Precatio

Keziah (1.kapitola)

Takmer som sa rozosmial uprostred ulice, keď Derava začala bolieť hlava a vyzeral na odpadnutie. Netešila ma priateľova bolesť, ale mal toľko múdrych rečí, že som mu to prial.
            Domov som dorazil akurát, keď sa v diaľke začalo blýskať a musel som nad tým prevrátiť očami. Vždy sa najviac blýskalo nad Mestom Zatratených a nad Lilithinim zámkom. Na druhej strane, kde bolo Mesto Duší a zámok Lucifera bolo takmer vždy slnečno. Oba zámky boli takmer rovnaké. Obrovské a z tmavého kameňa, ale iba v jednom sa chcel démon na konci dňa objaviť.
            Pokrútil som hlavou a vošiel do dvojposchodového domu a silno za sebou zabuchol dvere.
„Kľud, Vaera." poškrabal som čiernu mačku za ušami.
            Chvíľu ma sledovala bielymi očami, než sa znova schúlila do klbka, oba chvosty si obmotala okolo tela a vrátila sa k svojmu spánku.
            Ani som si nebol istý, kedy sa u nás zjavila. Jednoducho tam jedno ráno sedela a my sme ju prijali.
            Mačky vždy patrili medzi tvory, ktoré boli jednou nohou v ľudskom svete a jednou v Podsvetí. Práve preto boli tie, ktoré nás v ľudskom svete rozoznali najrýchlejšie a najlepšie, aj keď sme sa snažili vyzerať ako ľudia. Ostatné zvieratá vedeli našu prítomnosť vycítiť, ale nevideli pomedzi hmlu, ktorá nás obklopovala.
            Voda sa sfarbila do červena, ako som si umýval ešte stále krvavé ruky, keď sa ozvalo búchanie na dvere.
            Ticho som zavrčal a pokračoval v umývaní rúk.
            Znova sa ozvalo búchanie na dvere.
            Nebol som v nálade sa rozprávať s nikým. Bol som plný hnevu a ešte stále od krvi. Sallyna duša ma nepríjemne ťažila. Bolo to akoby mi nepatrila, aj keď som vedel, že je iba moja.
            Búchanie sa ozvalo tretí krát. Nebolo ani silnejšie, ani agresívnejšie, iba rovnako vyrovnané a pokojné, akoby ten na druhej strane dverí vedel, že mu nakoniec otvorím.
            Poutieral som si ešte stále krvavé ruky do uteráku a vykročil k dverám s nadávkou na jazyku.
            Prudko som otvoril dvere a všetky slová ma opustili.
            Hľadel som na nášho chladného vládcu vo svojej ľudskej podobe s jemným úsmevom.
„Lucifer." jemne som sklonil hlavu a ustúpil, aby mohol vojsť.
            Lucifer nikdy nemusel ukazovať svoju pravú démonskú tvár. Moc, ktorá sa okolo neho vznášala stačila na to, aby každý vedel kým a čím je.
            Ľudia ho väčšinou zobrazovali ako muža zo zlatými vlasmi, buď s krídlami alebo bez nich. Záviselo, v ktorom období jeho života ho chceli ukázať. Dávali mu podobu, ktorá mala ľudí okúzliť, ale nikto nevedel skutočne zachytiť to kým naozaj bol. Jeho moc, a to ako kráčal, bolo mimo dosah akéhokoľvek umelca. Ani jeden štetec, ceruzka či slová nevedeli zachytiť bytosť, ktorá vládla Podsvetiu.
            Nadýchol som sa vône lávy a uhlíkov, ako okolo mňa prešiel do domu a snažil som sa čo najpokojnejšie dýchať. Tá vôňa vo mne vždy rozprúdila krv, tak ako v každom démonovi. Jeho aj Lilithina vôňa pre nás bola ako droga, ktorej sme sa nevedeli nikdy nabažiť.
            Potichu som zavrel dvere a otočil sa na neho s rukami za vystretým chrbtom.
            Bielymi očami bez dúhoviek a zreničiek prechádzal po miestnosti stále otočený chrbtom ku mne. Biela pokožka mu v tmavej miestnosti svietila a vytetované anjelské čierne krídla na odhalenom chrbte mu dodávali priam nadpozemský výzor.
            Najkrajší a najobľúbenejší anjel stvoriteľa, tak ho nazývali ľudia. Ani som sa im nečudoval. Presne to bol Lucifer. Padlý Anjel. Diabol. Pokušiteľ.
