Precatio

Derav (15.kapitola)

Snažil som sa rátať dni, ale nevedel som ako. V tej hlúpej izbe bola stále tma bez ohľadu na to ako dlho som sedel na jednom mieste. Bolel ma každý kúsok tela. Jazyk som mal ťažký a každé prehltnutie bolo ako keby mi niekto piesok sypal do hrdla.
            Vedel som, že nemohlo prejsť veľa dní. Vedel som, že Samhain mal byť štyri dni od posledného rozhovoru s Abigail, ale to nijako nezmiernilo bolesť a strach z toho, že takto bude vyzerať môj život na veľmi dlho.
            Veril som, že Keziah niečo vymyslí, ale to, že Abigail stále žila znamenalo, že to nebolo také ľahké sa jej zbaviť.
            Po veľmi dlhej dobe som sa modlil aj ku Luciferovi aj ku Lilith. Žiadal som ich, aby nejako pomohli, aj keď som vedel, že život jedného démona rozhodne nestojí za to, aby porušili všetky pravidlá. Najhoršie na tom celom bolo, že som mal pocit akoby ma ani nepočuli. Akoby moje spojenie s nimi aj s Podsvetím nikdy nebolo.
            Jasné svetlo mi zasvietilo do očí. Ticho som zastonal a zavrel oči. Príliš to bolelo.
„Vstávaj." nenávidel som jej hlas.
            Vstal som na stuhnuté nohy, ktoré protestovali proti každému pohybu.
„Budeš za mnou kráčať, a keď pôjdeme medzi ľudí, budeš vyzerať ako bežný človek." nebola to otázka, ale rozkaz.
            Stále zo zavretými očami som prikývol. Nemalo zmysel sa hádať. Nemal som ako utiecť. Ostalo mi iba kráčať.
„Kráčaj."
            Nohy sa mi pohli akoby ma mala na vodítku. Istým spôsobom aj mala, len ho nikto nemohol vidieť. Moje vodítko bol vyrezaný symbol na chrbte.
            Niekoľko krát som zažmurkal, aby som si zvykol na svetlo okolo mňa. Po pár krokoch som už ako tak videl, aj keď rozostrene a oči ma nepríjemne pálili.
            Kráčal som za ňou ako poslušný pes. Nech sa na nás na ulici pozrel ktokoľvek videl iba ženu v čiernom kabáte a muža o hlavu vyššieho od nej. Nikto nevidel rohy a chvost. Nikto nerozoznal neviditeľný obojok okolo môjho krku.
            Ulice sa stali oveľa prázdnejšie ako sme zabočili, až sa zmenili na hustý les ponorený do tmy.
            Kráčala s baterkou v ruke ignorujúc nočný svet okolo nás. Ako čarodejnica sa mohla hanbiť. Žiadnym spôsobom nevnímala, čo bolo okolo nej. Vzduch bol plný pradávnej sily, ktorá patrila iba Samhainu.
            Boli to stovky modlitieb a šepotu, ktoré sa za tie roky vyslovili v takúto noc. Bolo to krákanie vrán, ktoré rozoznali démona v ich lese a čarodejnicu pred ním. Bol to jasne žiariaci mesiac v splne, ktorý svietil na cestu tým, ktorý vedeli ako ju nájsť v jeho svite. Bola to tichá modlitba v mojom vnútri ku Keziahovi, aby prišiel a nedovolil jej dokončiť to, čo začala.
            Čistinku osvetľovalo päť ohňov medzi ktorými stálo dvanásť žien odetých tak ako Abigail.
„Sestry." pozdravila ich.
            Všetky páry očí sa upriamili na nás. Zazrel som niekoľko úsmevov, ale aj dve ustúpenia dozadu.
„Je čas, aby sme začali." Abigail zo seba zhodila čierny plášť a na moje prekvapenie pod ním nemala vôbec nič.
            Zbadal som zimomriavky na jej pokožke ako si vyzula topánky, ale v mojom vnútri nebolo žiadne nutkanie ju odbremeniť od zimy. Ak by aj umrzla, nepohol by som ani prstom.
„Si si istá, že to bude fungovať?" zamračila sa červenovláska.
„Samozrejme." prikývla Abigail a vykročila.
