Precatio

Keziah (12.kapitola)

Nervozita sa po mne plazila ako červy odkedy som odišiel s Luciferovho zámku.
            Dni ubiehali a vedel som, že mám ísť do ľudského sveta, aby som našiel odpovede. Derav tam bol a užíval si pokojný život s Abigail, zatiaľ čo som tŕpol kedy Lucifer vyrazí dvere do domu.
            Vaera vyskočila na stôl a zasyčala mojim smerom.
„Čo chceš?" zavrčal som na ňu.
            Preskočila na moje stehná a znova zasyčala.
„Čo je?" zamračil som sa. Jej správanie nedávalo zmysel. Takýmto spôsobom po nás nesyčala.
            Švihla niekoľko krát nervózne chvostmi.
„Hladná?"
            Odpoveďou mi bolo zasyčanie.
„Smädná?"
            V tlmenom svetle sa zaleskli jej zuby ako zasyčala tretí krát.
„Mám niekam ísť?" nenávidel som to, že nevedela rozprávať.
            Prestala švihať chvostom.
„Podsvetie?"
            Zasyčanie a znova švihanie chvostom.
„Ľudský svet?"
            Chvost zastal.
„Derav?" bolo to jediné, čo mi napadlo.
            Odskočila preč a zmizla v dyme.
„Derav modli sa, aby si bol v poriadku inak ťa roztrhám." zašomral som si popod nos, než som zmizol v tmavom dyme.
            Nechal som okolo seba tiene a rozhliadol sa po Abigailinom byte.
            Všade bolo hrobové ticho až to bolo nepríjemné. Nikde som nevidel stopy po súboji, aj keď som pochyboval, žeby sa Abigail išla biť s Deravom.
            Dva chvosty sa mihli pred ošúchanými dverami. Vaera na mňa pozrela a labkou sa dotkla dreva.
            Vykročil som bez ďalších slov. Ak aj Abigail spala za druhými dverami, nemohol som ju zobudiť v takejto podobe.
            Bolo ľahké dostať sa cez dvere bez toho, aby som ich musel naozaj otvoriť.
            Cúvol som o krok.
            Tiene okolo mňa sa zatriasli.
            Žlté oči našli tie moje a smutne sa usmial.
            Otvoril som ústa, ale priložil si prst na pery, aby som mlčal. Ukázal prstom na stenu vpravo a pokrútil hlavou akoby videl čo mi prebehlo mysľou.
            Zjavil som sa v miestnosti vedľa a premeral si ju.
            Bola prázdna. Niekoľko kníh a papierov bolo porozhadzovaných na neustlanej posteli.
            Vrátil som sa k Deravovi a kľakol si pred neho, čo mi dovolil kruh okolo neho.
„Nie je doma. Všade je ticho." nechal som tiene padnúť úplne, „Ako sa toto stalo?"
            Poklepal si po hrdle.
„Nemôžeš hovoriť?"
            Prikývol.
„Suka jedna." zavrčal som. Myklo mu pritom kútikmi, ale bol to iba tieň skutočného úsmevu.
„Si úplne spútaný?"
            Prikývol.
„Ako..." stíchol som. Nevedel mi to povedať.
„Chce ťa zabiť."
            Pokrútil hlavou.
            Hľadeli sme na seba. Snažil som sa vymyslieť svoje otázky tak, aby mi vedel odpovedať ľahko, ale bolo to ťažšie než som si myslel.
„Isabel?"
            Niekoľko krát prikývol.
            Naprázdno som prehltol a zovrel dlane do pästí.
            Príbeh o Isabel poznal každý démon, aj ten ktorý to nezažil. V čase kedy sa Lucifer staral o Zarniho som s ním ešte bol a videl som čo to s ním robilo. Videl som ako Zarniovi ošetril všetky rany, ako sa s ním rozprával, ako ho tíšil a ako mu stále opakoval, že to nie je jeho vina. Bol to Lucifer, ktorého videlo málo bytostí. V jednej chvíli, ale Zarni vydýchol naposledy a do dnešného dňa nikto nevie kde skončilo to, čo z neho ostalo. Nikdy som sa to Lucifera neopýtal. Boli otázky, na ktoré jeden nechcel počuť odpoveď.
            Natiahol som ruku dopredu. Chcel som sa dotknúť jeho líca.
            Ostrá, pálivá bolesť mi vystrelila z ruky, a tak som ju rýchlo stiahol späť.
„Niečo vymyslím."
            Smutno sa usmial a prikývol.
„Potrebuje ťa živého, áno?"
            Prikývnutie.
„Samhain?"
            Prikývol viac krát.
„Chce to, čo kedysi Isabel?"
            Prikývol, ale nie úplne isto. Zdvihol ruku a začal počítať.
„Chcú?"
            Prikývnutie.
„Musím sa vrátiť do Podsvetia. Zistím viac." videl som paniku v jeho očiach.