            Kedysi sa ho dalo stretnúť bežne v uliciach Červeného mesta, ale niekoľko rokov dozadu sa utiahol viac do svojho zámku. Veľa démonov za ním smútilo, ale časom si všetci zvykli, aj keď nikto poriadne nevedel prečo sa utiahol. Nepredchádzali tomu žiadne udalosti. Iba jedného dňa zmizol.
„Čím vám poslúžim, výsosť?" snažil som sa upokojiť srdce aj dych, ale bolo to veľmi ťažké.
            Miestnosťou sa ozvalo tiché zapradenie, keď Vaeru poškrabal pomedzi drobné rožky na hlave. Jeho vlastné rohy netrčali pomedzi biele vlasy, a keď sa jemne usmial vyzeral viac ľudsky, než som si pamätal. Vaera naďalej spokojne švihala oboma chvostami ako ju škrabal.
„Nemusíš stáť tak v pozore. Toto je priateľská návšteva." Pootočil na mňa tvár s jemným úsmevom.
            Pri zvuku jeho hodvábneho hlbokého hlasu som ešte viac zaťal zuby. Nebol som v stave rozprávať sa s ním a cítiť tú moc a vôňu.
            Pokúsil som sa uvoľniť svoj postoj, ale podľa jeho tichého smiechu som odviedol mizernú prácu.
„Smiem?" ukázal bledou svalnatou rukou na čiernu sedačku vedľa seba. Akoby na tej otázke záležalo. Nemusel sa pýtať nič. Nemal na to jediný dôvod. Mohol si robiť, čo len chcel.
„Samozrejme, pane." prikývol som, ale neušiel mi pohľad na jeho ostré nechty na ruke.
            Pohodlne si sadol na sedačke a ticho vydýchol. Vaera na moje prekvapenie zoskočila z opierky a rozvalila sa na jeho nohách, ktoré boli jemne rozkročené.
„Budeš tam stáť alebo prídeš aj ku mne?" nechcel som sa k nemu priblížiť, ale nemal som na výber.
            Prinútil som stuhnuté nohy pohnúť sa a prešiel som až pred neho.
            Vaera spokojne priadla v jeho lone, takmer som nevedel odtrhnúť zrak od jeho pomalého pohybu prstov, ktorými ju škrabal na bruchu, ale podarilo sa mi to. Len na to, aby sa mi naskytol pohľad do jeho krásnej tváre, na ktorej mal jemný úsmev a v očiach mu žiaril oheň, napriek ich belosti.
„Dúfam, že som ťa nevyrušil." prehovoril pokojne. Premeral si moju odhalenú hruď a krvavé ruky, ktoré som mal voľne vedľa tela.
„Vy nikdy, pane."
„Odpusti si to pane. Dnes som iba tvoja návšteva a nie tvoj pán." akýkoľvek mladý démon by tomu uveril, ale po tých 479 rokoch som bol už múdrejší a skúsenejší.
„Prišli ste s niečím konkrétnym?" takmer som na konci zatiahol pane, ale udržal som to slovo.
„Musím mať konkrétny dôvod nato sa prejsť Červeným mestom a navštíviť démona, ktorý priniesol toľko duší do môjho sveta?" bolo tam tiché upozornenie, že aj napriek tomu, že som ho nemusel volať pane, stále bol mojím pánom a vedel ma kedykoľvek premeniť na kôpku popola.
„Samozrejme, že nie, ale už to bude pár rokov, čo ste ma poctili svojou návštevou." a klamal by som, ak by som tvrdil, že mi to nechýbalo. Mal som tie slová na jazyku, ale prehltol som ich, ale aj tak som mal pocit, že ich započul.
            Ticho sa zasmial a Vaera hlasnejšie zapriadla pri tom zvuku.
„Tuším ma má rada." prešiel jej dlaňou od hlavy až po jeden z chvostou, ktorý sa mu preplietol pomedzi prsty.
            Nebol som si istý či mi to robí naschvál, ale aj tak som nevedel odtrhnúť od toho pohybu pohľad. Ruky som si zomkol za chrbtom a dlaň zovrel v päsť dúfajúc, že si nepretnem pazúrmi pokožku. Nepotreboval som pred ním krvácať. Rozhodne nie z vlastnej vôle a pričinenia.
            Mlčky som stál a čakal pokiaľ znova prehovorí.
            Stále prechádzal rukou po Vaerinom chvoste a ja som sa snažil ovládnuť všetky svoje myšlienky a chute.
