Precatio

Keziah (14.kapitola)

Nenávidel som tie dvere. Nenávidel som pach klinčekov s miešanou s vôňou kadidla. Bol to príliš agresívny pach, ktorý niektorí nenávideli a niektorí milovali, rovnako ako ženu za tmavými dverami.
            Nadýchol som sa a zaklopal.
            Dvere sa pomaly otvorili a ozval sa veľmi tlmený ston.
            Prevrátil som očami. Čo iné som od Sors mohol čakať, než to, že si bude užívať s niekým.
            Vošiel do tlmene osvetlenej chodby kde ešte viac bolo cítiť jej vôňu. Potriasol hlavou, aby som si ju trocha vyčistil a vykročil chodbou ďalej do domu.
            Koberec pod bosými nohami bol mäkký a steny obvešané obrazmi a tapisériami vytvárali falošný pocit domova.
            Zastal som v pri vstupe do väčšej miestnosti v tej istej chvíli ako sa ozval hlasnejší mužský ston.
            Naskytol sa mi pohľad na veľkú posteľ plnú vankúšov a prikrývok, baldachýn visel po obvode a žiadnym spôsobom nezakryl ženské nahé telo sediace na mužovi.
            Pohla pomaly bokmi a zaklonila hlavu. Čierne dlhé vlnité vlasy jej padli dozadu až k zadku ako vzdychla na celú miestnosť. Každá jej krivka a záhyb či pohyb bokov bolo ako stelesnený hriech.
            Muž na posteli zastonal v tej istej chvíli ako ma jej žiarivo modré oči prikovali na mieste.
            Presne pre tieto chvíle som nenávidel za ňou chodiť. Hýbala bokmi a hľadela na mňa, akoby muž pod ňou ani neexistoval. Stál som na mieste a cítil som ako moje telo začína reagovať na to, čo videli oči. Preklínal som sa.
            Dych sa jej zrýchlil spolu s pohybom bokov.
            Mal som sa pohnúť. Mal som odísť.
            Rozhodne som si nemal napraviť nohavice, čo si rozhodne všimla lebo sa spokojne usmiala.
            Dlaň s dlhými čiernymi nechtami dopadla na mužovu hruď ako ešte viac zrýchlila pohyb.
            Muž sykol bolesťou ako mu zaryla nechty do pokožky, ale nepôsobilo to, že by sa sťažoval.
            Zavrela oči stratená vo vlastnej slasti. Odklonil som vďaka tomu zrak a ticho vydýchol.
            Ťažký vzduch okolo nás naplnil jej hlasný výkrik a mužova nadávka.
            Snažil som sa čo najviac sústrediť na stolík, na ktorom bola karafa a poháre, ale išlo to ťažko. Pri nej väčšina démonov stratila kontrolu nad vlastným telom.
„Keziah." zapriadla.
            Prevrátil som očami a pozrel na ňu.
            Sedela na okraji, stále nahá a bez akejkoľvek hanby. Nemala sa ani za čo hanbiť. Plné krivky, dlhé vlasy a dokonale tvarované červené pery.
„Sors." snažil som sa, aby to nevyznelo ako nadávka, ale bolo to ťažké.
„Čomu vďačí za tvoju návštevu?" vstala a obliekla si župan, ktorý bol viac priehľadný ako zahaľujúci.
„Potreboval by som vedieť niečo ohľadom jednej ľudskej ženy."
            Zasmiala sa a vykročila ku mne.
            Chcel som cúvnuť, ale udržal som nohy na mieste.
„Už ťa nebudem potrebovať, Seb." hlas sa jej premenil na ľad.
            Čakal som nadávku od muža, ale nestalo sa tak. Iba vstal z postele, zobral svoje veci zo zeme a odkráčal preč neistým krokom.
„Chýbala som ti Keziah?" jej hlas bol stále ľadový, ale snažila sa do neho primiešať náklonnosť.
„Neprišiel som preto, Sors."
„V tom prípade môžeš ísť." mávla rukou ku chodbe za mojim chrbtom.
„To je jediný spôsobom ako mi odpovieš na moje otázky?"
