Precatio

Derav (2.kapitola)

Miestnosť smrdela zatuchlinou a spáleným drevom. Obrátil sa mi pritom žalúdok. V hlave mi stále búšilo, keď som sa rozhliadol po tmavej miestnosti, v ktorej horela iba jedna červená sviečka.
            Drobná postava ležala schúlená na síce veľkej, ale rozhodne starej posteli.
            Pomaly, stále zahalený tieňmi, som zliezol zo stola, na ktorom boli porozhadzované knihy.
            Čupol som si vedľa postele a zahľadel sa na drobnú ženu, ktorej vlasy vďaka svetlu sviečky chytili oranžovožltý odtieň. Líca sa jej leskli a dýchala trhane.
            Voňala trpko a citrusovo. Bola to zvláštna kombinácia, ale príjemná. Vôňa citrusov bola jej, ale tá trpkosť patrila niečomu v nej.
            Prešiel som očami po celom jej tele, trocha sa triasla akoby jej bola zima.
            Nechal som jemne rozplynúť tiene okolo mňa, aby som bol viac v ľudskom svete ako v tom mojom.
            Okamžite mi na rukách vyskočili zimomriavky. Nedivil som sa, že sa triasla. Okolo nás bolo chladno a cez ňu bola prehodená iba tenká deravá deka.
            Cítil som slabé pnutie medzi mojou a jej dušou, ale skôr, ako som stihol po tom spojení poslať čokoľvek, na chodbe buchli dvere a ona prudko otvorila oči.
            Rýchlo som okolo seba obtočil tiene skôr ako ma stihla zbadať.
            Dýchala prudko a lesklé oči mala od hrôzy vypleštené do tmy kde som čupel.
            Kroky sa priblížili až sa s hlasným buchnutím, pri ktorom sa mykla, otvorili dvere na izbe. Spolu s tlmeným svetlom ku mne privanul aj hnilý pach nasiaknutý alkoholom.
„Povedal som, že máš pripraviť jedlo!" skríkol na celú miestnosť vychudnutý muž.
            Žena predo mnou sa niekoľko krát nadýchla a prehltla. Potriasol som hlavou pri pachu jej strachu, ktorý sa ku mne dostával cez slabé puto medzi nami.
„Hovorím s tebou, ty štetka!"
            Vykríkla, keď ju muž potiahol za nohu a následne chytil za tvár a pritiahol k sebe.
„Choď mi spraviť jesť!" prudko ju sotil na posteľ. Zavrčal som, aj keď som si bol vedomí toho, že ma nemôžu počuť.
            Dopadla na zadok a lakte, ale našťastie posteľ bola ako tak mäkká a nebol to tvrdí pád.
„Nemám z čoho. Nenechal si mi..." facka umlčala jej slová. Znova som zavrčal.
„Vždy iba samé výhovorky!"
            Posunul som sa kúsok tak, aby som bol tesne vedľa nej. Nemohla ma vidieť, ale rozhodne už mohla cítiť, že tam je niečo s ňou. Puto medzi nami sa viac naplo akoby niečo v nej po ňom škrabalo a ťahalo za neho.
„Zaslúžiš si príučku, aby sa to už viac neopakovalo." zavrčal muž kúsok od nás.
            Znova ju potiahol za nohu a ona viac s výkrikom dopadla na posteľ.
            Nepotreboval som, aby mi to povedala. To ako sa od neho snažila dostať, čo najďalej. Ten strach v jej očiach, pach a modriny na tele, mi hovorili dosť.
            Pritlačil ju celým telom na posteľ čím jej znemožnil takmer akýkoľvek pohyb. Nebola schopná zastaviť slzy, ktoré jej začali stekať po tvári a puto medzi nami sa triaslo.
            Po celom tele mi prešla triaška. Bolo to akoby mi po celom tele prechádzala pazúrmi, tak zúfalo sa snažilo niečo v nej niečoho chytiť. Niečoho, čo by pomohlo.
            Jemne som jej štuchol nosom do ramena zatiaľ, čo sa muž nad ňou snažil rozopnúť nohavice, ale vďaka alkoholu mu to išlo veľmi ťažko.
            Otočila na mňa tvár. Nechal som tiene zmiznúť okolo tváre, aby sa nám mohol stretnúť pohľad.
