty celý les sa trocha šírila aj do Červeného mesta, ale dalo as cez ňu vidieť. Tá v lese bola ako mlieko a jeden si nedovidel ani na vlastný nos.
Striasol som sa, keď sa mi bosé nohy dotkli studenej hmly. Démoni sa neobťažovali s topánkami a niektorí dokonca ani s inými kusmi oblečenia, ale ja som mal aspoň trocha slušnosti si dať nohavice.
Zastal som pred tmavými dverami, na ktorých boli vyrezané symboly v starom jazyku, ktoré som nebol schopný prečítať, ale jednu časť som si z kníh pamätal dobre.
História je plná klamstiev, ak ju píšu iba víťazi.
Presne tieto slovám nám boli viac krát opakované. Bola to pripomienka toho ako z Lucifera a Lilith spravili porazených a monštrá. Jedno pravda bola a druhé nie.
Pokrútil som hlavou a silno šesť krát zaklopal.
Chvíľu sa nič nedialo, ale nakoniec sa dvere otvorili.
Ovanula ma ťažká vôňa santalového dreva a spáleného papiera. Nemal som toto miesto veľmi rád, ale chcel som vedieť viac.
Vošiel som do slabo osvetlenej a zadymenej miestnosti.
Dvere sa za mnou potichu zavreli a odprisahal by som, že som započul aj cvaknutie zámku.
„Res?" zavolal som do ticha a dymu.
Všade kam som sa pozrel boli knihy, zvitky, papiere, flakóny od atramentu a perá. Kedysi som si myslel, že takáto zbierka by mala byť niekde v zámku, ale ona bola presne tu v Červenom meste.
„Res?" opýtal som sa znova a rozhliadol sa po malej miestnosti.
Sprava ma ovanul chladnejší vánok a hrubý záves sa trocha odklonil a ukázal tmavé schody.
Tajne som dúfal, že sa vyhnem tomu, aby som musel ísť aj do podzemia, ale Res mala asi iný názor.
Ťažká vôňa santalového dreva sa ešte viac stupňovala, ako som kráčal dole schodmi, ktoré boli ledva osvetlené. Našťastie moje démonské oči videl v tme dobre, a tak som nespadol.
Zostúpil som do chladnej oveľa väčšej miestnosti, ale rovnako plnej kníh a zvitkov.
„Keziah, už dlho si ma nenavštívil." ticho som zavrčal pri jej tlmenom hlase. Bolo to akoby mi po chrbte niekto prešiel ihlami.
„Nemal som dôvod, Res." usmial som sa až som ukázal všetky zuby.
Sedela za svojím stolom, na ktorom bolo ešte väčšie množstvo zvitkov a papiera ako kdekoľvek v miestnosti. Pred sebou mala veľkú knihu, do ktorej smrteľne tenkými červenými rukami písala.
Bol som schopný vidieť, že kedysi Res mohla byť krásnou ženou, priam nádhernou, ale to, čo kedysi bolo krásne bola iba história, tak ako knihy okolo nej.
Sivasto červená pokožku bola na tvári zdobená čiernym tetovaním po celom čele až po sánku. Vlasy biele ako sneh a riedke, aj keď dlhé. Chrbát mala zhrbený nad stolom a jasne som vedel rozoznať zbytky jej kedysi anjelských krídel. Krídla, ktoré boli kedysi nádherné biele, ale teraz to boli iba pahýle. Niečo čo trčalo z jej chrbta a ona ich bola nútená ťahať za sebou, bez možnosti zdvihnúť ich. Pierka na nich už dávno neboli. Bola to iba kostra, ktorá bola pripomienkou, kým kedysi bola. Nevedel som čím si vyslúžila taký osud.
„Potreboval by som niekoľko informácii." priznal som po veľmi dlhej dobe tichá, ktorá bola prerušovaná iba škrabaním pera o papier.
„Tak ako všetci." roky jej života sa dali ľahko rozoznať v jej hlase.