            Nebol som si istý koľko bolesti si od nej vyslúžil za posledné dni, ale podľa únavy v jeho očiach jej bolo dosť. Zamračil som sa pri pohľade na jeho jemne trasúce sa ruky.
„Dostanem ťa z toho, nech to znamená čokoľvek." smutne sa usmial a vzdychol si.
            Venoval som mu ešte jeden pohľad skôr ako som zmizol v tiene a dyme.
„Mysli Keziah, mysli." vyzval som sám seba v dome.
            Zašiel som si prstami do vlasov a hlasno zavrčal. Potreboval som iba vedieť ako ho z toho dostať. Jediný problém bol, že na to neboli ľahké spôsoby.
            Zväzujúce čary boli viazané na konkrétnu čarodejnicu a buď ich zrušili oni alebo zomreli. Druhá možnosť sa mi páčila viac, ale nemohol som si byť istý, že Abigail nezmotala svoje kúzlo tak, aby po jej smrti Derav netrpel.
            Zrak mi padol na ošúchanú knihu na stole.
Možno ak ju dáme prečítať niekomu tretiemu....
            Behom jedného žmurknutia som bol pri nízkom stole a schmatol som knihu.
Prišlo mi zle, keď mi text začal dávať zmysel ako som ňou listoval.
            Bola plná kúziel a odvarov s popisom byliniek a čarodejníckych sviatkov.
            Začal som preklínať Res. Táto kniha mi žiadnym spôsobom nevedela pomôcť. Bolo to niečo čo nepatrilo do mojich rúk.
            Došiel som na poslednú stranu a pomaly zovrel prsty okolo knihy. Nechty preťali obal a strany.
            Kniha mi zmizla z ruky, ale to už som bol na ceste von z domu.
            Cestou som takmer zhodil troch démonov a dupol na niekoľko zvierat, ale bolo mi to jedno. Môj jediný cieľ bola Res.
            Dvere prudko buchli o stenu ako som ich rozrazil.
„RES!" skríkol som až sa zatriasli police okolo mňa.
„Chcem s tebou hovoriť, ty zmija!" bolo mi jedno, že ma to celé možno bude stáť môj mizerný život. Tá suka mi dala tu knihu.
            Schody dole som takmer zbehol.
„Vedela si to!" skríkol som v tej istej chvíli ako sa mi nohy dotkli zeme a naskytol pohľad na ňu.
„Dôvod tvojho kriku?" opýtala sa akoby sa nič nedialo. Ďalej si písala do veľkej knihy.
            Zavrčal som a žmurknutím som bol pri nej.
            Knihy sa zatriasli aj s kalamárom ako som buchol po stole. Niekoľko kvapiek tušu dopadlo na špinavé drevo.
„Tá skurvená kniha!" stále sa na mňa nepozrela ako som to skríkol.
            Hnev zničil to lepšie vo mne. Pohol som rukou a kniha pod jej rukami dopadla na zem vedľa stola.
            Ruky jej ostali v rovnakej polohe. Pomaly zdvihla tvár.
            Napriek tomu, že jej chýbali oči som vedel rozoznať hnev v jej vnútri.
„Mal by si sa naučiť slušnosť, chlapče." upozornila ma chladným hlasom.
„To TY by si sa mala naučiť prestať hrať sa s nami!"
„Myslím, že ti Lilith nedala poriadnu príučku niekoľko rokov dozadu."
            Zdrapil som ju za plášť a pritiahol si ju bližšie.
„Dala si mi Isabelin grimoár! Za to si aj ty vyslúžiš trest." usmial som sa tesne pri jej tvári.
„O čom to rozprávaš chlapče?" v jej hlase som započul zmätok.
            Pustil som ju.
            Dopadla naspäť na stoličku a hľadela na mňa.
„Tá kniha, čo si mi dala bola Isabelin grimoár. Až pred chvíľou som mu porozumel." vysvetlil som.
„Nedala som ti Isabelin grimoár. Jej grimoár neskončil nikdy v Podvestí. Kniha, ktorú som ti dala bola pôvod modlitieb, na ktoré si sa pýtal."
            Každým jej slovom som sa mračil viac a viac. Jej slová nedávali zmysel. Sama mi povedala, že čarodejnícke knihy sa občas dostali do ľudského či démonského sveta, náhodou. Buď mi klamala alebo naozaj nevedela o grimoáry.
„Hovoríš pravdu, Res?"
„Prisahám na Lucifera a Lilith. Isabelin grimoár som nikdy nevidela." jej sila ma potiahla za krk dozadu, „Ešte raz prídeš s krikom a bude to to posledné, čo si kedy spravil." jej moc zahrmela celou miestnosťou skôr ako som stratil pôdu pod nohami.
            Dopadol som na prašnú zem. Červená obloha bola pokojnejšia, než mi bolo príjemné.
            Vstal som a oprášil si nohavice. Ak Res nevedela o ničom, možno niekto iný vedel. Veľa možností mi neostalo. Nechcel som ísť za ním, ale povedal, že mu mám hlásiť, ak niečo zistím.
