Precatio

Keziah (14.kapitola)

Nenávidel som tie dvere. Nenávidel som pach klinčekov s miešanou s vôňou kadidla. Bol to príliš agresívny pach, ktorý niektorí nenávideli a niektorí milovali, rovnako ako ženu za tmavými dverami. 

Nadýchol som sa a zaklopal. 

Dvere sa pomaly otvorili a ozval sa veľmi tlmený ston. 

Prevrátil som očami. Čo iné som od Sors mohol čakať, než to, že si bude užívať s niekým.

Vošiel do tlmene osvetlenej chodby kde ešte viac bolo cítiť jej vôňu. Potriasol hlavou, aby som si ju trocha vyčistil a vykročil chodbou ďalej do domu. 

Koberec pod bosými nohami bol mäkký a steny obvešané obrazmi a tapisériami vytvárali falošný pocit domova. 

Zastal som v pri vstupe do väčšej miestnosti v tej istej chvíli ako sa ozval hlasnejší mužský ston.

Naskytol sa mi pohľad na veľkú posteľ plnú vankúšov a prikrývok, baldachýn visel po obvode a žiadnym spôsobom nezakryl ženské nahé telo sediace na mužovi. 

Pohla pomaly bokmi a zaklonila hlavu. Čierne dlhé vlnité vlasy jej padli dozadu až k zadku ako vzdychla na celú miestnosť. Každá jej krivka a záhyb či pohyb bokov bolo ako stelesnený hriech. 

Muž na posteli zastonal v tej istej chvíli ako ma jej žiarivo modré oči prikovali na mieste.

Presne pre tieto chvíle som nenávidel za ňou chodiť. Hýbala bokmi a hľadela na mňa, akoby muž pod ňou ani neexistoval. Stál som na mieste a cítil som ako moje telo začína reagovať na to, čo videli oči. Preklínal som sa. 

Dych sa jej zrýchlil spolu s pohybom bokov. 

Mal som sa pohnúť. Mal som odísť. 

Rozhodne som si nemal napraviť nohavice, čo si rozhodne všimla lebo sa spokojne usmiala. 

Dlaň s dlhými čiernymi nechtami dopadla na mužovu hruď ako ešte viac zrýchlila pohyb. 

Muž sykol bolesťou ako mu zaryla nechty do pokožky, ale nepôsobilo to, že by sa sťažoval. 

Zavrela oči stratená vo vlastnej slasti. Odklonil som vďaka tomu zrak a ticho vydýchol. 

Ťažký vzduch okolo nás naplnil jej hlasný výkrik a mužova nadávka. 

Snažil som sa čo najviac sústrediť na stolík, na ktorom bola karafa a poháre, ale išlo to ťažko. Pri nej väčšina démonov stratila kontrolu nad vlastným telom.
„Keziah." zapriadla.

Prevrátil som očami a pozrel na ňu.

Sedela na okraji, stále nahá a bez akejkoľvek hanby. Nemala sa ani za čo hanbiť. Plné krivky, dlhé vlasy a dokonale tvarované červené pery.
„Sors." snažil som sa, aby to nevyznelo ako nadávka, ale bolo to ťažké.
„Čomu vďačí za tvoju návštevu?" vstala a obliekla si župan, ktorý bol viac priehľadný ako zahaľujúci.
„Potreboval by som vedieť niečo ohľadom jednej ľudskej ženy." 

Zasmiala sa a vykročila ku mne. 

Chcel som cúvnuť, ale udržal som nohy na mieste.
„Už ťa nebudem potrebovať, Seb." hlas sa jej premenil na ľad. 

Čakal som nadávku od muža, ale nestalo sa tak. Iba vstal z postele, zobral svoje veci zo zeme a odkráčal preč neistým krokom.
„Chýbala som ti Keziah?" jej hlas bol stále ľadový, ale snažila sa do neho primiešať náklonnosť.
„Neprišiel som preto, Sors."
„V tom prípade môžeš ísť." mávla rukou ku chodbe za mojim chrbtom.
„To je jediný spôsobom ako mi odpovieš na moje otázky?"
„Ak chceš veci zadarmo, choď za Res. U mňa sa platí, démon." mal som chuť jej pripomenúť, že aj ona ním vlastne bola, aj keď si to nerada priznávala.
„Iba chcem vedieť, čo má v osude istá žena." skúsil som znova.
„A čo je tvoja cena, Keziah." položila mi dlaň doprostred nahej hrude a jemne zatlačila nechtami.
„Teraz si zliezla z jedného. To máš už chuť na ďalšieho?" nadvihol som jedno obočie.