Precatio

Derav (17.kapitola)

Jeho pery boli na mojich skôr ako som stihol čokoľvek iné povedať či spraviť. Vďačne som mu pootvoril ústa, aby vedel dnu vkĺznuť jazykom. Chutil tak ako vždy. Jemne korenistá chuť škorice nahradila chuť alkoholu, ktorý som vypil ako som prišiel do domu.
            Ani na chvíľu mi nedovolil vyhrať v súboji jazykov. Bral si všetko, čo som mu veľmi ochotne dal. Vždy tieto súboje vyhral. Vždy som sa podvolil.
            Nezáležalo mi na tom, že len niekoľko hodín dozadu si Abigail odo mňa zobrala to čo jej nepatrilo. Potreboval som, aby to nahradil on niečím iným. Aby mi spôsobil bolesť, ktorej som sa vedel chytiť a už nikdy ju nepustiť.
            Prerušil naše bozky a silno ma potiahol za vlasy dozadu. Bolesť mi prešla celým telom rovno do už tvrdého penisu.
„Tvoja bolesť jej nepatrí." zavrčal mi tesne pri tvári, „Patrí mne." potlačil ma viac na posteľ.
            Mal som ho zastaviť a dokončiť začatý rozhovor, ale pri zovretí môjho hrdla sa všetky slová a myšlienky stratili.
            Nevedel som čo všetko mu ide hlavou. Nerozumel som ničomu. Iba som to potreboval. Potreboval som jeho.
            Jeho pery znova našli moje. Bozky mi zrazu prišli hladnejšie akoby potreboval niečo dokázať mne aj sebe. Mal som sa pýtať, ale nechcel som. Bude na to čas neskôr.
            Silno ma uhryzol do pery. Môj aj jeho ston sa zmiešal v jeden a ústa mi naplnila chuť krvi.
            Pevnejšie mi zovrel hrdlo. Jeho pazúre sa mi zaryli do krku až som pocítil krv stekajúcu po pokožke.
„Veľmi mi vyhovuje, že si už nahý." pustil mi hrdlo.
            Nespokojne som zavrčal.
            Bolesť. Potreboval som bolesť, aby som zabudol.
            Hlasno som zastonal ako mi prešiel pazúrmi po celej hrudi. Prerezal krížom pentagram, ktorý mi Abigail vyryla do tela.
„Lepšie." týčil sa nado mnou vo svojej temnej kráse a pozeral sa na moju hruď.
„Škoda, že tak rýchlo miznú." vykrútil som pery dospodu.
„To vieme zmeniť." oči mu zahoreli ako sa na mňa usmial.
„Kto vie koľko krát musím zopakovať tento pohyb," prešiel mi znova po hrudi, „aby ostali trvalé jazvy?" zastonal som keď zopakoval pohyb.
            Bolo až zúfalé ako veľmi som chcel, aby sa mu to podarilo. Nechcel som na hrudi pentagram. Chcel som tam jazvy od neho. Chcel som byť navždy označený ním.
            Jeho pery našli tie moje ako sa ku mne naspäť naklonil. Tešilo ma, že bude mať celú hruď od mojej krvi. Vždy som ho rád videl pokrytého krvou.
            Pootvoril som pery, aby mi mohol vojsť jazykom do úst v tej istej chvíli ako pevne zovrel môj penis. Prehltol môj ston a opätoval mi ho tým svojim.
            Niekoľko krát pohol rukou až to zakončil prejdením pazúrov po celej dĺžke. Nie dosť na to, aby tiekla krv, ale dosť na to, aby som to cítil v celom tele.
            Cítil som jeho úsmev pri mojom hlasnom stone, ktorý nechal zaznieť okolo nás.
„Akosi si zabudol, že máš ruky a chvost, Derav." upozornil ma jemne vyčítavo.
„Nezabudol len...." prerušil ma bozkom.
„Len?" opýtal sa keď sa odo mňa odtiahol a prešiel perami na krk.
            Nevedel som prečo sa ho nedotýkam. Chvost som mal položený spolu s rukami na posteli. Zvieral som prikrývku tak pevne až mi tŕpli prsty. Mal som sa ho dotýkať, ale chcel som, aby si on zobral všetko. Aby nahradil Abigail.
„Iba si ma privlastni kurva." chcel som dodať prosím. Chcel som žobroniť, aby mi dal viac.
            Viac všetkého.
            Viac krvi.
            Viac bolesti.
            Viac jeho.
            Jeho dych ma zahrial pri uchu ako ma do neho až príliš jemne uhryzol.
„Chceš bolesť?" zapriadol tesne pri mojom uchu a znova pohol rukou hore a dole.
„Áno." celé telo sa mi triaslo vďaka jeho mučivo pomalým pohybom.
„Buď dobrý chlapec a popros." jemne ma uhryzol do ucha.