            Bol som jeden z mála, ktorého si Lucifer kedysi dávno volával do svojich súkromných komnát a postele. Od tej chvíle som nebol schopný vytlačiť spomienky na jeho úsmev, dotyk ani chuť. Bol som tým nasiaknutý a žiadny démon či démonka, ani žiadna duša nevedeli zmyť pocit prázdnoty, keď si ma prestal volať k sebe. Nebola to láska o ktorej ľudia tak radi písali či hovorili. Nie, to čo vo mne zanechal Lucifer bolo silnejšie, hlbšie a ničivejšie.
„Koľko rokov to je, čo som si ťa zavolal naposledy?" nebol som si istý či v jeho hlase počujem ospravedlnenie alebo som si ho iba vymyslel. Či sa to pýta, preto lebo vyčítal v mojej tvári moje vlastné myšlienky.
„Neviem presne. Okolo tridsať."  Sedemdesiattri! Skríklo niečo vo mne, ale umlčal som to.
            Lucifer akoby to počul sa ticho uchechtol a ďalej sa hral s Vaeriním chvostom.
            Tie pohyby rukou a prstami ma privádzali do šialenstva. Snažil som sa potlačiť spomienky, keď sa tak dotýkal mňa a vtedy ešte mojich krídel. Ako tými bledými prstami prechádzal po všetkých citlivých miestach, ktoré ma privádzali do šialenstva, lebo boli jemné a pomalé.
„Takto mi klamať, Kez." moje meno takmer zapriadol a mne moje vlastné nohavice začali byť príliš úzke.
„Sedemdesiattri." udržal som slovo pane pevne za zubami.
„Tak je to správne." Usmial sa až mu bolo vidieť biele zuby, ktoré boli dnes viac ľudské ako démonské.
            Len málo démonov ho videlo v jeho skutočnej podobe, aj ja sám som zahliadol iba čiastočnú podobu. Bol som jeden z mála, ktorý videl jeho ostré zuby a čierne rohy. Rohy, ktorých som sa kedysi dotýkal a zuby, ktorými mi neraz preťal pokožku. Vedel som, že jeho skutočná démonská podoba je iná, než to, čo som mal šancu vidieť. No ten kto zahliadol jeho skutočnú podobu o nej už len ťažko hovoril.
„Dostali sa ku mne zvesti, že sa do Podsvetia dostáva viac duší ako obvykle. Dokonca, že sa viac šepkajú staré modlitby." stále sa hral s Vaeryním chvostom a mňa stálo veľa úsilia sa mu pozrieť do tváre a nenapraviť si nohavice, len aby som uvoľnil tlak.
            Kedysi sa tie prsty dotýkali mňa. Mojej dĺžky a nie...v mysli som si strelil facku a zavrčal sám na seba.
„Neviem či to je vo väčšom počte, ale áno. Derav preto len pred chvíľou zmizol." priznal som pravdivo.
            Nemalo zmysel klamať, keď to sám spomenul a prišiel až sem. Zároveň som nevidel ani dôvod.
„Tvoja posledná duša," naklonil hlavu so zavretými očami, „Sally," zhlboka sa nadýchol, „je to mladá duša. Veľmi." dodal na konci a znova vystrel hlavu.
„Dvadsaťpäť." prikývol som.
„Viem, aký máš názor, ak sa tak mladé duše takto upíšu Podsvetiu. Ťaží ťa jej duša?" trocha sa zamračil akoby ho to skutočne zaujímalo. Chcel som mu tak zúfalo veriť.
            Lucifer sa o nás staral. Bol oveľa príjemnejší ako naša matka Lilith, ale stále to bol Diabol a hajzel.
„Jej duša bude prínosom." povedal som nakoniec.
            Čím mladšia duša a ešte dobrovoľne daná, vedela dať obrovskú moc démonovi, ktorému patrila, ale Lucifer mal pravdu, jej duša ma ťažila práve vďaka veku.
„Už si rozmýšľal kde ju nakoniec necháš?" prestal sa hrať s Vaeryním chvostom a už ju iba škrabal po bruchu. Samovoľne som si vydýchol a uvoľnil päste.
„Zatiaľ nie." priznal som. Bola šanca, že počul môj rozhovor s Deravom, ale mohol som sa aj mýliť.
„Vždy si trocha nesúhlasil s tým ako toto miesto funguje." smutne sa usmial, ale nebolo v jeho hlase cítiť žiadnu vyhrážku, a tak som iba ticho prikývol.
