Precatio

Keziah (12.kapitola)

Nervozita sa po mne plazila ako červy odkedy som odišiel s Luciferovho zámku. 

Dni ubiehali a vedel som, že mám ísť do ľudského sveta, aby som našiel odpovede. Derav tam bol a užíval si pokojný život s Abigail, zatiaľ čo som tŕpol kedy Lucifer vyrazí dvere do domu. 

Vaera vyskočila na stôl a zasyčala mojim smerom.
„Čo chceš?" zavrčal som na ňu.

Preskočila na moje stehná a znova zasyčala.
„Čo je?" zamračil som sa. Jej správanie nedávalo zmysel. Takýmto spôsobom po nás nesyčala. 

Švihla niekoľko krát nervózne chvostmi.
„Hladná?" 

Odpoveďou mi bolo zasyčanie.
„Smädná?"

V tlmenom svetle sa zaleskli jej zuby ako zasyčala tretí krát.
„Mám niekam ísť?" nenávidel som to, že nevedela rozprávať.

Prestala švihať chvostom.
„Podsvetie?" 

Zasyčanie a znova švihanie chvostom.
„Ľudský svet?" 

Chvost zastal.
„Derav?" bolo to jediné, čo mi napadlo. 

 Odskočila preč a zmizla v dyme.
„Derav modli sa, aby si bol v poriadku inak ťa roztrhám." zašomral som si popod nos, než som zmizol v tmavom dyme.

Nechal som okolo seba tiene a rozhliadol sa po Abigailinom byte. 

Všade bolo hrobové ticho až to bolo nepríjemné. Nikde som nevidel stopy po súboji, aj keď som pochyboval, žeby sa Abigail išla biť s Deravom. 

Dva chvosty sa mihli pred ošúchanými dverami. Vaera na mňa pozrela a labkou sa dotkla dreva. 

Vykročil som bez ďalších slov. Ak aj Abigail spala za druhými dverami, nemohol som ju zobudiť v takejto podobe. 

Bolo ľahké dostať sa cez dvere bez toho, aby som ich musel naozaj otvoriť. 

 Cúvol som o krok. 

Tiene okolo mňa sa zatriasli.

Žlté oči našli tie moje a smutne sa usmial.

Otvoril som ústa, ale priložil si prst na pery, aby som mlčal. Ukázal prstom na stenu vpravo a pokrútil hlavou akoby videl čo mi prebehlo mysľou. 

Zjavil som sa v miestnosti vedľa a premeral si ju. 

Bola prázdna. Niekoľko kníh a papierov bolo porozhadzovaných na neustlanej posteli. 

Vrátil som sa k Deravovi a kľakol si pred neho, čo mi dovolil kruh okolo neho.
„Nie je doma. Všade je ticho." nechal som tiene padnúť úplne, „Ako sa toto stalo?" 

Poklepal si po hrdle.
„Nemôžeš hovoriť?" 

Prikývol.
„Suka jedna." zavrčal som. Myklo mu pritom kútikmi, ale bol to iba tieň skutočného úsmevu.
„Si úplne spútaný?" 

Prikývol.
„Ako..." stíchol som. Nevedel mi to povedať.
„Chce ťa zabiť." 

Pokrútil hlavou. 

Hľadeli sme na seba. Snažil som sa vymyslieť svoje otázky tak, aby mi vedel odpovedať ľahko, ale bolo to ťažšie než som si myslel.
„Isabel?" 

Niekoľko krát prikývol.

Naprázdno som prehltol a zovrel dlane do pästí. 

Príbeh o Isabel poznal každý démon, aj ten ktorý to nezažil. V čase kedy sa Lucifer staral o Zarniho som s ním ešte bol a videl som čo to s ním robilo. Videl som ako Zarniovi ošetril všetky rany, ako sa s ním rozprával, ako ho tíšil a ako mu stále opakoval, že to nie je jeho vina. Bol to Lucifer, ktorého videlo málo bytostí. V jednej chvíli, ale Zarni vydýchol naposledy a do dnešného dňa nikto nevie kde skončilo to, čo z neho ostalo. Nikdy som sa to Lucifera neopýtal. Boli otázky, na ktoré jeden nechcel počuť odpoveď.