Precatio

Derav (2.kapitola)

Miestnosť smrdela zatuchlinou a spáleným drevom. Obrátil sa mi pritom žalúdok. V hlave mi stále búšilo, keď som sa rozhliadol po tmavej miestnosti, v ktorej horela iba jedna červená sviečka. 

Drobná postava ležala schúlená na síce veľkej, ale rozhodne starej posteli. 

Pomaly, stále zahalený tieňmi, som zliezol zo stola, na ktorom boli porozhadzované knihy.

Čupol som si vedľa postele a zahľadel sa na drobnú ženu, ktorej vlasy vďaka svetlu sviečky chytili oranžovožltý odtieň. Líca sa jej leskli a dýchala trhane. 

Voňala trpko a citrusovo. Bola to zvláštna kombinácia, ale príjemná. Vôňa citrusov bola jej, ale tá trpkosť patrila niečomu v nej.

Prešiel som očami po celom jej tele, trocha sa triasla akoby jej bola zima. 

Nechal som jemne rozplynúť tiene okolo mňa, aby som bol viac v ľudskom svete ako v tom mojom. 

Okamžite mi na rukách vyskočili zimomriavky. Nedivil som sa, že sa triasla. Okolo nás bolo chladno a cez ňu bola prehodená iba tenká deravá deka.

Cítil som slabé pnutie medzi mojou a jej dušou, ale skôr, ako som stihol po tom spojení poslať čokoľvek, na chodbe buchli dvere a ona prudko otvorila oči. 

Rýchlo som okolo seba obtočil tiene skôr ako ma stihla zbadať. 

Dýchala prudko a lesklé oči mala od hrôzy vypleštené do tmy kde som čupel. 

Kroky sa priblížili až sa s hlasným buchnutím, pri ktorom sa mykla, otvorili dvere na izbe. Spolu s tlmeným svetlom ku mne privanul aj hnilý pach nasiaknutý alkoholom.
„Povedal som, že máš pripraviť jedlo!" skríkol na celú miestnosť vychudnutý muž.

Žena predo mnou sa niekoľko krát nadýchla a prehltla. Potriasol som hlavou pri pachu jej strachu, ktorý sa ku mne dostával cez slabé puto medzi nami.
„Hovorím s tebou, ty štetka!" 

Vykríkla, keď ju muž potiahol za nohu a následne chytil za tvár a pritiahol k sebe.
„Choď mi spraviť jesť!" prudko ju sotil na posteľ. Zavrčal som, aj keď som si bol vedomí toho, že ma nemôžu počuť.

Dopadla na zadok a lakte, ale našťastie posteľ bola ako tak mäkká a nebol to tvrdí pád.
„Nemám z čoho. Nenechal si mi..." facka umlčala jej slová. Znova som zavrčal.
„Vždy iba samé výhovorky!" 

Posunul som sa kúsok tak, aby som bol tesne vedľa nej. Nemohla ma vidieť, ale rozhodne už mohla cítiť, že tam je niečo s ňou. Puto medzi nami sa viac naplo akoby niečo v nej po ňom škrabalo a ťahalo za neho.
„Zaslúžiš si príučku, aby sa to už viac neopakovalo." zavrčal muž kúsok od nás.

Znova ju potiahol za nohu a ona viac s výkrikom dopadla na posteľ.

Nepotreboval som, aby mi to povedala. To ako sa od neho snažila dostať, čo najďalej. Ten strach v jej očiach, pach a modriny na tele, mi hovorili dosť.

Pritlačil ju celým telom na posteľ čím jej znemožnil takmer akýkoľvek pohyb. Nebola schopná zastaviť slzy, ktoré jej začali stekať po tvári a puto medzi nami sa triaslo. 

Po celom tele mi prešla triaška. Bolo to akoby mi po celom tele prechádzala pazúrmi, tak zúfalo sa snažilo niečo v nej niečoho chytiť. Niečoho, čo by pomohlo. 

Jemne som jej štuchol nosom do ramena zatiaľ, čo sa muž nad ňou snažil rozopnúť nohavice, ale vďaka alkoholu mu to išlo veľmi ťažko. 

Otočila na mňa tvár. Nechal som tiene zmiznúť okolo tváre, aby sa nám mohol stretnúť pohľad.