„Ak chceš veci zadarmo, choď za Res. U mňa sa platí, démon." mal som chuť jej pripomenúť, že aj ona ním vlastne bola, aj keď si to nerada priznávala.
„Iba chcem vedieť, čo má v osude istá žena." skúsil som znova.
„A čo je tvoja cena, Keziah." položila mi dlaň doprostred nahej hrude a jemne zatlačila nechtami.
„Teraz si zliezla z jedného. To máš už chuť na ďalšieho?" nadvihol som jedno obočie.
            Neviditeľná sila ma udrela po líci až som odklonil hlavu do strany.
„Ľudský muži stoja vždy za nič, ale tí démonský..." nechala vetu visieť okolo nás ako mi nechtom prešla po celej hrudi až ku okraju nohavíc.
„Tvoje telo ťa zrádza, Keziah." naklonila sa ku mne a jemne mi pobozkala rameno.
            Zavrel som oči a pokrútil hlavou. Jej dlaň na mojom rozkroku rozhodne nebola príjemná.
„Máš aj inú cenu?" posledné čo som chcel bolo ľahnúť si do postele, ktorá ešte ani nevychladla.
„Nie." strčila do mňa až som spravil krok vzad a odkráčala ku stolíku s karafou.
„Sor..."
„Moju cenu poznáš, démon. Prijmi alebo vypadni." všetka náklonnosť bola preč. Ostal iba ľad a chlad.
„Sor..." 
„Povedala som prijmi alebo vypadni!" skríkla až sa zatriasli všetky steny.
            Preskočil som pohľadom z nej na posteľ. Preklínal som tie rozhádzané deky a vankúše. Preklínal som to, že ak si tam ľahnem, rozhodne budem cítiť muža, ktorý mal na môj vkus príliš prázdny pohľad.
            Zvesil som plecia a vydýchol.
            Vykročil som k posteli aj keď nerád.
            Steny sa znova zatriasli.
            Otočil som sa na ňu. Nerozumel som jej hnevu. Robil som to, čo po mne chcela.
            Pomaly položila pohár na stôl a zvraštila obočie.
„Sors." vystrel som chrbát pri jeho hlase.
„Lucifer." rýchlo sklonila zrak.
            Opieral sa ramenom o oblúk a hľadel do zeme.
„Čomu vďačím za vašu návštevu, pane?" bola to akoby iná žena. Už viac nemala nadvihnutú bradu a pevné držanie tela. Vyzerala skôr, že sa chce zmiznúť. 
„Stretol som muža, ktorý odtiaľto odišiel." pomaly zdvihol zrak a pozrel sa na ňu.
            Snažil som sa čo najviac upokojiť svoje telo pri pohľade na jeho voľne spustené krvavé ruky.
„Bol tu dobrovoľne, pane."
„O tom nepochybujem, ale duše z Mesta Zatratených sa nemajú čo túlať v Červenom Meste." vykročil ku nej pomalým krokom, „Už som ti to niekoľko krát vysvetľoval."
„Prišiel sám. Nedoniesla som ho sem." vysvetlila rýchlo.
„V to dúfam. Inak by som to už musel riešiť." zastal dva kroky od nej a hlasno vydýchol.
„Keziah po tebe chcel isté odpovede." zdvihla na neho zrak a ešte viac sa zamračila, „Verím, že ich vieš poskytnúť bez toho, aby sa musel zahrať na tvoju súkromnú kurvu."
„Samozrejme, pane." preniesla pohľad na mňa.
            Potlačil som smiech. Preklínala ma do posledného kúska tela a vedel som, že istým spôsobom preklína aj jeho.
„Abigail, čarodejnica, vek dvadsaťsedem. Jej duša je upísaná Podsvetiu cez Derava." Nepodarilo sa mi úplne skryť posmech v mojom hlase.
„Čo presne chcete vedieť?" stále sa mračila mojim smerom. 
„Aký je jej osud?" opýtal som sa skôr ako stihol čokoľvek Lucifer povedať.
            Vystrela chrbát a zavrela oči. Vzduch okolo nás oťažel. Zdvihla k sebe prsty. Niektoré vystrela a niektoré trocha zohla. Ani som sa nesnažil pochopiť dôvod toho gesta. Jediné, čo som potreboval bolo dostať odpovede.