„P-prosím." vykoktal som.
„Prosím čo?" ticho sa zasmial.
„Prosím pretiahni ma!" zavrčal som cez zovreté zuby.
„Dobrý chlapec." jeho pochvala ma takmer poslala cez okraj.
            Pustil ma a vystrel sa nado mnou. Celý bol od krvi a bol to jeden z najkrajších pohľadov. Hruď ma pálila a stále krvácala, ale nevadilo mi to. Práve naopak. Snažil som sa sústrediť na bolesť a krv.
            Oči mu zahoreli ohňom, ktorým vedeli iba u neho. Nechal svoju démonsku časť vyliezť na povrch. Neubránil som sa tichému stonu, keď som to videl. Stále to bol on v svojej temnej kráse, ale vzduch bol plný vône škorice a moci.
            Prešiel mi prstom po rane na hrudi a oblizol si spodnú peru.
„Máš ešte jednu ranu." zovrel ma pevne a pohol rukou hore dole, až som zaklonil hlavu.
„Ukáž mi ju." pustil ma a ešte viac sa odtiahol.
            Zdvihol som sa na kolená a otočil sa mu chrbtom.
            Nestihol som sa ani nadýchnuť a už bol pri mne. Jeho vyduté nohavice ma tlačili a nebolo pochýb o tom, že je na tom tak isto ako ja.
            Prudko ma potiahol za vlasy dozadu a zaryl svoje zuby môjho krku.
            Vykríkol som aj bolesťou aj slasťou.
            Krv mi stiekla po celej hrudi až na penis ako sa ticho zasmial vedľa môjho ucha.
„Chcem ťa počuť." vtisol mi krátky bozk na líce. Nepochybne mal pery od krvi čo vo mne vyvolalo ďalšiu vlnu rozkoše.
            Dopadol som dopredu ako ma prudko pustil.
            Švihol som chvostom.
            Ďalšie švihnutie mi bolo zatrhnuté ako mi pevne zovrel chvost a potiahol, až som skríkol. Bolo málo démonov, ktorým som dovolil takto zaobchádzať s mojim chvostom, ale jemu som to rád dovolil.
            Bolesť mi prešla celým chrbtom ako sa jeho pazúre stretli s mojim chrbtom. Zapulzovalo mi penisom ako som zastonal.
„Si nádherný," jemne mi prešiel prstami po otvorených ranách, „sfarbený vlastnou krvou." vedel presne, čo robí svojimi slovami.
„Viac." zaprosil som.
            Pustil mi chvost a potiahol za vlasy. Zdvihol som sa k nemu a trhane vydýchol ako som prehol chrbát.
            Jeho pazúre našli tie isté rany a znova ich otvoril. Krv mi stekala po celom až na zadok a stehná.
            Prešiel prstom po celom chrbte akoby chcel krv ešte viac rozmazať.
            Zastonal som hlasno ako do mňa strčil jeden prst.
„Krv budeš mať všade." pohol prstom von a dnu.
            Telo sa mi triaslo, ak by ma nedržal padol by som.
„Vieš, čo chcem počuť." zapriadol mi pri uchu.
            Zovrel som pevnejšie zuby. Už som prosil, druhý krát to počuť nebude.
            Nezabránil som stonu ako pridal aj druhý prst. Pálilo to a bolelo. Bolesť bola ale rýchlo vystriedaná slasťou.
„Sprav mi radosť." prudko ma pustil
            Dopadol som na tvár, ani som sa nesnažil zabrzdiť pád rukami. Nevidel som zmysel.
            Druhou rukou mi prešiel niekoľko krát po chrbte, než sa ma pustil úplne. Bolo to akoby ma niekto bodol, ale nie príjemne. Vedel som, že tam za mnou stále je, ale bolo to málo. Jeho dotyk mi chýbal viac než čokoľvek.
„Prosím." potreboval som, aby pokračoval.
            Zasmial sa.
„Dobrý chlapec." zovrel mi bok rukou, ktorej prsty boli iba chvíľu dozadu vo mne.
„Hajzel." zavrčal som. Vytiahol zo mňa to prosím lebo vedel, že ho nerád hovorím dva krát.
„A to som chcel byť jemný."
            Ledva jeho slová dozneli, keď ho do mňa vrazil bez akéhokoľvek upozornenia.
            Bolesť mi prešla celým telom až sa mi zatemnilo pred očami.
            Nevedel som čo presne hovorím ako sa začal hýbať. Bolo mi to jedno. Jediné na čom záležalo bol pohyb jeho bokov, bolesť a rozkoš, ktoré mi spôsoboval.
            Držal ma pevne jednou rukou až sa mi jeho pazúre zaryli do boku. Snažil sa, aby som mu nikam neušiel, ale aj kebyže som mal ako, tak by som to nespravil.