            Cestu cez mesto som vynechal a rovno sa zjavil naspodku kopca a začiatku cesty k jeho zámku. Preklínal som to, že sa nedá zjaviť rovno pri jeho dverách, ale rozumel som prečo trval na takýchto pravidlách. Rovnaké obmedzenia mala aj Lilith, len pri jej zámku bolo vidieť aj skutočné stráže. Zatiaľ čo Lucifer ich skrýval, Lilith sa nimi priam chválila.
            Dvere som rozrazil rovnako ako u Res. Niekoľko párov očí zasvietilo v tmavej hale.
„Lucifer!" skríkol som.
            Nesnažil som sa ani potlačiť zúrivosť. Derav trpel každou minútou, ktorú som strávil v Podsvetí. Jediné, čo ma držalo pritom, aby som ju nešiel zabiť, bola vedomosť, že som nevedel ako by skončil Derav. Inak by už krvácala a kričala. Veľmi dlho a pomaly.
„Dôvod tvojho kriku je?" jeho hlas zadunel celou miestnosťou.
            Nebol vôbec potešení mojou drzosťou, ale tomu som vedel čeliť aj neskôr.
            Stál na vrchu schodov. Svetlé vlasy mu jemne žiarili a čierny plášť sa ani nepohol. Biele oči mu horeli hnevom a ostré črty boli viditeľnejšie v tlmenom svetle. Zrazu mi prišiel chladnejší, než kedykoľvek predtým.
„Derav je spútaný." ani som sa nestihol nadýchnuť a už stál pri mne. Jeho tiene sa okolo neho mihali a odprisahal by som, že niekde zadunel aj hrom.
„Ako?"
„Abigail, žena, ktorá si ho privolala vďaka modlitbe ho spútala. Nemohol hovoriť, keď som za ním bol, ale spomenul, že ho potrebujú." prehltol som naprázdno ako sa šero za ním zmenilo na temnotu.
„Dal mi najavo, že ich je asi viac. Chcú údajne to isté, čo kedysi Isabel." ako na zavolanie sa zámkom ozval tichý ženský ston.
            Vedel som presne kde jej duša visí a kde visieť navždy bude. Lucifer sa mi priznal, že ju nikdy nedá dole. Nikto ho k tomu nikdy neprinúti. Mala trpieť pokiaľ bude Podsvetie stáť.
„Neviem ako ho z toho dostať. Bol som za Res, aby mi dala informácie ohľadom tých modlitieb, keď si ma o to požiadal. Dala mi knihu, ktorej som nerozumel celú dobu. Derav v jednej chvíli pochopil kúsok a ja som dnes zistil komu kniha patrila." videl som už iba jeho. Všetko ostatné sa ponorilo do temnoty.
            Vzduch okolo nás sa triasol jeho mocou a tieňmi. Zúril tak ako už dlhé roky nie. Vedel som, že celé Podsvetie musí cítiť zmenu.
„Mal som v rukách Isabelin grimoár." temnotou sa ozval ženský krik plný agónie.
„Nedala mi ho Res, aspoň tak tvrdí. Neviem ako som sa k nemu dostal ani." nemusel sa pýtať, aby som rozprával ďalej. Vedel som, čo chce vedieť.
„Neviem či už spravili trinástu obetu. Dvanásta bola predpokladám jej otec. Na Samhain má byť nejaká skvelá konštalácia hviezd, ktorá sa deje iba raz za niekoľko storočí. Naposledy bola keď..." zdvihol ruku, aby ma umlčal.
„Viem presne, čo Isabel chcela spraviť a prečo sa jej to nepodarilo vtedy." chcel som utiecť pred tým hlasom. Tým hnevom a chladom. Temnota vedela byť krásna, ale táto veštila iba bolesť.
„Sors." striaslo ma pritom mene.
„Chcem vedieť, čo má Abigail v osude." temnota sa pomaly rozplynula.
„Iba to?" precedil som cez zuby.
„Choď za Sors a zisti mi to." mal som chuť na neho zavrčal a zdrapiť ho, ale ovládol som sa.
            Potriasol som hlavou a vydýchol. Zuby som držal pevne zavreté.
„Nenechám ho trpieť, Keziah. Potrebujem, ale vedieť najprv, čo na to povie Sors." Otočil som sa na odchod.
„Abigail mala aj matku?" jeho hlas ma zastavil pri dverách
„Áno, zomrela pred nedávnom." priznal som s pohľadom na neho.
„Meno asi nevieš, že?"
„Nie, ale ma vytetované ľalie na ľavej ruke."
„Ďakujem." mal som nutkanie ho požiadať, aby som mohol ísť s ním a vidieť to na vlastné oči, ale odolal som.
„Choď, ahuv sheli." ženský krik sa znova ozval celým zámkom po jeho slovách.
            Preto ju tam navždy chcel, aby mohol kedykoľvek jej ajvšetkým pripomenúť, že on bol kráľom Podsvetia a vedel byť rovnako krutý akoLilith, ak nie krutší.