Precatio

Keziah (1.kapitola)

Takmer som sa rozosmial uprostred ulice, keď Derava začala bolieť hlava a vyzeral na odpadnutie. Netešila ma priateľova bolesť, ale mal toľko múdrych rečí, že som mu to prial.

Domov som dorazil akurát, keď sa v diaľke začalo blýskať a musel som nad tým prevrátiť očami. Vždy sa najviac blýskalo nad Mestom Zatratených a nad Lilithinim zámkom. Na druhej strane, kde bolo Mesto Duší a zámok Lucifera bolo takmer vždy slnečno. Oba zámky boli takmer rovnaké. Obrovské a z tmavého kameňa, ale iba v jednom sa chcel démon na konci dňa objaviť.

Pokrútil som hlavou a vošiel do dvojposchodového domu a silno za sebou zabuchol dvere.
„Kľud, Vaera." poškrabal som čiernu mačku za ušami. 

Chvíľu ma sledovala bielymi očami, než sa znova schúlila do klbka, oba chvosty si obmotala okolo tela a vrátila sa k svojmu spánku. 

Ani som si nebol istý, kedy sa u nás zjavila. Jednoducho tam jedno ráno sedela a my sme ju prijali.

Mačky vždy patrili medzi tvory, ktoré boli jednou nohou v ľudskom svete a jednou v Podsvetí. Práve preto boli tie, ktoré nás v ľudskom svete rozoznali najrýchlejšie a najlepšie, aj keď sme sa snažili vyzerať ako ľudia. Ostatné zvieratá vedeli našu prítomnosť vycítiť, ale nevideli pomedzi hmlu, ktorá nás obklopovala. 

Voda sa sfarbila do červena, ako som si umýval ešte stále krvavé ruky, keď sa ozvalo búchanie na dvere. 

Ticho som zavrčal a pokračoval v umývaní rúk.

Znova sa ozvalo búchanie na dvere.

Nebol som v nálade sa rozprávať s nikým. Bol som plný hnevu a ešte stále od krvi. Sallyna duša ma nepríjemne ťažila. Bolo to akoby mi nepatrila, aj keď som vedel, že je iba moja. 

Búchanie sa ozvalo tretí krát. Nebolo ani silnejšie, ani agresívnejšie, iba rovnako vyrovnané a pokojné, akoby ten na druhej strane dverí vedel, že mu nakoniec otvorím. 

Poutieral som si ešte stále krvavé ruky do uteráku a vykročil k dverám s nadávkou na jazyku. 

Prudko som otvoril dvere a všetky slová ma opustili. 

Hľadel som na nášho chladného vládcu vo svojej ľudskej podobe s jemným úsmevom.
„Lucifer." jemne som sklonil hlavu a ustúpil, aby mohol vojsť. 

Lucifer nikdy nemusel ukazovať svoju pravú démonskú tvár. Moc, ktorá sa okolo neho vznášala stačila na to, aby každý vedel kým a čím je. 

Ľudia ho väčšinou zobrazovali ako muža zo zlatými vlasmi, buď s krídlami alebo bez nich. Záviselo, v ktorom období jeho života ho chceli ukázať. Dávali mu podobu, ktorá mala ľudí okúzliť, ale nikto nevedel skutočne zachytiť to kým naozaj bol. Jeho moc, a to ako kráčal, bolo mimo dosah akéhokoľvek umelca. Ani jeden štetec, ceruzka či slová nevedeli zachytiť bytosť, ktorá vládla Podsvetiu. 

Nadýchol som sa vône lávy a uhlíkov, ako okolo mňa prešiel do domu a snažil som sa čo najpokojnejšie dýchať. Tá vôňa vo mne vždy rozprúdila krv, tak ako v každom démonovi. Jeho aj Lilithina vôňa pre nás bola ako droga, ktorej sme sa nevedeli nikdy nabažiť. 

Potichu som zavrel dvere a otočil sa na neho s rukami za vystretým chrbtom. 

Bielymi očami bez dúhoviek a zreničiek prechádzal po miestnosti stále otočený chrbtom ku mne. Biela pokožka mu v tmavej miestnosti svietila a vytetované anjelské čierne krídla na odhalenom chrbte mu dodávali priam nadpozemský výzor. 

Najkrajší a najobľúbenejší anjel stvoriteľa, tak ho nazývali ľudia. Ani som sa im nečudoval. Presne to bol Lucifer. Padlý Anjel. Diabol. Pokušiteľ.