Precatio

Keziah (8.kapitola)

Prekvapilo ma ako veľmi sa Derav staral o Abigail. Bol k nej nežný a pozorný ako ju držal v náručí a nechal ju plakať.
Nerozumel som vôbec prečo plače. Jej mama síce bola v Meste Duší, ale stále bola mŕtva a stále ju tu nechala hniť. Jej matka si nezaslúžila jej slzy.
„Takže nič ti nehovorí jazyk v knihe?" opýtal som sa zo sedačky zatiaľ čo Derav varil večeru.

Abigail bola vo vani a bol som za to rád. Nepáčilo sa mi ako veľmi sa na ňu Derav naviazal. Nebolo to zdravé ani správne. Tak isto sa mi nepozdával jej trpko citrusový pach.
„Nie." ani sa na mňa nepozrel. 

Ležal som na malej sedačke a hľadel pred seba na jeho chrbát a chvost, ktorým stále švihal zo strany na stranu.
„Prečo si neprišiel domov?" 

Ostalo ticho prerušované iba jeho krájaním. Nikdy som nepochopil jeho záľubu vo varení, ale nikdy som sa ani nesťažoval, keď som jedol to čo uvaril. Bolo to príliš dobré každý jeden krát.
„Ani neviem." povedal po dlhej odmlke.
„Som tu iba ja. Nepočuje ťa." upozornil som ho.

Ozvalo sa tiché buchnutie nožom a jeho povzdych.
„Vlastne ani sám neviem. Iba som..." odmlčal sa znova.
„Chcel ostať?"
„Presne." vrátil sa ku krájaniu, „a zjavne som spravil dobre." ticho som pri jeho slovách zavrčal.

Spomienka na Lilith ma stále mátala, a to, že som cítil Luciferov dotyk na chrbte a jeho chuť mi tiež nepomáhalo.
„Som idiot, že?" opýtal som sa.
„Si viac ako iba to, ale rozumiem tomu, len..." pokrútil hlavou a švihol chvostom o niečo agresívnejšie.
„Len?" 

Mlčal a iba krájal. 

Jedným žmurknutím som bol pri ňom a zobral mu nôž z ruky. 

Pokrútil hlavou a oblizol si pery. Ani sa na mňa nepozrel.
„Der." vyzval som ho potichu, ale znova iba pokrútil hlavou. 

Položil som mu dlane na plecia a otočil si ho k sebe, aj keď sa chvíľu bránil.
„Pozri sa na mňa." zažiadal som.

Zavrel oči a zahryzol si do spodnej pery. Krútil hlavou akoby tým vedel povedať všetko.
„Prosím." to jedno slovo ho prinútilo otvoriť žlté oči.

Jeho oči hovorili viac ako kedy vedel vyjadriť slovami. Bolo tam všetko, čo nikdy nepovedal, ale dokázal mi svojimi činmi.
„Neľutuj ma." chcel som znova zopakovať to jedno hlúpe slovo, ale prehltol som ho. Nemal som to slovo rád. 
„Vidím ten tieň Kez. Ako to mám nechať tak?"
„Lebo musíš. Som jediný, ktorý by mal trpieť za moje chyby." potreboval som, aby to už konečne pochopil. Potreboval som, aby chápal, že by nemal trpieť za môj podrezaný jazyk a hlúpe rozhodnutia. Musel pochopiť, že som vedel, že ma Lilith bude mať v zuboch v tej chvíli ako som vliezol do postele Luciferovi, lebo ma na to ten bastard upozornil.
„Neľutuj ma, prosím." nenávidel som to slovo, ale vedel som, že iba tak ma bude skutočne počuť.
„Neľutujem," striasol zo seba moje ruky, „nezaslúžiš si ľutovanie, lebo si za to môžeš sám." trpkosť v jeho hlase mi prišla až krásna.
„Takže sa hneváš?"  uškrnul som sa.
„Ani to si nezaslúžiš." otočil sa mi bokom a vrátil sa ku krájaniu.
„Mám rád keď sa hneváš, Derav." zašepkal som tesne vedľa jeho ucha, „Tvoj hnev má krásnu príchuť." zovrel pevnejšie nôž v ruke. 

Bol som hajzel, že som bol na neho taký, ale hnev bol lepší ako ľútosť. Nenávidel som, keď ma ľutoval. Keď som videl tú bolesť v jeho očiach. Hnev a zúrivosť boli lepšie. Bolo to niečo, čo som poznal príliš dobre a vedel som, čo s tým mám robiť.
„Si príšerný." zavrčal.

Švihol chvostom a jemný dotyk pritom pohybe na mojej ruke vyslal príjemnú triašku celým telom.
„Sprav to znova." takmer som to zapriadol. 

Chvost sa mi omotal okolo ruky a jemne si ma pritiahol bližšie.