„Zaujímavé." otvorila oči, „Má veľmi dlhý osud. Rituál na Samhain bude fungovať. Čaká ju veľmi dlhý a spokojný život."
„Derav?" aj démoni mali osud. Väčšina z nás sa ho, ale nechodila pýtať. Či už preto lebo sme to vedieť nechceli, alebo preto lebo Sors mala svoje ceny. Ceny, ktoré sme nie všetci radi platili.
„Dlhý život vďaka nej. To, čo z neh...." začala lapať po vzduchu.
„Ako zmeniť tento osud, Sors?" tiene sa okolo neho mihali ako na ňu hľadel.
            Prudko sa nadýchla a zamračila jeho smerom. Odvážny krok z jej strany, ale nevyzeral pohoršený jej správaním. V jeho tvári sa nedali vyčítať žiadne emócie. Iba na ňu pokojne hľadel.
„S osudom sa neradno zahrávať, pane."
„Nepýtam som sa na upozornenia. Ako zmeniť jej osud, aby sa skončil rýchlejšie?"
„Pane, so všetko úctou, tento Samhain je nezvratný bod. Neviete zmeniť nič ani vy sám."
            V miestnosti vybuchla temnota a pohltila všetkom okrem nás troch. Vôňa lávy prebila všetko ostatné ako sa mi tiene plazili po nahom chrbte a okolo nôh.
„Nechcem tvoju úctu, akavishon (pavúčik)." spravil ku nej krok, „Chcem odpovede." temnotou zahrmel jeho hlase.
„P-pane..." jej hlas sa zmenil vo výkrik ako padla na kolená rovno pred ním.
„Myslím, že si zabudla kto pred tebou stojí." snažil som sa stáť bez pohnutia ako s ňou hovoril.
„Len vďaka mne si tam kde si, Sors. Zabudla si snáď aké to bolo padnúť?" vykríkla a s tým zvukom sa jej tiene obmotali okolo krku, „Mám ti pripomenúť, aký ten pád bol? Ako ti horeli krídla?" ďalší výkrik z jej úst bola úplná agónia.
            Lilith vedela byť krutá, ale zabúdalo sa, že Lucifer bol prvý, ktorý pocítil pád a krutosť svojho otca. Bolo to niečo, čo na ňom zanechalo hlbokú ranu, ktorú nosil ako zbraň. Nepoužíval ju často, ale vo chvíľach kedy tak spravil, bola radosť žiť a vidieť to, ak jeden nebol na strane jeho hnevu.
„Spomínaš si ako ti horelo pierko po pierku, alebo ti to mám pripomenúť?" prehla sa v chrbte v hlasnom výkriku.
            Tiene okolo hrdla sa utiahli a výkrik sa zmenil na chrčanie. Snažila sa pohnúť rukami ku krku, ale tiene jej ich držali pevne natiahnuté dozadu. Priehľadný župan vďaka tej pozícii neskryl ani kúsok jej tela, práve naopak.
„Ak požadujem odpovede, dostanem ich, akavishon" týčil sa nad ňou vo svojej temnej kráse. Čierne rohy v bielych vlasoch boli ako koruna, ktorá mu právom patrila. Tiene plaziace sa z jeho tetovania pripomínali krídla, ktoré kedysi hrdo nosil.
„Nechal som ťa behať na voľno a pritom som mal už dávno utiahnuť obojok okolo tvojho krku. Zvykla si si, že som odklonil zrak pred tým čo si tu robila, lebo ti to Lilith dovolila,"  trhane sa nadýchla ako tiene okolo jej krku povolili, „zabudla si, že som pánom Podsvetia. Lilith dostala to, čo si zaslúžila, ale to neznamená, že vy môžete zneužívať moju dobrotu." 
            Nachvíľu preniesol pohľad na mňa. Oči mu žiarili v tme okolo nás.
„A každý dostane trest za svoju drzosť." Naprázdno som prehltol pri tých jeho slovách. Moje správanie voči nemu rozhodne malo mať dohru.
            Vrátil svoju pozornosť na Sors, stále prehnutú v chrbte.