Zdvihla ku mne tvár a ja som naprázdno prehltol. Tam kde kedysi boli oči, boli iba prázdne jamky a černota v nich na mňa hľadela.
Nevedel som, ako bola schopná písať s takou presnosťou a hýbať sa bez očí, ale každý sme mali vlastné tajomstvá.
„Ale Res, hádam nebudeme robiť drahoty." znova som sa usmial a postavil sa pred jej stôl.
„Chceš vedieť o krvavých modlitbách?" trocha naklonila zvráskavenú tvár a spojila si prsty nad knihou plnou textu.
„Vidím, že niektoré veci sa šíria rýchlo." prevrátil som očami.
„Nebuď drzí chlapče!" jej ostrý hlas mi prešiel celým telom a ja som sa samovoľne narovnal.
Napriek jej veku a výzoru z nej bolo cítiť moc. Menšiu ako z Lucifera, oveľa, ale stále to bola moc.
„Čo o nich vieš?" opýtal som sa priamo.
Niečo málo som tušil, ale vždy bolo lepšie si zistiť viac detailov.
„Tie modlitby idú ďaleko do histórie ľudí. Dedia sa po generáciách." hlasno som si vzdychol. Mal som lepšie konkretizovať svoju otázku. Res sa priam vyžívala v tom, aby odpovedala vždy na všetko len nie na to, čo jeden chcel vedieť.
„Ako je možné, že ich je teraz viac?" lepšie som ohraničil svoju otázku.
„Píšem históriu, chlapče a nie prítomnosť či budúcnosť. Ak chceš rozprávky, choď za Sors." tmavé pery sa jej vykrútili akoby presne videla ako veľmi ma striaslo pri Sorsinom mene.
Tá ženská bolo všetko čomu som sa rád vyhýbal, aj keď niektorý ju radi navštevovali. Nebol som si úplne istý či kvôli odpovediam alebo kvôli jej kráse.
„Povedala si, že sa vždy dedia, takže ktokoľvek o nich vie sa o nich musel dopočuť iba od rodiča?"
„Teoreticky."
„Boli niekedy spísané záznamy o týchto modlitbách a ako fungujú pre ľudí, tak aby boli dostupné bez problémov?"
„Démonské a čarodejnícke knihy sa vždy dostali medzi ľudí." preložila niekoľko kníh na druhú kopu, „Náhodou." zapriadla skôr, ako som stihol čokoľvek povedať a ukázala mi pritom ostré zuby.
„Takže je možné, že niekto o tých modlitbách vie aj bez toho, aby ich zdedil?" mal som chuť jej vykrútiť tie kostnaté prsty.
„Opakujem ti, ak chceš rozprávky, Sors ťa rada privíta." preložila ďalšie knihy.
„Res, potrebujem iba odpovede, nič..." nestihol som dopovedať, keď po mne hodila hrubú hnedú knihu.
„A toto je?" opýtal som sa pri pohľade na ošúchanú kožu a dve pretnuté čiary na obale knihy.
„To čo hľadáš, chlapče a teraz sa mi prac z očí!" mávla rukou smerom ku schodom.
Chcel som protestovať, ale cudzia moc ma potiahla za čierne vlasy smerom ku schodom.
„Ďakujem za tvoje služby, Res. Knihu vrátim, keď dočítam." trocha som sa uklonil a otočil sa na odchod.
Ako som položil nohu na studený schod ozval sa jej tlmený hlas, „Tá kniha sa ku mne vráti, keď s tebou skončí."
Nesnažil som sa pochopiť, čo presne tým myslí. Nemalo zmysel sa vŕtať v jej rozhodnutiach a ak tvrdila, že sa kniha vráti sama, o to lepšie pre mňa. Aspoň som sa sem nemusel tak skoro vracať.
Tej vône sa budem zbavovať niekoľko dní.
ESTÁS LEYENDO
Precatio
TerrorDávajte pozor na staré knihy a modlitby, môžete nimi privolať bytosti, ktoré by nemali kráčať medzi živými.