           Na moje prekvapenie nevykríkla iba sa viac rozplakala. Nevedel som či hrôzou alebo úľavou. Jej pach a pocity sa tak miešali, že sa to nedalo rozoznať.
„Ponúkaš svoju dušu Podsvetiu dobrovoľne?" naklonil som hlavu do boku a šibol som chvostom, aj keď to nemohla vidieť.
            Nemal som v pláne nechať muža žiť a dokončiť to, čo začal tak či tak, ale takto som z toho vedel aspoň niečo málo získať. Okrem jeho utrpenia.
            Ticho prikývla.
            Pokrútil som hlavou a ona vzlykla, keď sa miestnosťou ozval zvuk rozopínania nohavíc.
            Poklepal som si prstom po perách. Potreboval som, aby to vyslovila. Aby sa naše duše natrvalo preplietli.
            Chvíľu sme na seba iba hľadeli zatiaľ, čo muž zanadával.
„Áno." zašepkala do mojich tieňov.
Slastne som zapriadol. Zreničky sa jej pri tom zvuku roztiahli a ešte viac som sa usmial.
            Zmizol som v tieňoch a prešiel za jej hlavu. Oboma rukami som sa oprel o posteľ vedľa jej hlavy a naklonil sa dopredu.
            Tiene som nechal zmiznúť, chvostom som stále hýbal zo strany na stranu, keď muž zdvihol tvár od svojho rozkroku.
            Stretli sa nám pohľady a preplietli dychy.
            Jeho emócie sa menili od šoku cez hnev až sa zastavili na strachu.
„Odstúp od nej!" jednoduchý rozkaz do jeho mysle, s ktorým chvíľu bojoval.
            Cítil som jej pohľad na sebe, ale neodvážil som sa skloniť ten svoj.
            Muž sa pomaly vystrel. Nohavice mal v polovici stehien a polo tvrdí vták mu trčal z trenírok. Už som začínal rozumieť tým jeho nadávkam.
„Ani sa nepohni." vďaka alkoholu bola jeho myseľ ako otvorené dvere, aj keď sa so mnou snažil bojovať.
            Sklonil som zrak a pozrel sa na ženu podo mnou.
            Dýchala prudko a trocha sa triasla, ale začínal som rozoznávať jemný nádych zvedavosti v jej očiach.
            Naklonil som hlavu do boku a ukázal som pri úsmeve všetky zuby. Roztriasla sa pritom ešte viac a tentokrát som vedel, že to nie je vďaka zime.
„Ako sa voláš, mačiatko?" zapriadol som jej smerom.
„A-abigail." vykoktala a mnou opäť prešla triaška.
            Jej áno a meno previazali naše duše a puto zapadlo na svoje miesto.
„Teší ma. Derav." prišlo mi správne predstaviť sa.
„T-teší ma." vykoktala roztrasene.
„Máš nejaké špeciálne požiadavky ako to spraviť?" opýtal som sa.
            Pootvorila ústa v šoku. Ticho som sa zasmial.
„Niektorý občas majú svoje plány alebo túžby." vôňa zvedavosti sa viac a viac preplietala s pachom jej strachu, čo bolo veľmi dobré znamenie.
„J-ja...ono....j-ja..." začala koktať mojím smerom.
„Čo to kurva má..." ozval sa muž rozzúrene.
„Ššššš" zdvihol som varovne pohľad a jeden prst k nemu.
            Stíchol akoby kúzlom.
„Rozprávam sa s tvojou..." nechal som vetu nedopovedanú a vrátil pohľad na Abigail podo mnou.
„Dcérou." odpovedala za neho.
„Fuj." skrivil som tvár.
            Vedel som, že ľudia sú monštrá, ale táto ich časť ma vždy prekvapila a znechutila.
            Vrátil som pohľad na muža pri okraji postele.
„Tvojej duši bude dobre v Meste Zatratených. Poznám pár démonov, ktorý si vychutnajú tvoje utrpenie a prosby."
            Zdvihol som ľavú ruku a trocha poštuchol Abigail chvostom, aby sa pretočila preč.
            Poslúchla rýchlejšie ako som si myslel, že bude schopná.
            Prešiel som po rukách a kolenách ku okraju postele až som sa vystrel na kolenách pred mužom.