„Chcem odpovede, aranea (pavúk)." tiene okolo jej tela povolili. Tvrdo dopadla dopredu na zem.
            Snažil som sa ovládať vždy keď nazval v inom jazyku ako sme hovorili. Toľko krát mi vravel slová ktorým som nerozumel, lebo som bol príliš lenivý učiť sa nový jazyk. Podstatu som vždy pochopil, aj keď som nerozumel.
„Spriadaj svoje siete, inak zistíš aké to je znova padnúť."
            Zdvihla sa za pomoci roztrasených rúk, na ktorých boli odtlačky po tieňoch.
„Pane, nezahrávajte sa s osudom." bola preč drzá a chladná Sors. Ostala iba vystrašená žena kľačiaca pred svojim pánom.
            Ruky mu zahoreli červeným ohňom a ostré zuby sa zaleskli v chladnom úsmeve.
„Som pánom Podsvetia. Diabol. Asmodeus. Ahriman." kolená sa mi samé podlomili pred mocou v jeho hlase, „Osud sa bude klaňať mne." plamene sa mu začali šíriť po celých rukách, po krku až ku rohom na hlave.
            Málo démonov videlo jeho skutočnú démonsku podobu, a ten kto ju videl o nej nemal ako rozprávať. Nebol som si istý, či to na čo hľadím je jeho skutočná podoba, ale aj to málo mi stačilo, aby som sa začal prvý krát báť o svoj mizerný život.
„Ako zmeniť jej osud?" pomaly vyslovil svoju otázku.
            Prehltla naprázdno a zavrela oči.
            Dýchala rýchlo zatiaľ čo ju osvetľovali plamene.
„Abigail začne svoj rituál o druhej v noci na Samhain. Vyvrcholenie nastane o tretej, kedy je hranica najtenšia a kedy aj samotný Diabol môže kráčať medzi živými." pomaly otvorila oči a pozrela na neho, „Vtedy bude Abigail a jej kruh čarodejníc najzraniteľnejší. Vtedy viete zasiahnuť vy alebo koho určíte."
„Je Derav v ohrození, ak Abigail zomrie?" nedokázal som otázku zastaviť.
„Ak ju zabijete behom rituálu nie, ak pred ním áno." zamračil som sa pri jej odpovedi.
„Ak po ňom?"
„Ak ju nezabijete predtým ako dokončí rituál, nebudete ju mať ako zabiť."
„Pokračuj." vyzval ju
„Neprežijú. Zničí aj ich."
            Ticho sa zasmial. Prehltol som naprázdno pri tom zvuku. Jeho smiech nebol veselý, bol plná chladu. Bol to smiech z nočných môr.
„Viac duší v Podsvetí, ktoré môžu platiť za svoje skutky." oheň pomaly začal mizol.
„Nie, pane." narovnala chrbát akoby vedela, že jej slová jej môžu spôsobiť bolesť, „ich duše zmiznú. Nikdy sa nedostanú do Podsvetia."
            Oheň aj tiene zmizli úplne.
            Pomaly sa na mňa otočil.
            Dych sa mi zrýchlil bez toho, aby som chcel. Hľadela na mňa samotná smrť a utrpenie.
„Podrež tu suku skôr ako stihne dokončiť rituál," neviditeľná sila ma potiahla až k nemu, „a prines mi jej mizernú dušu, aby som ju mohol zavesiť vedľa tej kurvy."
            Bol som si istý, že ženský výkrik zaznel celým Podsvetím.
„Ako rozkážete, pane." sklopil som zrak.
            Neodvážil som si zdvihnúť zrak ani keď odo mňa odkráčal.
„Pane, ak zasiahnete, nemusí sa to skončiť dobre." obdivoval som ju, že bola tak odvážna.
„Ak sa môj otec pustí do vojny s Podsvetím, zistí akú moc mi skutočne dal. Veľmi rád jeho anjelom spálim krídla pierko po pierku."
            Dovolil som si zdvihnúť zrak a pozrieť sa na neho.
            Skutočnú vojnu sme nemali desaťročia, ak nie viac a ako som na neho hľadel v jeho celej kráse, vedel som, že tento krát potečie krv tak ako nikdy predtým. Táto vojna mohla byť naša posledná.