Precatio

Derav (15.kapitola)

Snažil som sa rátať dni, ale nevedel som ako. V tej hlúpej izbe bola stále tma bez ohľadu na to ako dlho som sedel na jednom mieste. Bolel ma každý kúsok tela. Jazyk som mal ťažký a každé prehltnutie bolo ako keby mi niekto piesok sypal do hrdla. 

Vedel som, že nemohlo prejsť veľa dní. Vedel som, že Samhain mal byť štyri dni od posledného rozhovoru s Abigail, ale to nijako nezmiernilo bolesť a strach z toho, že takto bude vyzerať môj život na veľmi dlho. 

Veril som, že Keziah niečo vymyslí, ale to, že Abigail stále žila znamenalo, že to nebolo také ľahké sa jej zbaviť. 

Po veľmi dlhej dobe som sa modlil aj ku Luciferovi aj ku Lilith. Žiadal som ich, aby nejako pomohli, aj keď som vedel, že život jedného démona rozhodne nestojí za to, aby porušili všetky pravidlá. Najhoršie na tom celom bolo, že som mal pocit akoby ma ani nepočuli. Akoby moje spojenie s nimi aj s Podsvetím nikdy nebolo. 

Jasné svetlo mi zasvietilo do očí. Ticho som zastonal a zavrel oči. Príliš to bolelo.
„Vstávaj." nenávidel som jej hlas. 

Vstal som na stuhnuté nohy, ktoré protestovali proti každému pohybu.
„Budeš za mnou kráčať, a keď pôjdeme medzi ľudí, budeš vyzerať ako bežný človek." nebola to otázka, ale rozkaz. 

Stále zo zavretými očami som prikývol. Nemalo zmysel sa hádať. Nemal som ako utiecť. Ostalo mi iba kráčať.
„Kráčaj." 

Nohy sa mi pohli akoby ma mala na vodítku. Istým spôsobom aj mala, len ho nikto nemohol vidieť. Moje vodítko bol vyrezaný symbol na chrbte. 

Niekoľko krát som zažmurkal, aby som si zvykol na svetlo okolo mňa. Po pár krokoch som už ako tak videl, aj keď rozostrene a oči ma nepríjemne pálili. 

Kráčal som za ňou ako poslušný pes. Nech sa na nás na ulici pozrel ktokoľvek videl iba ženu v čiernom kabáte a muža o hlavu vyššieho od nej. Nikto nevidel rohy a chvost. Nikto nerozoznal neviditeľný obojok okolo môjho krku. 

Ulice sa stali oveľa prázdnejšie ako sme zabočili, až sa zmenili na hustý les ponorený do tmy. 

Kráčala s baterkou v ruke ignorujúc nočný svet okolo nás. Ako čarodejnica sa mohla hanbiť. Žiadnym spôsobom nevnímala, čo bolo okolo nej. Vzduch bol plný pradávnej sily, ktorá patrila iba Samhainu. 

Boli to stovky modlitieb a šepotu, ktoré sa za tie roky vyslovili v takúto noc. Bolo to krákanie vrán, ktoré rozoznali démona v ich lese a čarodejnicu pred ním. Bol to jasne žiariaci mesiac v splne, ktorý svietil na cestu tým, ktorý vedeli ako ju nájsť v jeho svite. Bola to tichá modlitba v mojom vnútri ku Keziahovi, aby prišiel a nedovolil jej dokončiť to, čo začala.

Čistinku osvetľovalo päť ohňov medzi ktorými stálo dvanásť žien odetých tak ako Abigail.
„Sestry." pozdravila ich.

Všetky páry očí sa upriamili na nás. Zazrel som niekoľko úsmevov, ale aj dve ustúpenia dozadu.
„Je čas, aby sme začali." Abigail zo seba zhodila čierny plášť a na moje prekvapenie pod ním nemala vôbec nič. 

Zbadal som zimomriavky na jej pokožke ako si vyzula topánky, ale v mojom vnútri nebolo žiadne nutkanie ju odbremeniť od zimy. Ak by aj umrzla, nepohol by som ani prstom.
„Si si istá, že to bude fungovať?" zamračila sa červenovláska.
„Samozrejme." prikývla Abigail a vykročila.

Poslušne som ju nasledoval doprostred ohňov. Ani som sa nedivil, že boli umiestnené do tvaru pentagramu. Čiary, ktoré ich spájali nepríjemne zapáchali a radšej som sa ani nesnažil zistiť z čoho sú spravené.
„Nepríde mi to správne." svetlovlasá žena s modrými očami si ma premerala.
„Keď sisi zavolala toho démona, aby zabil kňaza, ktorý ti ublížil, nepochybovala si." pootvoril som ústa pri Abigailiných slovách.