            To ako som nesúhlasil som mal navždy vyryté na svojom tele a navždy si to ponesiem bez ohľadu na to koľko času ubehne.
„Bol by som rád, ak by si zistil odkiaľ sa berú všetky tie modlitby. Nie, že by ma nové duše netešili, ale ak sa to bude diať vo veľkom počte, Nebo si niečo všimne, a tak ďalej." mávol rukou akoby to bolo zjavné každému.
            Rozumel som mu. Nepotrebovali sme na sebe pozornosť Neba a anjelov. Už dlhé roky bolo ticho a pokoj medzi nami, a tak to malo ostať.
„Samozrejme." prikývol som.
            Tráviť čas v ľudskom svete mi nevadilo. Vždy sa dalo nájsť niečo zábavné na vyplnenie času.
„Ak sa čokoľvek dozvieš, príď mi to osobne nahlásiť." Snažil som sa nedávať veľkú váhu tomu ako si oblizol pery.
„Je niečo konkrétne, čo chcete zistiť? Či iba preveriť, čo sa deje?" potreboval som upresnenie a hlavne som potreboval odvrátiť myšlienky od toho ako sa trocha zosunul nižšie na sedačke.
„Iba prever, čo sa deje, Keziah." Neubránil som sa trhanému výdychu ako zapriadol moje meno.
            Vaera akoby vycítila zmenu v jeho hlase. Pretočila sa, natiahla si chrbát a odskočila preč.
            Stretol sa mi pohľad s Luciferovým a naprázdno som prehltol. V tých očiach horel oheň, v ktorom som chcel zhorieť, lebo v tej chvíli patril iba mne a nikomu inému a on to dobre vedel. Ten hajzel vedel vždy všetko.
            Viac rozkročil nohy a oprel sa oboma rukami o opierku za sebou.
„Chýbal som ti, Keziah?" vedel som, že dýcham trhane a mám pootvorené ústa. Jeho hrubší hlas sa mi vrýval do tela.
„Každý deň, Lucifer." dovolil som si vysloviť jeho meno, aj keď iba šeptom.
            Pery sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Mal som pocit akoby miestnosť naplnila temnota a jediný svetlý bod ostal iba on a jeho oči.
„Ukáž mi ako veľmi." nemusel pohnúť ani rukou, aby som vedel, čo presne po mne chce.
            Pohol som sa skôr, ako som tomu dokázal zabrániť.
            Zastal som medzi jeho rozkročenými kolenami a nechal som ho, aby po mne kĺzali jeho tiene. Tie jemné dotyky vystreľovali rovno do môjho vtáka vďaka čomu som preklínal svoje nohavice.
„Keziah." zapriadol ticho.
            Žiadosť a zároveň rozkaz.
            Kolena sa mi zohli samé a tvrdo som dopadol na kamennú zem až mi zadunelo v tele.
            Usmieval sa a oči mu horeli, keď som stále krvavé ruky natiahol a rozopol mu nohavice. Nejaká moja zúfala časť to potrebovala, aj keď som vedel, že to je iba jednosmerné, ale nevedel som si pomôcť.
            Vtisol som mu krátky bozk na brucho, než som ho zobral do úst a on slastne zapriadol a vzdychol.
            Ten tichý zvuk mi prešiel celým telom. Prešiel som mu zubami po celej dĺžke a on znova zastonal. Nikdy nebol tichý a vždy dával najavo, ak sa mu niečo páčilo a toto bolo presne, čo chcel, a tak som mu to dal.
           On mi za odmenu prechádzal tieňmi po celom tele. Po miestach kde som mal kedysi krídla, ale teraz tam boli iba škaredé jazvy. Prechádzal mi po bruchu zatiaľ, čo som neprestával hýbať hlavou hore dole, vychutnávajúc si jeho vzdychy, ktoré patrili iba mne. Aspoň na chvíľu.
            Nebol som si istý či to zo mňa robilo zúfalca, ale všetky myšlienky sa mi vytratili z hlavy, keď mi tieňmi rozopol nohavice. Od uvoľnenia som zastonal okolo jeho vtáka.
            Ticho sa zasmial a za odmenu som prešiel jemne zubami po celej dĺžke. Sykol, ale bol príjemný sykot, plný slasti. 
            Nechal som ho nech prevezme kontrolu zatiaľ, čo jeho tiene boli okolo mňa.
            Nechal som ho vziať si čo chcel.
Nechal som ho vziať si všetko.
Robilo to zo mňa zúfalca, ale rád som to prijal, lebo nikto sa nikdy nevyrovnal jemu.