            Poslušne som ju nasledoval doprostred ohňov. Ani som sa nedivil, že boli umiestnené do tvaru pentagramu. Čiary, ktoré ich spájali nepríjemne zapáchali a radšej som sa ani nesnažil zistiť z čoho sú spravené.
„Nepríde mi to správne." svetlovlasá žena s modrými očami si ma premerala.
„Keď sisi zavolala toho démona, aby zabil kňaza, ktorý ti ublížil, nepochybovala si." pootvoril som ústa pri Abigailiných slovách.
            Sally. Žena, ktorej duša patrila Keziahovi.
            Stretli sa nám pohľady. Videl som neistotu v jej pohľade až priam strach. Chcel som jej povedať, že môže kedykoľvek vycúvať. Že to nemusí byť takto, ale nemal som ako.
„Do kruhu dámy a viete čo máte robiť." Abigail sa otočila na mňa zatiaľ čo sa ostatné začali stavať okolo nás.
„Oblečenie nebudeš potrebovať." prevrátil som očami. Samozrejme, že si také ako ona myslela, že všetky rituály sa museli robiť nahé. Bolo to až úbohé.
            Väčšina čarodejníc nepotrebovala nahotu na akékoľvek rituály či kúzla, aj keď bola pravda, že sexuálna energia sa dala využiť. Mala svoju moc a vedela istým spôsobom aj liečiť.
            Odhodil som nohavice a švihol chvostom. Mal som na ňu toľko otázok. Chcel som vedieť či ju naozaj otec znásilňoval alebo aj to bola iba lož. Chcel som vedieť či to naozaj takto skvele naplánovala a iba som padol do jej pavučiny ako hlúpa mucha.
            Snažil som sa sústrediť na chladnú trávu po bosými nohami. Chcel som aspoň trocha odvrátiť pozornosť svojej mysle na niečo iné, než na ťažký vzduch okolo mňa.
„Nemusíš sa báť, bude to príjemné."
            Odstúpila odo mňa.
            Poobzeral som sa okolo seba. Stáli tam nahé a vystreté. Dlane mali zovreté pred sebou a hľadeli na nás.
„Sestry, pamätajte, v dnešnú noc sa znovu zrodíme a budeme silnejšie ako kedykoľvek predtým. Naša matka vidí našu obetu a teší sa z nej." Abigailin hlas sa niesol čistinou a lesom okolo nás.
            Chcel som na ňu skríknuť, že Hekaté sa za nich hanbí. Toto neboli čarodejnice, ktoré Hekaté strážila a počula. To, že si Abigail aj všetky ostatné začali na čelo kresliť jej symbol, bolo rúhanie voči nej. Vedel som, že ak ich aj počuje tak nesúhlasí.
            Bol som za ňou v deň, keď Isabel prišla do Podsvetia. Pýtal som sa ako to mohla dopustiť. Jej odpoveď bolo iba ospravedlnenie. Dookola mrmlala mrzí ma to a pritom ukladala rôzne predmety, od kníh cez nádoby, do košíka. Stále krútila hlavou až v jednej chvíli zastala a povedala, že musí ísť za Luciferom. V jej čiernych očiach vtedy bolo toľko bolesti, že som stíchol a viac sa nepýtal.
            Nechcela nikdy, aby sa ľudia, ktorých strážila dali na takúto cestu.
            Abigail pomaly vydýchla a zavrela oči. Zdvihla ruky k oblohe a začala odriekať slová pri ktorých som krútil hlavou.
            Ten jazyk nepatril do jej úst. Bol to jazyk Podsvetia, ktorý patril iba tam. Bol to jazyk, ktorý Isabel ukradla pre svoje vlastné plány.
            Nastalo hrobové ticho ako Abigail prestala hovoriť s tvárou zdvihnutou k oblohe.
            Mykol som rukou smerom k nej, ale ledva som ju vedel zdvihnúť. Držala ma pevne, ale cítil som ako sa jej moc sústredí na rituál. Možno mi stačilo iba sa poriadne snažiť.
            Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Pomaly sa zohla a zdvihla zo zeme dýku, ktorá sa zaleskla v žiari ohňov.
            Nocou sa rozozvučal tichý šepot ostatných ako ku mne vykročila.
„Bude to bolieť iba chvíľu."
            Zovrel som pevnejšie sánku ako predo mnou zastala. Pochyboval som o jej slovách, ale nemal som ako namietať.