            Začal sa triasť, keď som natočil hlavu do boku a skúmal ho.
„Teraz si pekne chytíš tie nohavice a pôjdeš do svojej izby kde si sadneš na posteľ a ostaneš tam pokiaľ ti nebude povedané inak." cítil som, ako sa proti mne jeho myseľ bránila, ale netrvalo dlho a poslúchol.
            Dosadol som na vlastné päty a otočil sa k Abigail.
            Triasla sa pri čele postele. Tisla si k sebe tenkú deku a hľadela na mňa veľkými očami.
„Vyrušila si ma behom voľna. Toto sa démonovi naozaj nerobí." pomaly som k nej štvornožky prešiel až som zastal tesne pred ňou.
           Pod jemným svetlom, ktoré išlo z vedľajšej miestnosti pôsobila ešte v horšom stave. Bola bledá a mala tmavé kruhy pod očami. Vlasy mala mastné a strapaté, akoby nebola v sprche niekoľko dní.
„N-nechce-cela som." hlas mala tichý.
„Nehnevám sa, len hovorím, že sa to nepatrí." sadol som si na päty a švihol chvostom.
            Vypleštila oči pri tom pohybe a pri mojom uvoľnenom hlase.
„Nezabi-biješ ma?" vykoktala a trocha spustila ruku, v ktorej zvierala deku.
„Prečo by som to robil?" nechápavo som naklonil hlavu do strany.
„Lebo si démon a démoni..." nechala vetu nedopovedanú akoby to, že som démon malo stačiť.
„Tvoju dušu už mám. Nepotrebujem aj tvoj život. Ten je iba tvoj." vysvetlil som a švihol som chvostom.
            Niekedy ma prekvapovalo ako zlú mienku o nás naozaj ľudia mali. Mysleli si, že sme iba bytosti z temnoty, ktorí zabíjajú. Bola pravda, že niektorí boli vytvorený iba na to, ale väčšina z nás nezabíjala, ak nemusela alebo ak v tom nebolo veľa utrpenia.
„Čo teraz?" opýtala sa po chvíli ticha medzi nami.
            Ako na zavolanie jej zaškŕkalo v žalúdku a ja som pritom zvuku naklonil hlavu.
„Jedlo?" opýtal som sa.
            Nestihla mi ani odpovedať a už som bol vo dverách.
           Vedľajšia miestnosť bola v príšernom stave. Všetko bolo staré a špinavé. Stará, miestami deravá sedačka, ktorá už veľmi dávno zažila lepšie časy. Drobný stolík, na ktorom a okolo ktorého bolo príliš veľa papierov a fliaš.
            Prešiel som ku kedysi bielej chladničke a prudko ju otvoril.
            Zvraštil som nos pri puchu, ktorý sa na mňa vyvalil. Smrdelo to hnilobou a skazenosťou.
„Máte tu niečo..." zdvihol som sa a prudko zavrel chladničku, „požiteľné?" dokončil som svoju otázku a rozhliadol sa po krátkej kuchynskej linke.
            Bola v rovnakom stave ako všetko ostatné. Ošúchané a bolo tam až príliš veľa špinavého riadu a prázdnych fliaš.
            Otočil som, aby som sa vedel pozrieť na Abigail a prišlo mi zle.
            Bola drobná, aj keď to bola väčšina ľudských žien oproti mne, ale ona bola nezdravo drobná a chudá. Mala na sebe iba dlhé tričko, ktoré rovnako ako byt zažilo lepšie dni. Nohy mala posiate modrinami a v jasnejšom svetle jej bledá pleť takmer svietila. V očiach mala iba prázdno, aj keď jej pach prezrádzal strach a zvedavosť.
„Kedy si naposledy jedla?" vlastný hlas mi prišiel ostrý a videl som ako sa pod tým tónom stiahla, ale nevedel som si pomôcť. Začínal som zúriť, keď som videl v akom stave naozaj bola.
„Pár hodín dozadu." ledva jej bolo rozumieť.
„A čo presne si jedla?" chcel som k nej spraviť krok, ale jej strach bol tak silný, že som sa obával, že začne kričať, a to som nechcel.   
            Bolo logické, že sa bude báť. Mala sa báť, ale pár minút dozadu bol strach z jej otca silnejší ako strach z monštra v jej byte.
