Precatio

Derav (7.kapitola)

Cítil som na sebe pohľad jej zelených očí, aj keď som mal tie svoje pevne zavreté. 

Prvé ráno som bol hore ako prvý a ako slušne vychovaný démon som ju nechal spať takmer do obedu. Nakoniec z izby vyšla oblečená v tričku s dlhým rukávom a dlhých teplákoch. Zamračil som sa pri tom pohľade, ale nekomentoval som to žiadnym spôsobom. Ak chcela byť zahalená mala na to právo. Zima jej už nemohla byť, nakoľko som sa staral o to, aby bolo v byte teplo.

Zvyšok dňa strávila upratovaním, aj keď som jej niekoľko krát vysvetlil, že to viem vyriešiť mávnutím ruky. Prebodla ma pohľadom a povedala, že o to nestojí, a tak som sa vrátil ku čítaniu knihy, ktorú som náhodne našiel. Viac mi toho nepovedala celý deň až pokiaľ sa večer okúpala a zmizla za dverami skôr, ako som stihol čokoľvek povedať. 

Mal som ísť naspäť do Podsvetia, ale ľudský svet bol pre mňa vždy zaujímavejší, a tak som ostal, aj keď na sedačke.

Na druhé ráno ma už tak žrali červy, že som zmizol z bytu skôr ako sa stihla zobudiť. Túlal som sa mestom a občas zablúdil do obchodov. Na večer som zablúdil do baru s názvom „Desiaty kruh Pekla" a tam som ostal celú noc. Na moje prekvapenie sa mi podarilo stretnúť dvoch démonov, ktorý sa ale rýchlo pobrali preč.

Na ďalší deň doobeda som sa vrátil s taškou plnou jedla a podľa výrazu na jej tvári nečakala, že sa vôbec niekedy vrátim. Ledva mi povedala akékoľvek slovo a mal som pocit, že si viac a viac k sebe pritláčala oblečenie. Nakoniec sme večeru zjedli v tichosti a ona znova zmizla vo svojej izbe. 

Švihol som chvostom a zhlboka vydýchol. Cítil som ako nachvíľu prestala dýchať, ale keď videla, že som neotvoril oči vrátila sa k pokojnejšiemu dýchaniu, ak sa to tak dalo nazvať. Srdce jej bilo divoko až mi to dunelo celým telom. 

Mal som nutkanie sa usmiať, ale ovládol som sa. Bolo zjavné, že som ju fascinoval a trvalo jej tri dni odvážiť sa ku mne priblížiť.

Citrusová vôňa mi ešte viac naplnila zmysli, keď sa nado mňa viac naklonila. Jej teplo a dych ma zohriali na tvári a odhalenej hrudi.
„Dobré ráno aj tebe mačička." ozval som sa a otvoril som oči. 

Skríkla a odskočila odo mňa. Nízky stôl sa jej dostal do cesty a tvrdo dopadla na zem vedľa neho.

Pach krvi vystriedal všetko ostatné. Okamžite som bol na nohách a pri nej skôr ako stihla vôbec žmurknúť.
„Si zranená?" 

 Zreničky mala rozšírené a hľadela na mňa ako na zjavenie.
„N-neviem." vykoktala.
„Cítim krv." švihol som chvostom.

Ten pohyb ju zaujal a trocha naklonila hlavu do boku. Ak ju na mne niečo fascinovalo najviac tak to bol môj chvost. Akoby ostatné bolo vedľajšie. 

Pomaly zdvihla ľavú ruku tak, aby sa vedela pozrieť na lakeť. 

Dlhý škrabanec sa jej ťahal cez celú ruku. Niekoľko kvapiek krv jej stieklo po pokožke a kvaplo na drevenú zem. 

Znova som švihol chvostom a naklonil som hlavu do boku. Pach jej krvi mal jemný citrusový nádych. Pri pohľade na ďalšiu kvapku, ktorá jej stiekla po pokožke sa mi v ústach nahromadili sliny. Nevedel som tomu zabrániť. Pohľad na krv so mnou vždy robil divy.
„To nič nie je." ticho som zavrčal pri jej slovách. Rozhodne to nebolo nič, a to, že vlastnú bolesť takto zľahčovala mi priam liezlo na nervy.

Nemal som dôvod sa takto starať, tak isto ako som mal byť už dávno v Podsvetí, ale aj tak som sa staral a aj tak som sa nevrátil domov.
„Naozaj to nič..." nestihla ani dopovedať a už som si ju pritiahol viac k sebe tak, aby mi sedela na prekrížených nohách. Ticho pritom vykríkla a roztriasla sa.
„Krvácaš, rozhodne to nie je nič." chytil som jej zápestie a zbližša sa pozrel na dlhú ranu.
„Už to ani nekrváca, pusti ma." hlas sa jej trocha zlomil na konci, ale ignoroval som to.