            Jeho druhá ruka si našla cestu k môjmu penisu a pevne ma zovrel.
            Niečo mi povedal, ale stratilo sa to v mojom stone.
            Vrážal do mňa a hýbal rukou, ktorú som vedel, že má od krvi. Od mojej krvi, lebo mi ňou niekoľko krát prešiel po chrbte.
            Bral si všetko čo som bol. Nahrádzal Abigail a posledné dni akoby to neboli dni, ale roky.
            Niečo som povedal, ale ani vlastné slová som nepočul. 
            Celým telom mi prešla bolesť ako ešte viac zaryl pazúre do môjho boku.
            Skríkol som. Všetko pohltila tma a potom som už len padal zatiaľ čo stále hýbal bokmi hľadajúc vlastné vyvrcholenie.
            Pohyby jeho bokov sa zrýchlili ako mi zaryl aj druhú ruku do boku.
            Jeho hlasný ston sa odrazil od stien ako zastal. Pulzoval vo mne a hlasno dýchal.
            Zovretie jeho ruky povolilo a zmizla aj jeho blízkosť
            Váha jeho tela dopadla vedľa mňa na posteli v tej iste chvíli ako aj moja.
            Pomaly som otvoril oči a pozrel sa na neho.
            Ležal vedľa mňa, oči zavreté a rýchlo dýchal. Bol od krvi a pery mal vykrútené do jemného úsmevu.
            Nevedel som zastaviť smiech, ktorý sa zo mňa vydral a na moje prekvapenie sa ku mne pridal so stále zavretými očami.
„Si príšerný." pokrútil hlavou, keď nás prešiel smiech.
„Som démon." upozornil som ho.
            Otvoril oči. Bolo v nich toľko ohňa a pokoja až mi zovrelo čierne srdce.
            Zašiel mi rukou do vlasov a pritiahol si ma k sebe.
            Jeho bozk bol jemný a plný nehy. Bolo to niečo čím mi hovoril, že tu pre mňa je, aj keď mi to nevie povedať. Že napriek všetkému nikam nejde, že rozumie. Nesľuboval mi vernosť. Nemal na to dôvod. Démoni si nikdy nesľubovali vernosť, ale bolo to k tomu najbližšie. Nevedel mi povedať, čo všetko mu išlo hlavou, keď sme sa rozprávali, ale vedel som, že mu na mne záleží, a to mi stačilo.
            Opätoval som mu bozk a snažil som sa mu povedať presne to isté. Že tam som a budem. Že nikam neodídem a nejako si vždy nájdem cestu naspäť domov, aj keď som to len niekoľko hodín dozadu vzdal sám zo sebou. Ľutoval som, že som sa tak rýchlo vzdal, ale tak veľmi to bolelo a cítil som sa tak sám. Možno časom by to prešlo a našiel by som spôsob ako bojovať.
            Prerušil bozk a oprel si čelo o to moje.
„Má zmysel o tom vôbec hovoriť?" opýtal sa potichu.
„Nemá, lebo ani sám neviem."
„Len chce, aby si vedel, že tu som, Derav. Viem, že to so mnou nemáš ľahké. Uvedomujem si, že som príšernej povahy, ale som démon, čo viac by si chcel." vtisol mi krátky bozk.
„Nechcem, aby si ho nahradil, ale je zarytý hlboko vo mne. Je šanca, že ešte zaplatím za drzosť voči nemu, keď si tu nebol, ale na tom nezáleží." prešiel mnou strach. Na jazyk sa mi hrnulo veľa otázok, ale všetky ich umlčal ďalším bozkom.
„Chcem tým povedať, že si to užime nech to je čokoľvek. Neviem čo sa stane vďaka Luciferovým rozhodnutiam, ale vie, že o teba nechcem prísť. Znamenáš..." stíchol a naprázdno prehltol.
            Ostalo okolo nás ticho. Možno mal tie slová povedať a možno bolo lepšie, že ich nikdy nevysloví.
            Prešiel som mu prstom po spodnej pere. Zavrel nachvíľu oči a usmial sa.
„Sprchu?" vtisol som mu krátky bozk.
„Veľmi rád." usmial sa až sa mu zaleskli zuby.
            Ani jeden z nás sa nepohol. Iba sme ležali oproti sebe opretý čelami a dýchali vôňu toho druhého.
            Nezáležalo na tom, že na mne schla moja vlastná krv a celé telo ma bolelo.
            Nezáležalo na tom, že niekde v Podsvetí Abigail trpí vďaka Luciferovi.
            Nezáležalo na tom, že sme ani jeden nevedeli dať do slov naše vlastné myšlienky a pocity.
            Záležalo iba na tom, že sme boli vedľa seba. Ostatné sa dalo zistiť aj časom, ako démoni sme ho mali až príliš veľa.