            Hrot dýky mi preťal pokožku až som zovrel obe päste. Utrpenie mi patrilo, ale toto bolo iné. Bolo cudzie a nesprávne. Nepatrilo mi. Netúžil som po ňom.
            Dych sa mi zrýchlil ako spravila prvú dlhú čiaru cez moju hruď.
            Cítil som krv stekajúcu po hrudi ako kreslila ďalšie čiary. Nepotreboval som vidieť vlastnú hruď, aby som rozoznal pentagram, ktorý vyrezávala.
            Prvý krát som nenávidel vlastné telo, že reagovalo na bolesť.
            Sykol som ako dokončila posledný cíp mieriaci nadol.  
„Ľahni si démon." rozkázala s úsmevom a zahryzla si do spodnej pery.
            Nechcel som. Bojoval som čo mi sily stačili, ale nemalo to zmysel.
            Chlad zeme sa mi zaryl do kolien a následne do chrbta ako som si ľahol.
            Zahľadel som sa na jasnú oblohu plnú hviezd. Želal som si, aby ma zabila. Nechcel som byť jej otrokom. Nechcel som skončiť ako Zarni.
            Hviezdy žiarili jasnejšie, než som kedykoľvek predtým. Cítil som sa tak odrezaný od Podsvetia, aj keď som vedel, že hranica medzi našimi svetmi je tenká, ledva citeľná.
            Snažil som sa sústrediť na mesiac a hviezdy napriek tichému šepotu a jej tieňu nado mnou.
            Chcel som späť svoj hlas, aby som mohol vykríknuť ako na mňa dopadla jej váha, keď si na mňa obkročmo sadla.
            Chcel som kričať, keď šepot prehlušil jej ston.
            Zavrel som oči, len aby som utiekol pred vlastnou bezmocnosťou.
            Každý pohyb jej bokou bol ako rana bičom. Chcel som kričať a prosiť, aby prestala, ale nemal som ako. Mohol som iba zatínať zuby a všetky svaly. Nútiť ich, aby sa nepodvolili, ale vedel som, že nakoniec prehrám.
            Toľko krát som videl ako démoni spôsobili utrpenie. Sám som ho spôsoboval takmer každý deň, ale nikdy som si nemyslel, že budem na druhej strane dýky. Nie takto. Lilith aj Lucifer vedeli byť krutý, ale vždy mali dôvody, ktoré dávali zmysel. Museli nám vládnuť krutou rukou.
            Hruď ma pálila.
            Chcel som ju zo seba zhodiť a roztrhať.
            Nemal som ale ako. Mohol som iba ležať a prosiť v duchu, aj keď som vedel, že ma nemal kto počuť.
            Preklínal som sám seba, že som nedostal odvahu povedať Keziahovi, že som vedel, čo pre mňa vtedy spravil. Preto som sa od neho nepohol, keď mu Lilith zobrala krídla. Vedel som, že vtedy ochránil v prvom rade mňa a až potom seba.
            Zaplatil cenu za moje skutky, nie len za tie svoje.
            Zaplatil za to, že som si dovolil zdvihnúť ruku na Sors, ktorú si Lilith chránila. Vedel som, že nikdy nezabudnem na pohľad do jej modrých očí, keď sa moja ruka stretla s jej lícom. Už vtedy som vedel, že to bude mať dopad, ale nevedel som, že Keziah bude tak hlúpy, aby si vyprosil trest za mňa. Klamal mi vtedy, čo mu zlomené telo dovolilo. Tvrdil mi, že zaplatil za svoj podrezaný jazyk a krutosť voči Fii. Nikdy som nepriznal, že som vedel, že Fii ublížil iba preto, aby na neho Lilith mohla otočiť svoj hnev.
            Nebol som si istý, či ešte niekedy dostanem šancu mu povedať čokoľvek.
            Zaryl som prsty do studenej zeme. Zem bola mäkká a mokrá akoby po daždi.
            Šepot nabral na hlasitosti a niečo hlboko vo mne kričalo.
            Pohyb jej bokov sa zrýchlil ako som sa snažil ovládnuť svoje telo, ale aj to málo bolo mimo moju kontrolu.
            Ostalo mi iba dúfať, že sa to skončí rýchlo.