            Pomaly zdvihla vychudnutú ruku a ukázala prstom niekde za mňa. Neunikol mi pohľad na jej do krvi obhryzené prsty okolo nechtov, ale nepovedal som nič.
            Otočil som tvár a pozrel sa na skrinky za mnou. Bolo tam veľa vecí, ale ani jedno nevyzeralo ako niečo čo sa dá jesť, až na...
„Chceš mi povedať, že ten chleba, ktorý vyzerá, že čoskoro začne hovoriť, je to čo si dnes jedla?" dal som jemný príraz na slovo dnes a vrátil pohľad na ňu.
            Iba ticho niekoľko krát prikývla a sklopila zrak. Rukami si žmolila tričko a ja som vďaka tomu zbadal ešte viac modrín na jej stehnách.
            Pri mojom zavrčaní ju myklo.
„Prepáč." povedal som jej smerom a zaťal obe dlane do pästí.
„Len..." nedopovedal som a vykročil k dverám, ktoré som veril smerovali do izby jej otca.
„Prosím nie!" takmer to skríkla, keď som sa natiahol za kľučkou.
„Prosím nie, čo?" opýtal som sa najpokojnejšie ako som vedel, ale vedel som, že som odviedol mizernú prácu.
„On...on..." začala koktať akoby hľadala slová.
           Nebol som schopný zastaviť vrčanie, ktoré sa vydralo z môjho hrdla a otočil som sa na ňu.
„Len chlap si zaslúži utrpenie. Za toto všetko." ukázal som na miestnosť a potom na ňu.
„Je to m-môj o-otec." vykoktala.
            Niekoľko krát som sa nadýchol a vydýchol, aby som ako tak upokojil svoj hnev.
            Uvoľnil som dlane a spustil chvost.
            Stále sa pozerala do zeme a žmolila si tričko, keď som k nej pristúpil. Prstom som jej zdvihol bradu, aby som sa jej vedel pozrieť do zelených očí. Bolo to ako hľadieť na zelený les napriek tomu, že sa jej zreničky rozšírili pri pohľade na mňa.
„Otec by sa takto nesprával. Ten muž je iba chlap, ktorý ťa splodil a nič viac." chvíľu som jej chcel povedať, že viem ako by sa mal otec správať, ale sám som to nevedel.
            Lucifer a Lilith neboli ukážkový rodičia a vlastne ani neboli skutočný rodičia. Démoni sa tvorili a nie rodili. Bolo iba zopár takých, ktorí sa skutočne narodili vďaka spojeniu Lilith a Lucifera a aj tí boli celé dni iba v ich zámkoch. Nebol som si ani vedomí toho, že by ich niekto vôbec videl. Boli ako mýtus.
„Zabiješ ho?" Abigailin tichý hlas ma vytrhol z myšlienok.
„Chceš aby zomrel rýchlo alebo aby trpel?" chcel som ho zabiť, ale zároveň som chcel, aby trpel, aj keď som vedel, že ho v Podsvetí čaká oveľa dlhšie utrpenie.
„Nie som si istá." cítil som ako sa toho bojí. Ako sa bojí priznať jej skutočné túžby. Našťastie pre ňu niečo v nej to vedelo lepšie ako ona sama, a to niečo prešlo ostrými pazúrmi po spojení medzi nami.
            Takmer som pritom zapriadol, ale ovládol som sa. Nebolo by vhodné, aby skutočne videla, čo so mnou robí jej vlastná duša.
            Ľudia veľa krát zabúdali, že duša bola ako živá bytosť. Bol to samostatne mysliaci tvor, aj keď trocha inak ako ľudské mysle, ale bol. Vedel lepšie vycítiť, ak bolo v okolí niečo zlé alebo cudzie, či dokonca dobré či zlé. Boli to presne tie pocity, ktoré sa objavili, keď niektorí boli občas schopní vojsť do tmavej uličky a niekedy im niečo vnútri povedalo, že to nemajú robiť.
            Ľudia to radi volali intuícia, ale duša bolo lepšie pomenovanie. Aspoň pre môj svet.
            Abigailina mala krásne pazúre, ktoré akoby presne vedeli, čo robia, keď prechádzali po tom spojení.